História ukazuje, že nie sme nesmrteľní!

Dalito.sk/Triler Druhý spánok/Foto: zdroj: Slovart
MILAN BUNO -

Píše sa rok 1468 a novovysvätený kňaz Christopher Fairfax cestuje do odľahlej dedinky Wesses, aby pochoval tamojšieho farára, ktorý zahynul za čudných okolností. Začína sa klasický historický román, aké vie Harris písať naozaj brilantne.

Druhý spánok.⠀

Ale čoskoro Fairfax narazí na tajomstvo mŕtveho kňaza. Okolitá krajina je posiata predmetmi z dávnych čias – mincami, črepinami, ľudskými kosťami, ktoré starý farár vyhľadával a zbieral. Doplatil na svoju posadnutosť minulosťou vlastným životom?

Fairfax je odhodlaný odhaliť pravdu a tak nasledujúcich šesť dní otrasie všetkým, čo si doposiaľ myslel o sebe, cirkvi aj o svete.
Jedna skrýša so zakázanými antickými artefaktmi totiž ukrýva matričné knihy so záznamami úmrtí až do roku 2025…

Prekvapene pozeráte na stránky knihy. Lebo to ste rozhodne nečakali. A potom príde ďalšie odhalenie, ktoré vás šokuje…⠀

Harris si dokáže vybrať zaujímavú tému a vystavať dramatický a prekvapujúci príbeh, ktorý má tempo, spád a tajomno v úzadí. Elegantný a čistý štýl písania, prekvapivé zvraty a napätie do posledných strán, pretože sa chcete dozvedieť, ako je možné, že v 15.storočí objavili matričné knihy z 21.storočia…

Ako napísal Evening Standard, „naozaj prekvapujúci historický triler, ktorý sa odohráva v budúcnosti. Úžasné!“

A ako sme to našli už v Harrisovej trilógii Impérium, všetky civilizácie sa považujú za nezraniteľné. História nás však varuje, že tak to vôbec nie je!⠀

Začítajte sa do novinky Druhý spánok:

Skryté údolie

Podvečer utorok 9. apríla roku Pána 1468 videli na pustej planine v prastarej oblasti juhozápadného Anglicka, známej od saských čias ako Wessex, osamelého muža na koni. V tvári mal utrápený výraz, akiste nie bezdôvodne. Živú dušu videl naposledy pred hodinou. Čochvíľa sa zo-tmie, a ak ho chytia po zákaze vychádzania, hrozí, že noc strávi v žalári.
Zastavil sa v trhovom meste Axford a opýtal sa na cestu drsných chlapov, ktorí pili pred hostincom pod vývesným štítom s labuťou.

Chvíľu sa uškŕňali nad cudzincovým prízvukom a napodobňovali jeho áno  a vy ,potom ho uistili, že ak sa chce dostať do cieľa svojej cesty, stačí, keď pôjde rovno za zapadajúcim slnkom. Teraz však začínal mať podozrenie, že si z neho vystrelili, lebo keď prešiel okolo vysokých múrov mestského žalára, kde sa na šibenici hompáľali traja popravení lotri, prešiel na druhú stranu rieky a ocitol sa v otvorenej krajine, zo západu sa dovalili ťaž-ké mračná a zakryli zapadajúce slnko.

Vysoká veža axfordského kostola za ním sa už dávno stratila za obzorom. Cesta sa pred ním kľukatila medzi vyľudnenými hrebeňmi tmavých vrchov a vresovísk s pásmi žltého útesovca a mizla v šere. Na chvíľu zavládlo úplné ticho – v tých končinách to bol signál, že sa zmení počasie. Vtáci, dokonca aj obrovské haje červené, ktorých prenikavý škrekot ho sprevádzal dlhé kilometre, stíchli. Na pustatinu sa zniesla ťažká sivá chladná hmla, ktorá sa ovinula okolo neho, a prvý raz od skorého rána, keď sa vydal na cestu, mal chuť nahlas sa pomodliť a požia-dať o ochranu svätého, ktorý niesol malého Ježiška na chrbte cez rieku.

Po chvíli cesta začala stúpať po zalesnenom úbočí. Stále sa zužovala, až z nej ostala len úzka poľná cesta pre vozy – hrboľatá hnedá zem pokry-tá kameňmi, kúskami bridlice a žltého štrku, ktorý priniesla tečúca voda po daždi. Zo strmých brehov rieky stúpala vôňa bylín – pľúcnika, medovky, cesnačky – a konáre prevísali tak nízko, až sa musel prikrčiť a chrániť sa rukou, no uvoľnil tým len ďalšie spŕšky studenej vody, ktoré mu padali na hlavu a ruky. Čosi zaškriekalo a v šere akoby zažiaril smaragd. Srdce mu skákalo až v krku, no bol to len obyčajný papagáj. S úľavou zavrel oči.

Keď ich znovu otvoril, zbadal pred sebou čosi hnedé. V prvej chvíli si myslel, že je to spadnutý strom. Utrel si rukávom tvár a predklonil sa v sedle. Chlap, oblečený v kutni ako mních, tlačil pred sebou káru. „Boh s vami!“ zakričal naňho a popchol koňa. „Som tu cudzí.“

Chlap potlačil ešte silnejšie, robil sa, že nepočuje, takže musel prejsť okolo neho. Tentoraz sa postavil pred neho a zatarasil úzku cestu. Všimol si, že kára je naložená vlnou. Uvoľnil si motúz kapucne. „Nechcem vám ublížiť. Volám sa Christopher Fairfax.“ Stiahol si mokrú kutňu, nadvihol bradu a predklonil sa, aby mu ukázal biely golier. „Som duchovný.“

Chlap vyvrátil k nemu chudú mokrú tvár a v daždi naňho hľadel prižmúrenými očami. Pomaly, zdráhavo si stiahol kapucňu. Objavila sa načisto plešatá hlava. Po lesklej lebke mu stekala voda, na temene svietilo krvavočervené materské znamienko v tvare polmesiaca.
„Ide sa po tejto ceste do Addicottského Svätého Juraja?“
Chlap sa poškrabal po znamienku a stiahol obrvy, akoby tuho rozmýšľal. Napokon povedal: „Myslíte  Adcut?“

Premočenému Fairfaxovi dochádzala trpezlivosť, odvetil: „Áno,  Adcut.“
„Nie. Asi kilometer naspäť je rázcestie. Musíte ísť druhou cestou.“
Chlap si ho premeriaval od hlavy po päty. Na tvári sa mu mihol znalecký výraz – lišiacky výraz, akoby hodnotil zviera na trhu.
„Na kňaza ste primladý.“
„A predsa dosť starý!“
Fairfax sa silene usmial a uklonil sa.
„Pokoj s vami!“
Pritiahol uzdu a otočil starú sivú kobylu naspäť. Opatrne ju viedol po rozbahnenej úzkej ceste, kým nenašiel rázcestie…