Blogy

Gádži v osade – Zlatka: Je vám to fuk? (časť druhá)

V špeciálnej škole nebolo neobvyklé, že deti mali časté a dlhodobé absencie. Keď však prešlo niekoľko týždňov a Zlatka sa neobjavila, začala som po nej pátrať. Pýtala som sa triednej učiteľky, kolegov v zborovni, vedenia školy, ale nikto o nej nevedel.

Chcela som nimi zatriasť, aby niečo urobili, aby ju hľadali, nemohla som uveriť, že je to každému jedno. Nakoniec sa mi podarilo od našej rómskej asistentky zistiť, že policajt, ktorý bol v škole, ju predvolal kvôli Zlatke na výsluch.

Medzi papiermi na asistentkynom stole v zborovni som našla záznam z jej výpovede. Pamätám si len záverečnú otázku, kde sa jej príslušník pýta, či dievčatko malo viac modrín než ostatné deti. „Ano, to určitě měla,” odpovedala.


Ohľadom toho, čo bude nasledovať, v spise nebolo nič. Ale mala som aspoň stopu a kontakt na príslušné oddelenie policajného zboru.

V nemocnici

Na polícii mi dali kontakt na miestne príslušný sociálny odbor a cez pridelenú sociálnu pracovníčku som zistila, že dieťa bolo umiestnené na detské psychiatrické oddelenie jednej veľkej pražskej nemocnice. Po telefonickej dohode s primárkou oddelenia som sa v najbližší návštevný deň vybrala za ňou.

Niesla som pozdravy od detí, niečo na desiatu a vystrihovaciu papierovú bábiku, pre ktorú mohla podľa vzoru vystrihnúť celú garderóbu.

Nemocnica na mňa zapôsobila, podľa očakávania, zle. Oddelenie detskej psychiatrie bolo nevhodne umiestnené na jednej chodbe s gynekologicko-pôrodníckymi operačnými sálami. Po chodbe neustále sanitári tlačili vozíky s polospiacimi ženami, ktoré viezli na alebo z operačnej sály. Myslela som, že ma personál psychiatrie pustí ďalej na oddelenie, že budú mať k dispozícii herňu, alebo aspoň inú príjemnú miestnosť na takého príležitosti. Sestra mi však malú vystrčila cez veľké dvere priamo na úzku chodbu, kde stála jedna malá lavička.

Kde máš vlasy?


Keď som ju uvidela, bola som v šoku. Chudučká, takmer priesvietná, drobná, ale hlavne úplne nakrátko halabala ostrihaná, vyzerala ako strapatý vrabec. Keď som na ňu len nechápavo bez slova civela, vysvetlila mi sestra, že ju museli ostrihať pretože prišla všivavá. Zároveň mi podala niečo do ruky, vraj to Zlatka pre mňa vyrobila, keď jej povedali, že prídem. Papierové srdce na šnúrke, dokola ozdobené kvietkami z pomačkaného farebného papiera. Do konca svojho pôsobenia v škole som ho mala zavesené v zborovni.

Okrem toho, že bola Zlatka bez svojich krásnych hustých vlasov, bola aj úplne popletená a spomalená –  bezpochyby vedľajší účinok psychiatrických liekov. Na čo presne sa predpisujú lieky dieťaťu, ktoré otec bije keď odmietne cigaretu, a ktorého pud sebazáchovy núti chovať sa inak než je “normálne”, som nemala právo vedieť.

Pred mojou návštevou povedala sestrám na oddelení, že ju učím matematiku (a nie tanec) a jej reakcie na úvod nášho stretnutia boli celkovo mdlé a oneskorené. Postupne, pomaličky sa trochu rozveselila. Potešila ju vystrihovacia bábika, s ktorou sa dlho krčila na zemi pri malej lavičke, ktorú sme použili ako stôl, a rôzne ju obliekali, vyzliekali a prezliekali. Dala jej meno Sylva, podľa kamarátky spolužiačky.

„Protože se chovám jako pes”

Keď sme sa trochu pohrali, postavila som si ju pred seba a opýtala sa jej, či vie prečo je tam, kde je.

Až príliš rýchlo pokývala hlavou na znamenie súhlasu a na vysvetlenie dodala: „Protože se chovám jako pes.”

„Ale ty přece víš, že nejsi pes…,” pýtala som sa ďalej. Opäť rýchlo pritakala na znak súhlasu, tentokrát bez bližšieho vysvetľovania.


Tesne vedľa nás sedela matka s asi dvanásťročným chlapcom, ktorého, ako som pochopila, priviezli na urgentný psychiatrický príjem. Netušila som prečo. Potichučku sa vedľa nás rozprávali a pani nás po očku sledovala. Pohľad na nás v nej očividne vyvolával záujem, tak ako aj ona so synom prebudili ten môj. Obe dvojice však zostali naďalej ponorené do svojich vlastných príbehov.

Rušili nás len sanitári, ktorí okolo nás stále tlačili nemocničné vozíky na operačné sály. Zlatka, pri pohľade na nehybne ležiace pacientky prikryté nemocničnými plachtami, občas zdesene vyskočila a vykríkla: „Paní učitelko, to je mrtvola?”

Bolo to jedno z našich posledných stretnutí. Na nemocničnej chodbe, priamo pred dverami detskej psychiatrie, medzi duševne chorým chlapcom a jeho matkou a sanitármi s vozíkmi. Tešila sa na svoju mamu a nechala pozdravovať Sylvu.

Úžasná holčička

Keď sa znova objavila v škole, nemohla som uveriť, že ju vrátili naspäť do pôvodnej rodiny. K matke, ktorá dovolila svojmu partnerovi, aby malej ubližoval. Keď som pátrala po nejakom závere z jej diagnostického pobytu, povedali mi v škole, že podľa prepúšťacej správy z nemocnice je Zlatka úžasné zdravé dievčatko.

Neviem z akého dôvodu a na aký problém jej potom naďalej predpisovali lieky. Stále boli na nej patrné nezameniteľné známky ich vedľajších účinkov – spomalené reakcie, apatia, malátnosť, spavosť.

Keď sme raz s deťmi sedeli v kruhu na zemi a rozprávali sa, zaliezla ku mne do tureckého sedu a uložila sa medzi moje kolená. O chvíľu som zistila, že pravidelne dýcha. Zaspala. O desiatej dopoludnia, behom školského vyučovania, uprostred hluku hudby a prekrikujúcich sa detí.


Po prázdninách sa už do školy nevrátila. Podľa jej vlastných slov, ešte behom školského roku, sa s matkou chceli presťahovať za rodinou do Kanady. Akým spôsobom sa im podarilo získať v zemi povolenie k pobytu a či tam naozaj odišli sme sa nikdy nedozvedeli. Po deťoch, ktoré bez vysvetlenia prestanú plniť povinnú školskú dochádzku sa evidentne nepátra.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *