Stĺpčeky

Joint? V Nemecku do týždňa mŕtvy politik

Vždy, keď som v Prahe, už od stredy sa teším na Náplavku na Rašínovom nábreží. Miesto, kde sa pri Vltave takmer každú sobotu zbehne celý tolerantný svet. Xenofóbiu tu Vltava odplavila už pred dávnymi rokmi. V tomto svete splyniem bez ohľadu na národnosť, farbu pleti, či vierovyznanie. Atmosféra Náplavky ma vždy vsaje do kozmopolitného sveta, do môjho sveta.  

Miesto v centre Európy, kde nikoho nikto nerieši, užíva si nádheru jedinečnej atmosféry slobody, rozhľadenosti, cestovania, jazykov, prežitého, skúseností… Stretnete tu ľudí od Austrálie až opäť po Austráliu.

Nákupy toho najlepšieho čo domáci farmári vypestovali, vyrobili, uvarili, či pozháňali začíname tradične pri ustriciach s pohárom prosecca. Pri tomto stánku sme sa už dozvedeli, že dcéra si našla skvelú prácu, že bude svadba, že sa nám narodila vnučka… „rybári“ prežili s nami nejednu našu radosť, aj starosť.


Túto sobotu sme si pri príležitosti výročia okupácie v 1968 štrngli na slobodu a výhru v eurojackpote. 90 miliónov eur nám síce vyfúkol Fín, ale potešilo nás aj 5 eur. Veď boli aj takí, ktorí nevyhrali ani to.

Na Náplavke už máme svoj systém, aby sme pre množstvo návštevníkov a turistov neprehliadli žiaden stánok. Niekto to množstvo ľudí nemá rád, ja to milujem. Ten pocit celého sveta, počúvať rôzne jazyky, ktoré niekedy ani neviem definovať.  Náplavka je pre mňa príkladom toho, ako by sme sa mali všetci k sebe správať. Akoby sme sa mohli.

Keď už v taške nechýba čerstvá domáca zelenina aj s jedlými kvetmi  zo záhrady mladých manželov, voňavý kozí syr s hľuzovkou, či zavárané „kapary“ z pukov púpavy od bývalých narkomanov, vždy skončíme pri „našich Slovincoch“. Pri grile s kalamárami, rybičkami a krevetami a okolo neho celý svet.

Vždy sa tam s niekým pustím do reči. Raz sú to českí rodičia, ktorým sa konečne narodilo vytúžené dieťa, alebo mladý Španiel, ktorý pracuje v Prahe. Alebo Ruska, ktorá tu žije 11 rokov a vie, kde v meste predávajú najlepšie čerstvé ryby. Ktorá sa domov už nikdy nechce vrátiť. Alebo starší Slováci, ktorým sa do Prahy presťahovali deti a konečne držia v náručí svoju vnučku. Alebo vysmiaty mladý pár niekde z Ázie, ktorý má týždeň na to, aby spoznal Českú republiku, Nemecko aj Londýn.

Všetci so svojimi životnými postrehmi, skúsenosťami a hlavne s toleranciou. Každý z nich vo mne zanechá spomienku, akýsi  odkaz. Rada počúvam skúsenosti neznámych z celého sveta.  Je mi jedno kto to v reálnom živote je, čo robí. S mnohými som sa aj po hodine rozlúčila bez toho, že by sme poznali svoje mená. Pravdepodobne sa už nikdy nestretneme, ale viem, že ešte roky budem hovoriť, pamätáš si na to, keď nám toto a toho hovorila tá Ruska, alebo Španiel? Presne toto nám hovorili!

Občas si vymeníme vizitky. Ako včera. Túto sobotu som spoznala dvoch skvelých Nemcov. Jeden mal vyše sedemdesiat, druhý päťdesiat. Starší bol zo „Západného“ Nemecka, mladší z „Východného“. V týždni 51. výročia okupácie Československa to bolo pre mňa symbolické. Dnes obaja veselí obchodní partneri, majitelia jedného z hotelov v UNESCO oblasti. Skúsení, scestovaní a rozhľadení ľudia.


Medzi kalamárami a rybičkami sme debatovali o živote, automobilkách, madam Angele ako ju volali, utečencoch aj koncertoch. Jeden z nich sa priznal, že premiérku pozná osobne, a že dúfa, že sa zdravotne dá dokopy. Vďaka nim som sa dozvedela, že napríklad v centrále Audi iba v Ingolstadte pracuje 42 tisíc Nemcov. Číslo ma ohúrilo. Starší z Nemcov si zaspomínal na koncert spred 29 rokov, keď na hudobnom festivale Rock In Rio 1990 vystupoval dnes už nebohý David Bowie.

Samozrejme, skončili sme pri politike. Jeho názory mi boli blízke a tak som zažartovala, prečo nejde do politiky. Zasmial sa: „Vylúčené! Práve na tom koncerte v roku 1990 som vyfajčil môj prvý aj posledný joint. Keby som vstúpil do politiky, do týždňa by to na mňa vytiahli a taký politik je v Nemecku do týždňa „mŕtvy politik“.“

Zamyslela som sa nad „náročnosťou“ slovenského voliča. Ako málo nám stačí, vrátane mňa, aby sme sa rozhodli voliť toho či hentoho. Červeného, zeleného, modrého, fialového, oranžového, cyklámenového … Ako sme vlastne „nároční“ na politikov, ktorí nás majú zastupovať. A či vlastne naozaj máme z čoho vyberať, absolútne čistého a morálneho.

Pri nemeckom voličovi mi došlo, aký obrovský je stále rozdiel medzi demokraciou vo vyspelom štáte a jej voličoch a „nováčikom“ aj po 30 rokoch.

Tohto roku mám 49 rokov. Napadlo mi, či sa ešte vôbec dožijem toho, že takúto politickú kultúru budeme vyžadovať aj na Slovensku. A či taký človek v takej malej krajine s čistou minulosťou aj súčasnosťou a morálkou najvyšších hodnôt vôbec u nás existuje.

Vymenili sme si vizitky, že sa ešte určite vidíme. Veď z Prahy do ich hotela je to iba šesť hodín autom. Slobodu máme, žijeme v slobodných krajinách, tak prečo nie?

Nemci chcú podporiť ekonomiku v ťažkých časoch miliardami, Česi investujú do projektov, MF SR nás odkázalo inam




Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *