Geniálny herec Vladimír Menšík opustil divákov pred 30 rokmi
Gigant, prírodný úkaz, výbušnina, Bohom obdarený umelec. Aj takéto charakteristiky si vyslúžil Vladimír Menšík, jeden z najlepších a najnadanejších filmových hercov známy svojou spontánnosťou, živelnosťou, improvizačnými schopnosťami, aj vysokou profesionalitou. Zajtra, 29. mája uplynie tridsať rokov, odkedy svojim najbližším, ale aj divákom, chýba.
Vladimír Menšík sa narodil 9. októbra 1929 v Ivančiciach na južnej Morave. Pochádzal z robotníckej rodiny a zdalo sa, že bude takto nasmerovaná aj jeho životná dráha. Už od detstva miloval zábavu a chodil rád do cirkusu, hrával v hudobnom súbore Adolfa Pištěláka. Otec však rozhodol, že Vladimír vyštuduje priemyslovku a nastúpi do Brnianskych strojární.
Stále ho však lákalo divadlo. Na druhý pokus Menšíka prijali na Janáčkovu akadémiu múzických umení, ktorú absolvoval v roku 1953. Umiestnenku dostal do kočovného Vesnického divadla, kde si ho všimol E. F. Burian. Po roku k nemu prestúpil, no prísna disciplína v Burianovom súbore mu nevyhovovala, preto sa od roku 1958 stal členom voľného hereckého súboru Filmového štúdia Barrandov.
V roku 1950 sa prvý raz mihol v budovateľsky ladenom filme režiséra K. M. Walló s názvom Veľká príležitosť. Až v roku 1956 prišla výraznejšia rola vo filme Dědeček automobil režiséra Alfréda Radoka, po ktorej sa Menšík objavoval na striebornom plátne čoraz častejšie. Vo filme Král Šumavy (Karel Kachyňa, 1959) dokázal prvý raz skĺbiť komický prejav so schopnosťou dať postave dramatické rysy. Podobná bola aj úloha čašníka Kiciho v detektívke 105 % alibi (Vladimír Čech, 1959).
V komédii Hledá se táta (František Daniel, 1961) vytvoril jednu z hlavných úloh, podobne aj v kriminálnej komédii Mezi námi, zloději (Vladimír Čech, 1963). Napriek tomu sa však často objavoval ako protagonista menších no nezabudnuteľných komických či tragikomických postavičiek oživujúcich dej. Takými boli policajti v komédiách Zdeňka Podskalského Bílá paní (1965) a Ženu ani květinu neuhodíš (1966) či v komédii Kdo chce zabít Jessii (Václav Vorlíček, 1966), alebo aj rola náhodného diváka v dráme Spalovač mrtvol (Juraj Herz, 1968).
Hlavnú úlohu sadistického vraha si zahral Menšík v experimentálnej komédii Happy end (Oldřich Lipský, 1967), ktorá sa vyznačuje tým, že sa celý dej premieta pospiatky. Hereckým koncertom s jeho partnerkou Jiřinou Bohdalovou bol film Vražda Ing. Čerta (Ester Krumbachová, 1970). V komédii Kam nechodí slunce (Ivo Novák, 1971) bol Menšík spoluautorom scenára.
Okradnutý milenec v komédii Světáci (Zdeněk Podskalský, 1969), či prostoduchý manžel vo filme Pane vy jste vdova (Václav Vorlíček, 1970) potvrdili, že práve komické úlohy sú Menšíkovou parketou. Podobne aj úloha v známej vodníckej komédii Jak utopit doktora Mráčka (Václav Vorlíček, 1974), či film toho istého režiséra Což takhle dát si špenát (1977), kde sa zhostili titulných úloh s Jiřím Sovákom.
“Jeho komika bola priamočiara, výdatne ťažila z tradícií ľudových rozprávačov a komediantov, nepriamo bola inšpirovaná komikou Vlastu Buriana a ďalších veľkých postáv českého javiskového aj filmového humoru. Ostatné polohy jeho herectva oscilovali medzi pólom tragikomickým a vyslovene dramatickým, vo všetkých prípadoch však dokázal naplniť svoje postavy (bez ohľadu na rozsah roly) hlbokou ľudskosťou…” uvádza sa v spomienkovej knihe nazvanej Vladimír Menšík.
Stal sa tiež jedným z najobsadzovanejších hercov zábavných televíznych programov. Dodnes si diváci pamätajú na jeho scénky s Jiřinou Bohdalovou, alebo televízne Silvestre z rokov 1977, 1978 a 1979, ktoré Menšík bravúrne uvádzal. Titulné postavy si zahral v seriáloch Pan Tau (Jindřich Polák), či Arabela (Václav Vorlíček).
Herca, ktorý bol známy erupciami dobrej nálady, v skutočnosti ťažili zdravotné problémy a predovšetkým zhoršujúca sa astma, ktorú dostal ako 35-ročný. Postupne sa naučil pichať si sám injekcie, aby dokázal pracovať.
K jeho najznámejším dramatickým postavám patrí alkoholik v televíznych filmoch Ikarův pád (1977) a Tažní ptáci (1983) režiséra Františka Filipa. Posledný raz si zahral vo filme Dobří holubi se vracejí (Dušan Klein, 1988) takisto situovanom do prostredia protialkoholickej liečebne.
Koncom mája 1988 chystala televízia priamy prenos zábavného programu z brnianskej haly Rondo, kde bol pozvaný aj Menšík. Skončil však v nemocnici, kam mu za potlesku publika v sobotu večer posielala pozdrav moderátorka Magdaléna Dietlová a želala mu skoré uzdravenie. Na druhý deň, 29. mája 1988 večer, však Vladimír Menšík svoj zápas o život prehral.
Jeho herecký kolega Miloš Kopecký o ňom napísal: “Režiséri, ktorí ho obsadili, mohli mať podľa môjho názoru dva pocity: istotu a miernu obavu. Istotu, že to bude náramné a miernu obavu, či ho zvládnu. Tušili, že pred kamerou nebudú mať len skvelého herca, ale výbušninu.”
Môže vás zaujať:
Skonala stálica divadelných dosiek, herec Marián Labuda starší