Gádži v osade – Zlatka vraj spadla… (časť prvá)

Neviem kedy sa začala meniť, ale viem, že jej zmena bola kompletná. Absurdná, zdanlivo nepochopiteľná a desivá. Možno by ju lepšie vystihovalo slovo premena, keďže po roku a pol nášho vzťahu, už to nebolo dieťa, s ktorým som sa pôvodne zoznámila.

Čiernovlasé, (prekvapivo) modrooké a, na svoj vek, veľmi drobné rómske dievčatko. Zlatuška, jedno z mojich tanečných polienok, ktoré stoja ako tvrdé y, keď sú všetci ostatní vo výskoku, alebo dupú, keď skladba skončila a súbor sa ukláňa. Keď počula cigánsku muziku, skrčila sa do drepu, stiahla hlavu medzi kolená a zapchala si uši. Zato speváčka bola vynikajúca. Aj náročné a pomalé pasáže vedela potiahnuť sólovo.

Keď som ju spoznala, mala husté dlhé vlasy a peknú tvaričku. Veselá, poslušná a hravá, na pomery našej školy v podstate bezproblémové dieťa.

Výstavné modriny

Deti, ktoré som učila, väčšinou nemali špeciálne veci na prezlečenie na tanečné hodiny. Vyskakovali v tom v čom boli, a keď im bolo teplo, pomaly časti odevu odhadzovali. Chlapci často skončili do pol pása vyzlečení, zatiaľ čo dievky boli v tielkach. V každom prípade som k nim bola fyzicky bližšie a videla som na ne lepšie než ostatní učitelia, ktorí mali na hodinách deti oblečené a posadené v laviciach.

Pri oddychu, v kruhu na zemi, mi pyšne ukazovali svoje škriabance a modriny, ku ktorým prišli pri najrôznejších aktivitách. Pridali k tomu pútavú historku, ktorá dala ich drobným zraneniam nový rozmer.

Zlatka sa do týchto aktivít nezapájala. Keď som si všimla obrovské modriny na oboch predkoleniach, povedala mi, že spadla zo skateboardu. Neuverila som jej ani na minútu, lebo ju také veci vôbec nezaujímali. Nebola športový typ a na jazdu na skateboarde bola útlučká speváčka doslova kontraindikovaná.

Podobné situácie aj modriny sa v priebehu školského roka opakovali a ja som nemala inú možnosť, len upozorniť vedenie školy. Deti z problematických rodín mali často prideleného sociálneho pracovníka, s ktorým sa škola následne spojila resp.v ideálnom prípade by sa spojiť mala.

Občas ma moje ostražité oko dostalo do trápnej situácie. Spomínam si na veľmi dlhý, ostrý škrabanec na Zlatkinom predlaktí, ktorý sa snažila schovať v rukáve. Keď som trvala na tom, aby mi vysvetlila ako k nemu prišla, povedala, že jej to urobila učiteľka. Opäť som jej neverila.

Po príchode z práce som zavolala zástupkyni riaditeľa a poprosila ju, aby sa zastavila za Zlatkou v družine a škrabanec skontrolovala. Na naše veľké prekvapenie, ale aj úľavu, sa ukázalo, že Zlatku skutočne poškriabala učiteľka. Samozrejme neúmyselne, v snahe zadržať ju, keď sa jej dievčatko pokúšalo ujsť. Chytila ju za zápästie, ale tenučká dievčinka sa jej vykrútila a vytrhla si drobnú ruku z jej zovretia. Pri tom sa vlastne sama poškriabala o dlhé gélové nechty svojej triednej učiteľky.

Miesto v kúte

Dovtedy relatívne bezproblémové dieťa postupne prestávalo spolupracovať. Neposlúchalo inštrukcie dospelých, dostávalo sa do konfliktov so spolužiakmi, nič ho nezaujímalo, bolo urážlivé a protivné.

Postupne prestávala normálne komunikovať a začala vydávať zvuky ako šteniatko. Kňučanie, vrčanie a štekanie doprevádzala pohybom po štyroch, váľaním sa po zemi a občasným zavrtením chvostom, teda vlastne zadkom.

Dostali sme sa do stavu, keď nám svojim správaním znemožňovala akúkoľvek cielenú aktivitu. Váľala sa deťom pod nohami, ťahala ich za nohavice a pritom kňučala. Deti začali hovoriť, že sa Zlatka chová ako pes.

Raz, keď jej správanie prekročilo všetky hranice normálnosti (ktoré boli u nás aj tak značne posunuté), som si ju postavila pred seba a povedala jej, že ju poznám veľmi dlho a vždy bola a bude, pre mňa aj pre ostatných, dievčatko, ktoré chodí po dvoch nohách a normálne rozpráva.

„A teď se nad tím sama zamysli. Jestli jsi holčička, přidej se ke skupině a pracuj s námi. Pokud ale trváš na tom, že jsi pes, támhle je tvoje místo,” ukázala som na jediný prázdny kút v miestnosti, v ktorom stálo staré umývadlo a odpadkový kôš. S napätím sme čakali čo sa bude diať. Po chvíľke váhania na mňa zaštekala a zavrtela “chvostom”. Potom poslúchla môj pokyn a po štyroch si odišla sadnúť do kúta, kde strávila zvyšok hodiny.

Niečo malé a roztomilé

Vedeli sme, že Zlatka nie je žiaden psychopat. Napriek tomu, že škriabala na dvere a rozväzovala mi šnúrky na topánkach, som ani na chvíľu neverila, že sa naozaj cíti ako pes. Mali sme pocit, že rola šteniatka jej z nejakého dôvodu vyhovuje viac než rola dievčatka. Snažila sa zmeniť na niečo malé a roztomilé, na niečo, čo bude mať každý rád a čomu nikto neublíži.

“Prekážka”

Živo si pamätám ako sme po jednej hodine pripravovali tančiareň na diskusnú miestnosť. Lavice, väčšinou naskladané nahromade pri stenách miestnosti, sme rozmiestnili do priestoru a k nim porozkladali úhľadné komíny stoličiek. Deti mi, jedno cez druhé oznamovali, že v triede bude “prekážka”. Podľa ich vzrušeného vravu som pochopila, že sa jedná o prednášku. Prednášku, ktorá mala všetko zmeniť.

Policajt z miestneho oddelenia im prišiel porozprávať o nástrahách veľkomesta na malých obyvateľov. Súčasťou jeho prezentácie bol aj rozhovor so žiakmi na tému cigarety a návykové látky. Nebola som pri tom, keď mu Zlatka v diskusii povedala ako ju nevlastný otec bije, keď odmieta cigaretu, ktorú jej násilím vnucuje.

Na ďalšej mojej hodine som ju nevidela. Ani na tej nasledujúcej, ani na tých ostatných. Jednoducho zmizla. (pokračovanie nabudúce)

Autorka Denisa Hojdar vyštudovala Financie a peňažníctvo a niekoľko rokov pracovala vo finančných inštitúciách. Po odchode z bankového sektora sa venovala financiám a administratívne v pivovarníctve. V roku 2002 získala v Londýne certifikáciu na vedenie tanečných kurzov a od tej doby je v pohybe. Ako lektorka cigánskeho tanca začala v Prahe, v nízkoprahovom zariadení pre rómske deti, Lačhe čhave. Niekoľko rokov, v rámci experimentu tancom podporiť školskú dochádzku, učila cigánsky čardáš v pražskej základnej škole, do ktorej chodili prevažne rómske deti. Neskôr sa usadila na hriňovských lazoch, kde sa venuje vzdelávaniu a sociálnej práci vo vylúčených komunitách. Založila rómsky folklórny súbor Amen savore, v ktorom doteraz aktívne tancuje. Roky života na hranici bieleho a čierneho sveta sa rozhodla priblížiť čitateľom Dalito vo svojom blogu.