Ivan Letko prvé novoročné predsavzatie zvládol až po štyridsiatke

Diváci si ho pamätajú vďaka originálnemu štýlu herectva a nezameniteľnému hlasu. Vytvoril množstvo postáv v martinskom divadle a na Novej scéne v Bratislave. Ivan Letko oslávil 9. decembra v Devíne, v kruhu svojich najbližších a rodiny, 88 rokov. V rozhovore potvrdil, že v minulosti párkrát oslavoval svoj sviatok s priateľmi na chate či na horách. “Bolo to pekné, veselé, ale vždy mi tam čosi chýbalo,” priznal herec. Prezradil aj to, ako budú vyzerať jeho Vianoce, čo by rád našiel pod stromčekom, na čo rád spomína a že v mladosti mu učarila mágia.

Tešíte sa na Vianoce?

Atmosféra Vianoc ma vždy vzrušuje, teším sa na ne, ale neraz ma v tej radosti akoby čosi zabrzdí, aby sa predsa len čosi nepríjemné nestalo. Možno sa to nezdá, ale som tak trochu bojko so skrytými predtuchami, ale našťastie sa mi neplnia.

V minulosti bolo peknou tradíciou posielanie vianočných pozdravov. Dodržiavate ju a posielate vianočné pohľadnice klasickou poštou vzdialeným príbuzným a známym alebo uprednostňujete nové trendy? Využívate počítač a internet na komunikáciu so svetom?

Zväčša som za klasiku, ale priznám sa, trochu som aj lenivý písať, napriek tomu ich rád dostávam práve v tejto podobe. Z tých nových trendov využívam len mobil, ústne alebo písomne, cez smsky. Ďalšiu pre mňa náročnejšiu modernú techniku nevyužívam z jednoduchého dôvodu, nevlastním ju.

Čo by ste najradšej objavili pod vianočným stromčekom?

Povedzme, zaujímavé CD so slovenskou kapelou, nevtieravú pánsku kozmetiku. Z literatúry najnovšiu beletriu od našich autorov, ale najmä odbornú spisbu, napríklad o novoobjavených oblastiach vesmíru, o záhadách na zemskom povrchu, alebo aj o mágii. Tá ma svojím spôsobom vzrušovala už ako tínedžera. Dokonca som usporiadal kúzelnícke, pravdaže primitívne programy pre rovesníkov. Bol som aj členom celoštátneho amatérskeho klubu iluzionistov, ktorý sídlil v Prahe.

Váš kolega František Kovár nedávno uviedol do života životopisnú knihu. Nerozmýšľate o tom, že by ste aj vy potešili divákov knihou pamätí so zážitkami zo starých dobrých čias?

Rád čítam memoáre o svojich kolegoch. Pred rokmi ma pochytil ošiaľ písať o sebe, čo som prežil, čo som hral, prosto zážitky, ale zostalo iba pri poznámkach. Napísaná je z toho iba taká skica. Ako čas ubiehal, tento zámer som prehodnotil, veľa som už pozabúdal a k realizácii neprišlo.

Na čo najradšej spomínate, zvlášť v čase vianočnom?

Budem úprimný, strašne rád si užívam sviatočnú pohodu, zabúdam na nepríjemnosti, ktoré som prežil. Tú pohodu si prežívam práve v kruhu svojej rodiny, dívam sa na svietiaci stromček. A hlavne, teším sa na kapra.

K vianočným radostiam patria aj rozprávky. Ktorú by ste zaradili vo svojej súkromnej hitparáde na prvé miesto?

Rozprávok, na ktoré si rád spomínam a na ktoré som sa pozeral a pozriem sa na ne aj dnes, je naozaj veľa. Veď dá sa zabudnúť na všetky tie pyšné princezné, popolušky, Arabely či Jakubiskovu Perinbabu?

Pri vianočných rozprávkach nemožno v súvislosti s Ivanom Letkom opomenúť rozprávkovú klasiku Mrázik, v ktorej ste prepožičali hlas Babe Jage. Ako si spomínate na túto dabingovú úlohu?

Ako na odvahu pre mňa aj pre dabing. Po desaťročnom angažmáne v divadle v Martine som prišiel sem na Novú scénu a doslova po pár dňoch ma oslovili na kasting postavy Baby Jagy. Uspel som a odvtedy som bol kolegami neraz oslovovaný ako slovenský najohavnejší Baba Jaga.

S Petrom Bzdúchom ste vytvorili humoristickú dvojicu “Dôchodci na potulkách”, v súčasnosti taká dvojica neexistuje. Je to tým, že sa herci neodvážia robiť si vtipy z dôchodcov?

S Petrom sme radi hrali túto dvojicu pre jej niekedy až čierny humor. Nemyslím si, že by iní herci nemali zmysel pre tento druh satiry. Čo sa týka obecenstva, nezažili sme, naozaj nie, že by sa z divákov, myslím starších, niekto urazil. A to sme prešli s touto pre nás vďačnou predlohou Jána Snopku doslova celé Slovensko. Dokonca sme sa úspešne zatúlali aj do Prahy.

Na nový rok si viacerí dávajú novoročné predsavzatia, robili ste to aj vy? Ak áno, čo ste väčšinou chceli dosiahnuť?

Áno, dával som si predsavzatia. Ako dieťaťa, že nebudem hovoriť neslušné slová, aspoň nie pred rodičmi. Potom ako študent, že sa budem dobre učiť, a potom neskôr, že nebudem fajčiť, čo sa mi podarilo, ale až po štyridsiatke.

Vo veku 88 rokov nie je nič výnimočné na tom, že človek rekapituluje to, čo sa mu podarilo a často a rád spomína. Načo spomínate najradšej vy?

Že sa mi podarilo dostať na herectvo, teda že som zvládol prijímacie skúšky, že ma angažovali do prosperujúceho martinského divadla. Potom na celoživotné umelecké pôsobenie na Novej scéne, to nasledovalo po Martine, kde sa mi ušlo množstvo zaujímavých hereckých príbehov. Rád si spomínam aj na 20-ročné pedagogické pôsobenie na Vysokej škole múzických umení, a že som aj napriek niektorým mojim prehreškom šťastlivo a relatívne zdravo preplával do staroby.

Spomeniete si na nejaký svoj “herecký prešľap”?

Za viac ako 60-ročnej aktívnej práce sa ich nakopilo až až, a to nehovorím o prerieknutí, v našej hereckej terminológii o breptoch, ktoré dopadli niekedy humorne, ale niekedy absurdne aj trápne. Spomínam si na dva herecké prešľapy. Jeden je vianočný. Bolo Štefana, v divadle sa popoludní pre deti hrala rozprávka Zlatá priadka. Ja som si v rámci voľna vyšiel na sviatočnú prechádzku. Išiel som okolo divadla, nakukol som na vrátnicu a utrúsil som trochu zlomyseľnú poznámku – A čo, kolegovia, aj na Vianoce musia hrať? Vôbec im nezávidím… Vrátnik, populárny Pinter báči, mi na to škodoradostne povedal: Pánko, hral by ste aj vy, keby vás bol náš pan tajemnýk našel. A v tom som počul cez rozhlasový odposluch text, ktorý mi bol známy. Bol to text postavy, ktorú som hral ja a ktorú, aby sa vôbec zachránilo predstavenie, zaskakoval s textom v ruke kolega.

A druhý “herecký prešľap”?

Ten druhý fígeľ som chcel urobiť ja sám. Hrala sa hra Slečna z Maxima. Na scéne som mal odovzdať pomerne textovo obsiahly list kolegovi Vilovi Polónyimu, ktorý ho mal nahlas prečítať, aby sa dej hry mohol vôbec posunúť ďalej a divák mu rozumel. Dal som Vilovi prázdny list. Ale on sa vynašiel a povedal, milý synovec, ja som si zabudol okuliare, prečítaj mi ho. Na to som čosi nezmyselne zabľabotal, čomu divák rozhodne nemohol rozumieť a pochopiť to. O pár dní došla na divadlo jedna reakcia od diváka v znení: A to si ten Letko nemohol ten list napísať, aby sme vôbec vedeli, o čo ide?

Ak sa predsa rozhodnete písať svoje memoáre, komu budete venovať prvú spomienku či prvú stranu životopisnej knihy?

Rozhodne mojim najbližším a všetkým, ktorým môj herecký prejav aspoň trochu vyhovoval.

(Ak vás článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)