Ja teda žiadna hrdá slovenka už nie som, Európanka áno

Dalito.sk/Nórsko/foto: Dalito.sk
LUCIA TOMEČKOVÁ -

Od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej už v súkromí nepíšem slovensko a slovenka veľkým písmenom. Nedokážem to. Necítim to, pretože toto nie je môj štát, okrem toho, že som si ani nemohla vybrať národ, v ktorom sa narodím. Národ, ktorý toto, čo posledné dni čítame, vlastne dovolil. Samozrejme nie všetci. Presné percento sa dá však spočítať podľa výsledkov volieb, ktoré opätovne dávajú do rúk tú šialenú moc šialencom.

Som človek s vycibreným kritickým myslením, náročná na seba aj okolie. Nežije sa s tým ľahko, ale iná už nebudem. Zatiaľ som si všetky komplikácie, ktoré mi to prinieslo, vyriešila takmer sama.

Som mimoriadne kritická a náročná, to však ešte neznamená, že moju rodnú krajinu nemilujem. Krajinu, jej prírodu, mojich priateľov a rodinu.

Došlo to však už tak ďaleko, že mi je už z nášho štátu ťažko. Necítim už žiadny vzťah k jej štátnosti, takže aj ten plagiátor si ten stožiar pred parlamentom môže akurát tak… viete čo. Pre mňa je totiž súčasťou organizovaného rozkladu štátnosti v tých najhrubších krivkách.

V Prahe mi pravidelne niekto tak „vtipne česky“ ponúka ich premiéra Babiša, „nech si ho zoberiem späť na Slovensko.“ Hovorievam, že vy ani netušíte ako vlastne môžete byť radi, že ste radi aj so všetkým jeho maslom na hlave. Či nečítajú, čo sa na Slovensku deje. Už ma to aj dosť irituje. Nepríde mi to totiž, v súvislosti s mnohými podvodmi, nevyriešenými vraždami a nevysvetlenými „samovraždami“, vrátane Gauliedera, už vtipné.

Že štát ani národ za to nemôže? Omyl! Sme to my, čo toto všetko dopustili, ktorí im dali do rúk moc opakovane… A Kočner a spol je toho iba výsledkom.

Cez víkend som sa stretla s viac ako 80 ročným milým pánom z Bratislavy. Keď som zistila, že opäť bude voliť „ich“, nechápala som prečo. Keď som sa ho spýtala, ako je to možné potom všetkom čo vyplávalo na povrch, vraj , že aj tak sú všetci rovnakí a nemá koho iného voliť. Že všetko je jedna banda. Nadýchla som sa, ale jeho príbuzní mi naznačili, nech to nechám tak. Nechala som. Po piatich dňoch to považujem za hrubú chybu. Nabudúce budem radšej vysvetľovať, dokazovať a trpezlivo argumentovať dookola.  Kvôli našim deťom. Egoisticky aj kvôli sebe samej. Aby som raz naozaj mohla opäť povedať, že som hrdá Slovenka a na ten stožiar pred parlamentom sa hrdo pozerala. Vtedy totiž budem opäť žiť v rozvinutej demokratickej krajine 21. storočia.

Pred pár týždňami som bola dlhšie v Nórsku a ešte aj budem. Som tam vlastne pravidelne.  Iba na jednom pozemku, kde som bývala viali tri zástavy. Jedna na stožiari, druhá na dome, tretia na záhradnom stolíku. Keď som sa z terasy pozerala na obrovské jazero, vo výhľade mi vždy a na všetky smery prekážali ďalšie stožiare s nórskymi zástavami. Viali na každom pozemku. V krajine sú všade okolo vás, všade. Visia nielen na parlamente a kráľovskom paláci, ale aj v záhradách, na domoch, obchodoch, škôlkach, školách…  Myslíte si, že preto, že ich najvyšší predstavitelia štátu komunikujú s mafiou, píšu si s ku…, prizerajú sa vraždeniu, chránia vrahov, podvodníkov, mafiu, rozkrádajú štátnu kasu, zásoby ropy a plynu, či jeden z najbohatších štátnych fondov na svete pre budúce generácie?

Je mi v týchto dňoch šialene ťažko. Chcem byť opäť hrdou Slovenkou, nielen Európankou. Bohužiaľ, zatiaľ nemôžem, neviem.

P.S. Naozaj som chcela napísať niečo pozitívne. V tomto celospoločenskom smrade sa to však vážne nedá.