Blogy

Jiří Kastner: „Zabúdame na to najdôležitejšie, že keď niečo chcem, musím si to zaslúžiť.“

  • Neustále nejaká podpora, neustále nejaké programy, aby sa mladí dobre začlenili,
  • niekedy mi to v spoločnosti príde až detinské,
  • zväčša takí ľudia končia naozaj veľmi zle.

Každý žije a pracuje podľa nejakého osobného nastavenia (mindsetu). Často vyvolaného aj tlakom spoločnosti. Posledné roky je akýmsi obecným pravidlom neustále si na niečo nárokovať alebo vyžadovať. Ľudia si nárokujú stále viac a viac na niečo, pritom ešte nič nedokázali. Napríklad, v zamestnaní si nárokujú na rôzne benefity bez toho, že by stihli ukázať čo v nich je a prečo si daný benefit vlastne zaslúžia.  

„To slovo nárokovať, to je podľa mňa ten mindset, ktorý je, s dovolením, podľa mňa katastrofou pre celú spoločnosť. Pretože nárokovať si stále na niečo, bez toho, že by som sa o niečo aj reálne snažil, niečo si zaslúžil, že by som si to nejakým spôsobom sám vybudoval a získal, je naozaj vždy ošemetné a nie je to ani rozumné a rozhodne už nie rozvojové. 

Tesne po socializme sa mnohí smiali myšlienke bývalého režimu, že všetci mali nárok na prácu, že všetci pracovali, neexistovala nezamestnanosť, nikto nemohol byť nezamestnaný a považovali sme to za úsmevné a socialistické.


No, ale veď my sme to dnes dotiahli predsa do ďaleko väčšieho extrému. Ľudia nielenže si nárokujú na prácu, ale keď ju nemajú, tak majú aj nárok na podporu aj nárok na pomoc… , a dnes si už ľudia dokonca nárokujú a dožadujú sa ešte aj šťastia v práci. Nielenže si teda nárokujú na prácu ako takú, ale nárokujú si ešte aj na to, aby v nej boli šťastní. Takže si ešte nárokujú aj na benefity, na kultúrne prostredie, aby bolo vyčančané a načančané, chcú šťastie v práci, mať grily na terasách a podobne. Už sa z toho stal ten pomyslený celospoločenský  a obecný mindset, že je to tak vraj správne. V poriadku.

Lenže ľudia to už považujú za úplne automatické, pritom ešte naši starí rodičia sa pamätajú, keď si zháňali prácu týždeň čo týždeň. Jednoducho vtedy práca nebola a mať prácu bola v tom čase naozaj šupa.  Zohnať si vtedy prácu bolo naozaj umenie.

Lenže my sme sa teraz dostali už do fázy, že rozmýšľame už opäť „socialisticky“ a opäť si nárokujeme na prácu, lenže dnes k tomu ešte požadujeme, aby sme v tej práci boli aj šťastní. To predsa nie je rozvojové a podľa mňa to stále graduje zlým smerom. Určite sa nám to raz vráti, to nárokovanie.

Niekedy mi to v spoločnosti príde až detinské, také bábätkovské vynucovanie  a kopanie okolo seba. Systémom – vypadol mi cumlík, kto mi ho tam vráti?

Študenti sa dožadujú podpory štúdia, potom sa zasa dožadujú podpory pri cestovaní, aby nazbierali skúsenosti, potom si zasa nárokujú podporu pri začiatku podnikania, potom si nárokujú podporu, keď sa im nedarí v podnikaní, potom si nárokujú podporu pri začlení do novej firmy, potom si nárokujú…

Neustále nejaká podpora, neustále nejaké programy, aby sa mladí dobre začlenili do gymnázia, aby sa dobre začlenili do firmy, stále len podpora a jej dožadovanie sa a neustále nárokovanie si na niečo.  


Toto je podľa mňa obrovská pohroma. Veď to neustále nárokovanie si na niečo vyplýva len z nášho blahobytu a nadbytku, ktorý sa jeden deň skončí a potom som zvedavý, u koho si neskôr budú zasa čo nárokovať, keď v tej spoločnosti už peniaze na podporu nebudú. Jednoducho, spoločenský systém narazí. A vtedy všetci, ktorí si neustále na niečo nárokovali narazia tiež, vo svojom individuálnom živote. A práve tam sa dejú tie pohromy, keď ľudia, ktorí majú osobné nastavenie len stále si niečo nárokovať a dožadovať sa, naraz nemajú už kde a narazia. Zväčša takí ľudia končia naozaj veľmi zle.

Táto novodobá, spoločenská forma neustáleho dožadovania sa, nárokovania si, je podľa mňa veľmi veľký a zlý spoločenský trend. Určite by som ho upokojil a hlavne by som sa držal toho najdôležitejšie mindsetu, na ktorý zabúdame, že keď niečo chcem, musím si to zaslúžiť, a keď chcem niečo presadiť, tak by som si to mal aj zaslúžiť a je úplne jedno, či som muž alebo žena.

Jednoducho to je život o rozvoji, o práci, o disciplíne, ale aj o regenerácii, aby som dokázal mať dlhodobý výkon, nielen krátkodobý. No a presne na tom sa musí makať.“

Autorom názoru a myšlienky je Jiří Kastner, ktorý sa psychológii výkonu venuje už viac ako 20 rokov a pravidelne organizuje summity s prednáškami pre firmy, širokú verejnosť aj univerzity. 


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *