Stĺpčeky

Je zadarmo a aj tak ako šafranu. Úsmev ešte žije!

O slovenských šoféroch sa neraz píše, že jazdia ako s dobytkom. Prudko pribrzdia, ženú sa do zákrut, nečakajú, kým sa cestujúci s paličkou usadí. Cestovanie však nie je len o zdolaných kilometroch, ale aj o hraniciach. Často najmä tých ľudských…

Dávno som necestovala diaľkovým autobusom, naposledy pred troma rokmi. Dnešné cestovanie mi však pripomenulo prečo. Nevyhovuje mi totiž sklon sedačiek. Moja nezdravá chrbtica nezvláda daný uhol sedadla a to aj napriek tomu, že už nie som odkázaná na celodenné nosenie plastového chrbtového korzetu.

O slovenských šoféroch sa neraz píše, že jazdia ako s dobytkom. Prudko pribrzdia, ženú sa do zákrut, nečakajú, kým sa cestujúci s paličkou usadí.


Samej sa mi počas vysokoškolského štúdia stalo, že ma vodič privrel vo dverách, raz som z autobusu dokonca vypadla. Vtedy to však nebolo chybou šoféra, ale počas vystupovania sa mi zrovna na schodíku podlomilo koleno a mňa z autobusu vymrštilo. Nejdem radšej ani písať o tom, čo nasledovalo. Lebo iné som chcela…

Cestovanie nie je len o zdolávaní kilometrov, ale aj o hraniciach. No to by ste mali vyskúšať jazdu na Malte. Teda za predpokladu, že vám šofér na zastávke vôbec zastaví 🙂 . Je totiž bežné, že keď usúdi, že autobus je plný, ani nezastane. Ak vôbec na zastávku príde.

Zastávka v St. Julians na Malte/foto: Marcela Václavková Konrádová

Lebo to je tiež ďalšia maltská špecialita. Meškať 40 až 70 minút. Musela som si na to pri mojej poslednej návšteve tejto krajiny, zvyknúť. Jednoducho preferujú cestovný poriadok takmer ako v Kolumbii. Žiadny J. Rande na Malte si preto radšej neplánujte na konkrétny čas, ale len na deň. Aby vám náhodou neostali len oči pre plač.

Pripomenulo mi to však terajšiu situáciu na Slovensku, kedy ma šofér neskutočne prekvapil. A nielen mňa. Na každej zastávke s cestujúcimi počas kúpi lístka, žartoval. Jednej dievčiny sa opýtal, či jej mama zabalila na cestu rezne, na moju miestenku s číslom trinásť zareagoval slovami, že Titanic sa potopil práve trinásteho a tak žiadal moje uistenie, či si na dané miesto skutočne aj sadnem. Dal mi priestor zvážiť to. Pri ďalšej cestujúcej žartoval ohľadom jej nadrozmernej batožiny, u ďalších si tiež vždy niečo našiel. Každému vyčaroval úsmev na tvári. A to aj tým, čo sa dovtedy mračili.

Sledujúc to už z vlastného miesta v autobuse som si uvedomila, ako málo stačí na to, aby sme mali život krajší. Usmiať sa. Len tak pre radosť. Len tak pre potešenie duše. Len tak. Lebo úsmev roztápa všetky problémy. Veď mnohé dokáže vyriešiť.

…aj keď sme do cieľa prišli s 25 minútovým oneskorením, dnes už viem, že cestovanie nie je len o zdolaných kilometroch, ale aj o hraniciach. Častokrát najmä tých ľudských.


Kiežby si viacerí od tohto šoféra zobrali príklad. Veď úsmev je zadarmo a  predsa je ho ako šafranu.

P. S. 5. októbra je Svetový deň úsmevu. Tento deň je určený pre dobré skutky, náladu a  pochopenie sily úsmevu, ktorý robí naše dni krajšími. Skúsme to aspoň vtedy, veď je to ľahké a ešte je aj zadarmo.

Môže vás zaujať:

Alibistické smajlíky ako jedovaté sliny


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *