Každý píše iný Covid príbeh. Všetky sú jedinečné

Covid píše jedinečné príbehy každého z nás.  Žiaden príbeh rodiny nie je rovnaký a všetci ho prežívame inak. Presne tak, ako to cítime, ako sme nastavení, citliví, ako máme nastavené hodnoty. Všetci zodpovedáme za ten svoj život aj počas pandémie s obmedzeniami.

Mnohé vieme ovplyvniť, ale aj mnohé nie. Sláva tým, ktorí dokážu pozitívne ovplyvniť čo najviac. Každý sme iný.

Niekoho najviac trápi, že príde o zamestnanie alebo to, že oponu v divadle nevidel už mesiace. Ďalšieho, že sa už mesiace nemôže objať s priateľmi alebo trpí dlhým odlúčením od milovaných. Alebo, že prvé dni po pôrode nemôže vidieť svoje dieťa. Alebo… Všetci píšeme svoj príbeh. Existuje vôbec ten “naj”?

Alebo sa niekto nedostal k lekárovi, a tak veľmi ho potreboval. Ďalšieho trápi strata priateľov, či dokonca kontaktu s rodinou pre narušené vzťahy v celej spoločnosti. Alebo niekto je šťastný aj dnes. Každý píšeme svoje životy.  

Niekto dokonca prišiel o najmilovanejších, ďalší ich nemohol pochovať, iní zasa nevideli svoje vnučky či vnukov už takmer rok, aj tých práve narodených. Niektorí nevideli vôbec svoje vnúčatá, lebo sa narodili v pandemickom roku a už budú oslavovať rok…

Ďalší neobjal dlho svoje deti, či rodičov alebo niekto prišiel o podnikanie či zamestnanie alebo vie, že príde. Mnohým sa rúca život od základu  a majú pocit, že už nenaberú silu sa postaviť.  Covid sa dotkol každého z nás a každý ho prežívame inak. Všetky príbehy sú však jedinečné. Žiadny z nich sa neopakuje. Napriek tomu, že väčšina sa zubami nechtami snažíme nestratiť zdravý rozum a nezabudnúť sa aj smiať. Alebo už úplne zabúdame?

Nikoho problém nie je väčší či menší. Všetky sú naše a jedinečné. Jediné čo nám všetkým ostalo je to, že nikto nám ešte nezakázal plánovať a dúfať.

Skúsme na to nezabudnúť vždy, keď ideme súdiť „príbeh“ toho druhého, ktorý je podľa nás „nepodstatnejší“ alebo aj vymyslený. Skúsme si na tú jedinečnosť spomenúť vždy, keď ideme súdiť Covid život toho druhého, o ktorom tušíme len toľko, koľko nám jeho autor dovolí. Nie za všetkým je len klamstvo či preháňanie. Skúsme začať veriť najprv v dobro ľudí, lebo zla už stačilo. Lebo nie, nie sú všetci ešte „pokazení“.

Skúsme to všetko ťažké, skazené a pomýlene okolo nás už vyše roka prežiť aj so cťou. Lebo jedného dňa sa to všetko skončí ako všetky doterajšie pandémie sveta. Zásadný rozdiel je však v tom, že po Covid pandémii zostane po nás už aj digitálna stopa. O tom, akí naozaj sme. Lebo verte, už dlhšie neplatí, že sociálne siete aj internet „sú len virtuálna neškodná realita“. Záleží len na každom jednom z nás, či sa za pandemický rok budeme aj reálne musieť neskôr hanbiť. Alebo naše deti či vnúčatá. Lebo nie, nemôžeme súdiť nikoho, koho život nežijeme a ani žiť nikdy nebudeme.

Covid píše nezameniteľný príbeh každého jedného z nás. Sú to však už častejšie smutné príbehy, aj keď sa snažíme o smiech. Viem, príbehy a bezmocnosť však akoby nemali konca aj vďaka našim politikom. Nesúďme sa však ešte aj my bežní, ešte aspoň ako tak silou vôle príčetní smrteľníci, aj navzájom. “Bežní” máme totiž naložené všetci, úplne všetci. Skúsme si navzájom viac rozumieť a počúvať. Veď sa trápime všetci. Lebo všetci máme spoločné jedno: malé, stredné, veľké a velikánske starosti.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)