Spektrum

Hrôzy osmičiek pre cirkev: „Bojujeme len proti vysokej hierarchii.“

Je to sedemdesiat rokov od zoficiálnenia proticirkevného boja v Československu (nielen v ňom), ktorý pokračoval ešte štyri desaťročia. Po februári 1948 uchopil moc komunistický režim, ktorý sa prejavil snahou o totálne ovládnutie spoločnosti. Slovenský národ bol vystavený útlaku červenej ideológie, tlačiacej sa k nám zo Sovietskeho zväzu a cez Prahu aj na Slovensko. Jedným z adresátov sa stala cirkev.

„Februárové víťazstvo“ prinieslo priamy dopad na duchovných, veriacich, ich organizácie, školy a spolky, i bežný život cirkví. Uvedomujúc si silný vplyv cirkví sa vládna moc musela angažovať v dohode s nimi, samozrejme tak, aby tým sledovala predovšetkým svoje ciele a záujmy.

A keďže zo všetkých cirkví na Slovensku výrazne najsilnejšia s najväčším vplyvom bola cirkev katolícka, primárny záujem mal štátny aparát o dohodu práve s ňou.


Náboženské otázky mal riešiť Národný front, tvorený z politických strán, ktoré od februára uznali primát komunistickej strany. Ústredný akčný výbor Národného frontu ustanovil Komisiu pre cirkevné a náboženské otázky. Pri každom akčnom výbore boli ustanovení tajomníci. V apríli 1948 sa prvý raz konala samotná konferencia Komisie pre cirkevné a náboženské otázky, na ktorú boli pozvaní niektorí kňazi zo všetkých krajov. Na biskupov sa „zabudlo“. No biskupskí zbor si svoje zastúpenie vynútil. Komisia sa zišla, avšak k žiadnej dohode nedošlo.

Ešte v marci, mesiac po februárovom prevrate, sa konala celoštátna porada katolíckych biskupov z Čiech a Slovenska v Brne, na ktorej sa rozhodli nevydať vyhlásenie o lojalite k novému štátnemu poriadku, o ktoré požiadal nový minister spravodlivosti Dr. Alexej Čepička (zať Klementa Gottwalda) hneď po udalostiach vo februári 1948. V apríli pripravili ordinári memorandum pre komunistickú vládu, ktorého obsahom bolo obmedzovanie základných slobôd cirkvi i samotných veriacich, nespravodlivé zásahy vlády do cirkevných vecí.

ilustračné foto: Richard Lipták

Kňazi v aktívnej politike

Na výzvu Národného frontu, týkajúcu sa možnosti kandidovania kňazov za poslancov pri nastávajúcich voľbách, odpovedali slovenskí a českí biskupi na porade v máji v Olomouci. Rozhodli sa, že súhlas nedajú. Rehoľníci aj kňazi mali zakázané vstupovať do politických strán, zúčastňovať sa politických akcií, ako aj publikovať politické články bez súhlasu Ordinária. S cirkevnými komisiami mohli o cirkevných otázkach rokovať len „cirkvou poverení zvláštni delegáti“.    Niektorí starší kňazi s politickou minulosťou mali záujem vrátiť sa späť do politiky a obracali sa na biskupov so žiadosťou o súhlas ku kandidátke na poslancov.

No samotné biskupské ordinariáty sa usilovali redukovať politickú činnosť svojich duchovných už skoršie. Katolícki biskupi zakázali kňazom v súvislosti s „jednotnou kandidátkou Národného frontu“ akúkoľvek politickú činnosť, no boli aj kňazi, ktorí sa tomuto rozhodnutiu nepodvolil. Alexander Horák ako katolícky kňaz rožňavskej diecézy, podobne ako Jozef Lukačovič, kňaz trnavskej apoštolskej administratúry, pred voľbami agitovali v prospech „kandidátky komunistov a ich verných“. Už ako suspendovaní, v roli štátnych predstaviteľov (A. Horák po voľbách 1948 prijal funkciu povereníka pôšt v Zbore povereníkov; J. Lukačovič bol od marca 1948 povereník v Zbore povereníkov) sa zúčastnili na pohrebe nitrianskeho arcibiskupa Karola Kmeťka v decembri 1948.

V septembri bolo po rozhodnutí slovenských biskupov v kostoloch prečítané memorandum, ktorým československí biskupi reagovali na politiku vedenú voči Rímskokatolíckej cirkvi. Memorandum bolo zaslané vláde a obsahovalo tri časti. Prvá upozorňovala na výčitky, ktoré boli smerované na Rímskokatolícku cirkev pre nevyjadrenie lojality, pričom memorandum vláde pripomínalo prikázanie „dávať Bohu, čo je Božie a cisárovi, čo je cisárove“. Druhá časť sa zaoberala kňazmi, ktorí boli suspendovaní za svoju politickú aktivitu, a v tretej časti poukazovalo na rokovania medzi štátom a cirkvou.


Zdroj: Katolícke noviny, 1948

Konfiškácia pôdy a jednotné školy
Východiskom postoja komunistického režimu nielen v Československu ku katolíckej cirkvi bola ustanovujúca schôdza Informačného byra komunistických strán vo Varšave, v septembri 1947. Katolícka cirkev tu bola označená za reakčnú silu, ktorá prekáža pokroku.

Cieľom komunistických strán bolo zlomiť politický vplyv katolíckej cirkvi. A práve tu sa dohodol krok, smerujúci k tomuto cieľu – konfiškácia cirkevnej pôdy a jej rozdelenie v rámci pozemkovej reformy. Siahnutie na cirkevné majetky následne viedlo k zhoršeniu vzťahov s Vatikánom.

Zdroj: Katolícke noviny, 1947

Vládnuca strana pokračovala v spĺňaní svojich predstáv. V apríli školským zákonom sa začala  pripravovať cesta pre jednotnú školu, čo zároveň znamenalo koniec pre všetky cirkevné školské inštitúcie. Z tried boli odstránené kríže a súčasne prepustení rehoľní učitelia a profesori.

Ale v tom čase už mala vláda na programe politicky dôležitejšie otázky, týkajúce sa „februárových udalostí“. V marci 1948 prerokovala vláda zákon o jednotnej škole a Ústavodarné valné zhromaždenie ho schválilo. Zákon nadobudol platnosť od 1. septembra 1948. Zaviedol jednotné školstvo, čo znamenalo zánik jestvujúcich cirkevných škôl aj v Čechách. Okrem toho zmenil zaužívaný typ osemročného gymnázia zrušením jeho prvých štyroch ročníkov a zlúčil ich s meštianskymi školami. Samotný školský zákon so sebou priniesol pokles vedomostnej úrovne žiakov.

Zdroj: Katolícke noviny, 1947

Drastický komunizmus

Od jesene 1948 štátna moc v snahe dotlačiť cirkvi k dohode začala otvorene používať rôzne formy nátlaku. Bránila vo výkone úradu kňazom, tzv. nežiaducim, neochabovala v snahách úplne zrušiť cirkevné školstvo, začala konfiškovať cirkevný pozemkový majetok, drasticky obmedzila slobodu náboženských prejavov, tlačové možnosti cirkví. Likvidovala organizácie a náboženské spolky, zatýkala a prenasledovala kňazov. Už v apríli 1948 pri pokuse o prechod cez hranice pohraničná stráž zastrelila katolíckeho kňaza Jozefa Rygeľa, ktorý sa pokúšal o útek cez štátne hranice. V Podolínci zatkol príslušník Verejnej bezpečnosti po divadelnom predstavení členov Mariánskej kongregácie režiséra, rehoľného kňaza i redemptoristu v jednej osobe a odviedol ho do väznice.

Zdroj: Archív ÚPN/ foto: Richard Lipták

Útoky na Cirkev boli vecou premyslenou, takticky dopredu pripravenou, zastrešené frázou: „Bojujeme len proti vysokej hierarchii“. Teda proti biskupom. Už v decembri 1948 vypracovala konferencia biskupov ďalšie memorandum pre prezidenta republiky. Žiadala v ňom okrem ponechania cirkevného školstva a slobody pre katolícku tlač aj zastavenie útokov na Vatikán a na pápeža.


Veľkým úderom pre Katolícku cirkev bola smrť predsedu biskupského zboru, nitrianskeho arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku (december 1948). Smútočný obrad bol aj nakrútený, ale na príkaz Ústredného výboru komunistickej strany sa film nepremietal.

V spoločnosti vládla atmosféra strachu, pocit ohrozenia, a zároveň ilúzia o budovaní novej spoločnosti. V rokoch ktoré nasledovali, začali štátne orgány systematicky sledovať situáciu v jednotlivých cirkvách, s cieľom získať čo najpresnejší prehľad o ich štruktúre, o ich duchovenstve.

Môže vás zaujať:

Červený Kláštor po 36 rokoch. Bez komunistov

Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *