Idem opäť voliť, som ešte normálna?!

Opäť sa mi nechce veriť, že som táka šibnutá, že opäť sadám do auta, opäť meriam tie nekonečné kilometre medzi Prahou a Bratislavou len preto, aby som si dnes po 22 hodine opäť prečítala to šialene smutné percento, koľko ľudí sa na voľbách zúčastnilo. Opäť sa za volantom budem pýtať, či som ešte normálna?! Opäť sa to budem pýtať celú cestu, kým neprídem tesne pred 22 hodinou do volebnej miestnosti a nehodím ten lístok do volebnej urny.

Pri stolíku si opäť pozriem, koľko mojich susedov z okolia opäť voľby ignorovalo, veď išli na návštevu, do záhrady, na chalupu…, či sa im jednoducho nechcelo vstať z tej ich hnusne pohodlnej sedačky pred televízorom.

Som ešte normálna?! Opäť sa ženiem z ďalekej Prahy, aby som sa tak, ako   počas posledných 31 rokov zúčastnila na každých voľbách v tejto krajine. Na čo opäť hazardujem so svojim zdravím a bezpečnosťou, keď opäť budem asi počúvať komentáre, že viac ako každý druhý volič ostal doma?

Prestáva ma to baviť, fakt. Ešte pred dvoma týždňami som si povedala dosť. Potrebujem si konečne aspoň trochu cez víkend oddýchnuť. Aspoň trochu. Veď iba pred štyrmi dňami som po Slovensku pracovne najazdila za dva dni okolo tisíc kilometrov, vyčerpaná z hokejových rozhovorov ešte večer sadla do auta a opäť ťahala do Prahy. Aby som sa z nej pre nejaké voľby po troch dňoch zasa vracala späť? Na Slovensko, kde bude opäť asi polovica sedieť na svojich zadkoch a kašľať na voľby? Prečo to robím? Som ešte normálna?!

Nie, nie som asi normálna, keď som za celé tie roky nevynechala jediné voľby a dokonca si ešte aj dovolenky plánovala podľa nich . A to aj vtedy, ak som do urny na protest napríklad násilnej kampane vhodila len čistý lístok. Ale prišla som.

Prestáva ma to už baviť. Prestáva ma baviť počúvať o najlepšej, druhej najlepšej či neviem ešte akej volebnej účasti, ktorá sa neprehupne ani cez polovicu. Prestávajú ma už baviť aj reči, že Slovensko si vybralo zmenu, Slovensko hlasovalo takto… nehlasovalo. To, čo Slovensko naozaj chce zistíme až vtedy, keď budú u nás voľby povinné tak, ako v mnohých najrozvinutejších a často aj najdemokratickejších krajinách sveta. Áno, dobre čítate! Až potom budeme vedieť, čo si Slovensko naozaj praje.

Zatiaľ na to jednoducho nemáme. Zatiaľ jediné čo väčšina z nás dokáže je,  nadávať, sťažovať sa a závidieť a porovnávať sa s tými horšími. Veď ako sa na Slovensku hovorí, vždy môže byť aj horšie.  Veď je ľahšie sa porovnávať s horšími ako s lepšími.

Opäť si aj dnes, tesne pred zatvorením volebných miestnosti poviem, som tu posledný raz! Žite si tak, ako si zaslúžite!

Snáď, snáď sa nám s manželom pri tom obrovskom množstve práce a najazdených kilometroch aj po nebezpečnej diaľnici medzi Prahou a Bratislavou nič zlé nestane a šťastne dorazíme. Len preto, že ideme voliť. Snáď to opäť v zdraví prežijeme, aby som si opäť v noci pri výsledkoch účasti na voľbách povedala: „Si ešte normálna?!“

P.S. Inak vedeli ste, že keď sú voľby napríklad v Austrálii, kde sú povinné, tak volebné urny majú aj na letiskách? Keby sa náhodou niekto chcel vyhovoriť, že bol odcestovaný…