Rozhovory

Ivan Mrva: „Vznik spoločného štátu Slovensku pomohol, nie však ekonomicky.“

Vznik Československej republiky v roku 1918 nebol samozrejmosťou. Slovenskí politici s takouto alternatívou viac ako polstoročie očakávali autonómne postavenie v rámci Uhorska a so spojením s Čechmi nerátali. Všetko zmenila vojna.  Spoločný štát nám v niečom pomohol a v niečom nenaplnil očakávania, skôr naopak. Kultúrny a politický prínos bol zrejmý, v ekonomickej sfére to boli viac ako dve desaťročia úpadku a stagnácie. V rozhovore  to povedal riaditeľ Slovenského historického ústavu Matice Slovenskej Ivan Mrva.

V akom stave bola slovenská spoločnosť a politická reprezentácia v roku 1914, keď sa začínala vojna, ktorá zmenila tvár Európy?

Vypuknutie vojny zhatilo akékoľvek plány slovenských politických strán. Prvým úderom bolo zavraždenie následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda, ktorý mal dobré styky so slovenským politikom Milanom Hodžom a plánoval reštrukturalizáciu monarchie. Tým padla nádej na vytvorenie autonómneho alebo federatívneho Slovenska v transformovanej monarchii. Po vypuknutí vojny všetky slovenské politické strany v monarchii vydali vyhlásenie lojality a prerušili politickú činnosť s tým, že po skončení vojny budú pokračovať v boji za národné práva. Napriek tomu sa však  mnohí národne orientovaní politici dostali pod policajný dohľad a pri najmenšom podozrení, že sa kontaktujú s nepriateľskými silami, najmä Rusmi, skončili vo väzení. Nastalo politické vákuum, ktoré trvalo až do začiatku roku 1918.


Určité politické impulzy však mohli prichádzať zo zahraničia, kde sa aktivizovali českí a slovenskí politici…

Na Slovensku sa skoro nič nevedelo o politických aktivitách v zahraničí, o činnosti Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži, o aktivitách zahraničných Slovákov a podobne. Informačné embargo a cenzúra znemožňovali šírenie objektívnych správ.

Ako sa na Slovensku vyvíjal politický názor na budúce štátoprávne usporiadanie? Ako vnímali politici možnosť zväzku s Čechmi?

Spočiatku odmietavo. Napríklad Svetozár Hurban Vajanský nesúhlasil so spoločným štátom s Čechmi. Vyplývalo to však najmä z jeho rozporov s Tomášom Garrigueom Masarykom. Pre Slovákov videl nebezpečenstvo v spojení s Čechmi. V roku 1917 i v nasledujúcom roku sa pomaly začali  postoje meniť. Väčšina však dúfala, že sa monarchia prebuduje na národnom princípe a spoločný štát s Čechmi, pravda v rámci  monarchie, získaval podporu ako jedna z alternatív. Ľudia už boli nasýtení maďarskou supremáciou  a neustálym  pomaďarčovacím tlakom.

Spomínali ste, že celý vývoj sa zdynamizoval v roku 1918…

Áno, to prišlo so 14 bodmi amerického prezidenta Woodrowa Wilsona na uzavretie mieru, ktoré publikoval v januári 1918. Jeden z bodov hovoril o tom, že národom Rakúsko-Uhorska musí byť dopriata autonómia. Vtedy si naša inteligencia uvedomila, že slovenská otázka sa stala medzinárodnou a naozaj je šanca na federatívne usporiadanie. Musíme si uvedomiť, že začiatkom roku 1918 nebola pre Nemecko a Rakúsko-Uhorsko vojna vonkoncom stratená. Rusko a Rumunsko už nebojovali. Taliansko utrpelo niekoľko mesiacov predtým ťažkú porážku od rakúsko-uhorských vojsk. Všetko nasvedčovalo tomu, že monarchia nemusí skončiť medzi porazenými. Zmenil to až neskorší príchod amerických vojsk na kontinent a hospodárske vyčerpanie Nemecka a Rakúsko-Uhorska.


Zvažovali slovenskí politici aj možnú samostatnosť štátu?

V tom čase ju nezvažovali. Téma autonómie a aj samostatnosti sa dostala na stôl až po roku 1919 po prvom vytriezvení zo spoločného štátu s Čechmi. Slovenská politická reprezentácia sa po prvý raz zišla v Martine v máji 1918. Zhromaždeniu predsedal šéf Slovenskej národnej strany Matúš Dula. Tam sa slova ujal Andrej Hlinka a zdôraznil, že tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo a musíme sa rozísť.  Vyslovil  sa za orientáciu česko-slovenskú. Stále však vládla neistota nielen na slovenskej, ale aj českej strane, aký bude vývoj v najbližších mesiacoch a ako sa politicky vyvinie štátoprávne usporiadanie celej strednej Európy.

Ako vnímali činnosť Česko-slovenskej národnej rady v Paríži a aktivity Milana Rastislava Štefánika?

Vnímali to ako istú nádej, no stále im chýbalo viac informácií. Napriek tomu, že konzervatívna časť slovenských politikov odmietala Masaryka a jeho politiku, všetci si uvedomovali, že národ sa potrebuje pohnúť dopredu a to nepôjde bez oddelenia sa od Maďarov.

V čom vnímali prínos z možného spojenia s Čechmi?

Boli to prínosy matematického charakteru, väčší štát, viac obyvateľov, väčšia hospodárska sila. Obe krajiny boli v rámci častí monarchie hospodársky dosť vyspelé. Budapešť závisela od dodávok slovenskej ocele a železa.

Nebol v tom pre Slovensko problém do budúcnosti, že malo vybudované severojužné hospodárske spojenia s Maďarskom, ktoré sa v spoločnom štáte zrušili a nahradili smerovaním východ-západ?


To bol veľký problém, ktorí si mnohí Slováci uvedomovali. Doplatili sme na to v 20-tych a 30-tych rokoch minulého storočia, keď Slovensko hospodársky upadlo. Na úroveň hospodárskej výroby v roku 1913 sme sa dostali späť až v roku 1937. Viac ako dve desaťročia znamenali pre hospodárstvo úpadok a stagnáciu.

V októbri 1918 už bolo jasné, že Nemecko a Rakúsko-Uhorsko skončia v poli porazených. Ako na to reagoval vývoj v Česku a na Slovensku?

Rakúsko-uhorská armáda trpela slabým zásobovaním a vojaci často hladovali. Tieto informácie sa dostávali aj do zázemia a demoralizovali celú spoločnosť. V Taliansku, na Pádskej nížine sa rozšírila malária a trpela ňou väčšina vojakov dislokovaného Bratislavského pluku. Aj to prispelo k destabilizácii situácie. V Česku sa aktivizovali národné politické organizácie a pripravovali sa na prevzatie moci. Bolo jasné, že monarchia neprežije. Čakalo sa už len na vhodnú chvíľu, ktorá prišla po kapitulácii Bulharska na konci septembra 1918. Vtedy rakúsky generálny štáb konštatoval, že vojna je definitívne prehratá. Cisár Karol sa snažil pretvoriť monarchiu na spolkový štát, no jeho aktivita nebola úspešná. Uhorská politická reprezentácia odmietla takúto predstavu. Českí poslanci začiatkom októbra opustili Ríšsku radu vo Viedni a vyhlásili, že ďalšia budúcnosť spolu s Rakúskom neprichádza do úvahy. Koncom októbra potom prevzal moc Pražský národný výbor a vyhlásil Československú republiku. Aj Slováci sa v tomto období začali politicky aktivizovať. Poslanec Uhorského snemu Ferdinand Juriga vyzval začiatkom septembra Slovákov, aby sa zjednotili a vytvorili vlastnú národnú radu. Na jej kreovaní sa potom viacerí činitelia dohodli 12. septembra 1918 na stretnutí v Budapešti.  Dula následne poslal vyhlásenie a výzvu slovenskej inteligencii, aby sa zjednotila za spoločnú vec, teda za  samourčovacie právo. V tom čase ešte nebola na stole priama výzva na spoločný štát s Čechmi. Bola to otázka času, pretože mocnosti ju považovali za hotovú vec a v zahraničí bojovali československé légie. Slovenskí politici sa stretli 30. októbra v Martine, kde už skoncipovali Deklaráciu slovenského národa. Koncipoval ju modranský evanjelický kňaz Samuel Zoch, na predporade Deklaráciu  finalizovali. Zoch ju  aj zhromaždeniu prečítal a aklamačne ju prijali.

Jedna vec je vyhlásiť štát, no dôležitá je aj jeho podoba a napríklad hranice…

To vtedy ešte nebolo témou dňa. Bolo to asi chyba slovenských politikov, že hneď na začiatku jasne neformulovali podmienky fungovania spoločného štátu. Dokonca Deklaráciu slovenského národa upravil Hodža tak, že z nej vypustil bod o zastúpení Slovákov na mierovej konferencií.

Prečo?

Zrejme to bral tak, že keď sme už spolu s Čechmi, budeme mať spoločné zastúpenie na rokovaniach v Paríži.

Doplatili sme na to?

Áno. Ostali sme nesvojprávni, nesamostatní a do istej miery sme sa stali českou kolóniou. Štátny aparát, ktorý sa vytvoril, bol z väčšej časti český. Ešte v roku 1938 bolo v ústredných orgánoch štátu na ministerstvách, v prezidentskej kancelárii, v súdnych inštitúciách zastúpenie Slovákov na úrovni 1,18 percenta.  Aj v štátnych orgánoch na Slovensku, či na železniciach boli v menšine.

No dobre, ale hovorilo sa o tom, že Slovensko nemalo dosť odborníkov a vzdelancov, aby zaplnilo všetky pozície z vlastných zdrojov…

Z istej časti to boli oprávnené argumenty, ale na Slovensku bolo počas Uhorska 40 gymnázií, ktoré vychovávali takú istú pomaďarčenú mládež, ako boli zasa ponemčení absolventi českých gymnázií. Na Slovensku chcelo veľa ľudí spolupracovať s novým štátom a ponúklo svoje služby, no odmietli ich. Boli to Slováci s maďarskými školami a to ich vyradilo z hry.

Bratislava sa stala hlavným mestom Slovenska. Ako k tomu prišlo? Vzhľadom na jej hraničnú polohu, ako aj na to, že v nej dominovali skôr Nemci, Maďari a nie Slováci?

To by som až tak kategoricky netvrdil. Slovenský živel bol v Bratislave silnejší, ako ukazujú štatistiky. V roku 1910 v nej žilo 32 tisíc Nemcov, 33 tisíc Maďarov a 13 tisíc Slovákov. V Uhorsku sa štatistiky robili len na základe používania materinského jazyka, lebo národ bol jednotný, uhorský. Preto si myslím, že Slovákov mohlo byť omnoho viac, ako to vyzeralo podľa sčítania ľudu. Často sa k svojmu jazyku nehlásili, pretože sa báli straty zamestnania. Obce v okolí Bratislavy však boli z troch štvrtín slovenské. Samotné mesto sa zmenilo na baštou maďarstva. Úradne sa od roku 1900  mohlo používať len Pozsony, aj v nemeckých novinách písali Pozsony, nie Pressburg. Po vyhlásení Československa sa objavili snahy, aby Bratislava nebola jeho súčasťou a aby sa stala územím so samostatným mandátom. Bratislavskí Nemci chceli, naopak, túto enklávu pripojiť k Rakúsku. Vedenie mesta pozvalo na obranu Bratislavy polovojenské jednotky, demoralizovaných námorníkov, ktoré vyvolávali v meste chaos. Obyvatelia sa ich báli, a tak prijali s úľavou, keď 1. januára 1919 obsadilo mesto československé vojsko. Bratislava mala už vtedy nového župana a komisára Zocha.

Ako došlo k jeho vymenovaniu?

Bola to nominácia ministra pre Slovensko Vavra Šrobára. Považoval ho za vhodného človeka. Bol rozhľadený a ako evanjelický kňaz v blízkej  Modre  mal dobrý prehľad o miestnych pomeroch. Plynule ovládal všetky tri potrebné jazyky. Bol zmierlivý a chápal v prípade Bratislavy nutnosť kompromisov a citlivého prístupu. Po nástupe vydal vyhlásenie smerom k maďarskému a nemeckému obyvateľstvu, že bude rešpektovať ich jazykové a národnostné požiadavky.

Aká bola úloha Zocha v Bratislave v prvých mesiacoch?

Predovšetkým stabilizovať situáciu, pretože v meste bol nedostatok všetkého,  od palív až po potraviny. Potom mal za úlohu aj vymeniť celý aparát župy, kde si nechal pár úradníkov z predchádzajúceho režimu a vybral aj mnoho nových. Chcel Bratislavu stabilizovať nielen hospodársky, ale aj politicky, no situácia sa nevyvíjala dobre. Bratislavu pripravoval na to, aby v nej mohlo sídliť Šrobárovo ministerstvo. Tento aparát prišiel 4. februára 1919 zo Žiliny. Po jeho príchode však vypukol generálny štrajk, zameraný protičeskoslovensky. Na veľkej demonštrácii došlo aj k streľbe, počas ktorej zahynulo osem demonštrantov. Stále vládla neistota aj ohľadom hraníc. Petržalku držali maďarské vojská a nevedelo sa, či pripadne novému štátu, alebo ostane v maďarských rukách. V marci 1919 vyhlásili na celom území Slovenska a aj v Bratislave výnimočný stav. To súviselo i s revolúciou v Maďarsku a snahou o jej vojenské rozšírenie aj na územie Slovenska. Práve výnimočný stav však prispel k upokojeniu situácie v Bratislave a potrebnej stabilizácii pomerov.

Župan Zoch, ktorý bude mať v Bratislave bustu, bol vo funkcii veľmi krátko, len do augusta 1919. Prečo odstúpil?

Sám abdikoval. Do úradov mu dosadzovali ľudí, o ktorých nemal záujem. Najviac sa ho dotkol prípad Učiteľského ústavu v Modre, ktorý bol pod jeho gesciou. Jeho riaditeľom bol Slovák Daniel Kopa. No neskôr tam z Prahy dosadili českého riaditeľa. Kopu prepustili, nezaplatili mu všetku mzdu a poslali ho len tak na vedľajšiu koľaj. Zoch protestoval proti týmto personálnym zásahom. To bol dôvod na jeho odchod.

Čo po sebe zanechal v Bratislave?

Spravil Bratislavu Bratislavou. Po jeho nástupe sa už úradne nemohli používať staršie názvy mesta ako Prešporok, Pressburg alebo Pozsony. Musela sa uvádzať Bratislava. Ďalej zanechal po sebe Bratislavu ako hlavné mesto. To bol jeho cieľ a tvrdil, že s týmto štatútom  len získa. Stane sa slovenským centrom aj so zachovaním práv iných národov. Zoch mal viacero takýchto vyhlásení. Začal poslovenčovať župný aparát a administratívu  a dobre zvládol politicky najťažšie mesiace, keď ešte nebolo jasné, či Bratislava zostane súčasťou Česko- Slovenskej republiky.

Môže vás zaujať:

Vážený pán prezident, vážený pán premiér, českí. Snáď sa raz naši dohodnú, kto je väčší… 



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *