Hokejisti, ako neprajníci štátu
V poslednom blogu som opísal príklady, ako je veľmi dôležité správne sa rozhodnúť, ak chce hráč hrať v NHL. Musí pre to urobiť všetko, inak stratí aj tú najmenšiu šancu, ktorá prichádza raz, maximálne dvakrát za život.
Ako som už písal skôr, motivácia na napísanie mojej knihy bolo nepochopiteľné rozhodnutie SZĽH v roku 1996, že nebudú do reprezentácie pozývaní hráči zo zámoria, navyše hráčom bola udelená nezmyselná pokuta 300 000 slovenských korún. A najviac ma naštvalo to ,že mladých hráčov odsúdili ako zradcov a neprajníkov nášho štátu .
Okrem seniorského mužstva sa do A kategórie vtedy prebojovali aj obidve juniorské mužstvá do 18 aj 20 rokov . Lenže čoraz viac mladých hráčov začalo odchádzať do zámoria do rôznych juniorských líg v Kanade a USA, aby si splnili svoj sen a dostali sa do najprestížnejšej ligy sveta NHL . Tieto odchody za more boli tŕňom v oku vedeniu SZĽH a už v prvom roku, keď sa naša reprezentácia v roku 1996 predstavila na MS U20 v Bostone bolo rozhodnuté, že hráči zo zámoria nebudú nominovaní. Žiadni hráči, napriek tomu, že tréner František Hossa zobral do reprezentácie dvoch hráčov, Richarda Zedníka z juniorskej WHL z mužstva Portland Winterhawks a Rada Suchého, obrancu Sherbrooke Faucons QMJHL .
No nenašlo sa miesto aj pre iných veľmi dobrých hráčov, ktorí mali vynikajúcu sezónu. Vedenie SZĽH nemalo o týchto hráčov záujem. Išlo o hráčov Ľuboša Bartečka z Chicoutimi Saguenéens QMJHL , Jána Melicherčíka z Halifax Mooseheads QMJHL, Petra Šlamiara z QMJHL , Milana Kostolného z Detroit Whalers OHL , Martina Červeňana z Spokane Chiefs WHL, Ronalda Petrovického z Prince George Cougars WHL, Jaroslava Obšuta z Swift Current Broncos WHL, Róberta Döme z Utah Grizzlies IHL, Ľuboša Krajčoviča z Waterloo Black Hawks USHL , Petra Čermáka z Dubuaque Fighting Saints USHL , Martina Hlinku z Augsburg College NCAA , Jána Jaša z Wynkler Flyers MJHL a Františka Kováča z Brockville Braves CJHL.
Pred ďalšími Majstrovstvami sveta v hokeji do 20 rokov vo Švajčiarsku v roku 1997 bola tlačová konferencia, na ktorej bola oznámená skutočnosť, že v nominácii, ktorú trénerom schvaľoval prezident SZĽH Ján Mitošinka spolu s viceprezidentom Jurajom Okoličánym, sa nenašlo miesto pre žiadneho zo slovenských juniorov hrajúcich v zámorí.
Pokuty 300 000
Tento fakt komentoval Pavol Macko na tlačovej konferencii slovami: “Tréner František Hossa nám dal menoslov hráčov, ktorých by mal rád v družstve. Michal Barto, Zdeno Chára, Karol Bartánus, Marián Cisár, Martin Červeň, Ronald Petrovický, Andrej Podkonický hrali za morom, lenže hrali tam aj Milan Tomaška, František Kováč, Ján Jaš, Robert Ličšák a brankár Marcel Kuriš, ktorí nemohli byť nominovaní preto, lebo porušili zmluvu so SZĽH a už sme za jej nedodržanie hráčom adresovali požiadavku, aby zaplatili 300 000 korún. Róberta Dömeho sme nenominovali preto, lebo túto sezónu hral v zámorí bez povolenia svojho klubu Dukla Trenčín . Výkonný výbor navyše prial opatrenie, že v nominácii môžu byť iba hráči, ktorí majú kontrakt v NHL . Takýchto máme dvoch, Petra Šlamiara, nominovaný bol a hral vo Zvolene a Vladimíra Országha nám neuvoľnil New York Islanders.”
Neprajníci štátu
Pred odletom na MS do Švajčiarska prišlo do kabíny vedenie SZĽH a oznámilo, že hráči zo zámoria nebudú nominovaní, lebo sú zradcovia a neprajníci nášho štátu. Tu je niekoľko paradoxov. Nik sa chlapcov nezastal, ani Lukáč, Rusnák, Liba, Golonka a iní, ktorí sa dnes vyjadrujú k reprezentácii. Boli ticho. O to je to zarážajúcejšie, že Golonka s Lukáčom boli reprezentační tréneri, veď išlo o budúcich reprezentantov. Urobili tak len dvaja, a to Peter Šťastný, ako skaut St. Louis Blues a Richard Lintner, kapitán mužstva.
Páni v Bratislave
Za všetko hovorí reakcia jedného z najtalentovanejších hráčov tej doby Róberta Dömeho. Jeho mužstvo Thunder bolo na druhom mieste v juhozápadnej divízii s dobrými vyhliadkami na play off. Róbert hrával takmer pravidelne, v 20 zápasoch mal solídnu bilanciu 12 + 8. Obrovský kontrast s vyhláseniami našich zväzových funkcionárov, že Dömeho opätovne nenominovali do reprezentácie Slovenska na MSJ v Ženeve aj pre nedostatočnú výkonnosť, vraj hral málo:
“Neviem, odkiaľ berú páni v Bratislave takéto informácie. Nikto sa na mňa neprišiel pozrieť, nikto sa so mnou nespojil. Bol som veľmi smutný, keď som sa dopočul, že som nepotrebný. Aj v klube sa čudovali,” povedal rozčarovane a potvrdil, že neporušil žiadny predpis. V čase odchodu do zámoria nemal na Slovensku podpísanú žiadnu zmluvu, ani s Duklou Trenčín, ani so SZĽH.
Dömeho zaraďovali skauti vo svojich hodnoteniach pre vtedajší draft tak vysoko, ako dovtedy žiadneho slovenského hráča, okolo 3. miesta. “Dvakrát mi to tí istí ľudia vo zväze neumožnili. Reprezentáciu. Kým sedia na svojich stoličkách, budem o ďalšej možnosti obliecť dres Slovenska váhať,” dodal najväčší talent slovenského hokeja za posledné roky. (Denník Sme 16. 1. 1997)
Toľko úryvok z mojej knihy, ktorá nikdy nevyšla.
Autor: Ján Babic