Stĺpčeky

Keď nám oči otvoria deti. A ešte cudzie

Tvárime sa, že na všetko máme odpoveď. Že svet dospelých je viac, než ten detský, lebo máme skúsenosti, ktoré oni ešte nestihli nadobudnúť, zažiť. Pravdou však je, že často si len zatvárame oči. Neviem či preto, že sa tej pravdy bojíme, alebo preto, že by sme mohli niečo zistiť. Cez ne, o sebe.

Sedím v banke na stoličke, kým vybavia radu ľudí stojacich predo mnou. Po pravej ruke za detským mini stolíkom v detskom kútiku, sedí asi štyri, možno päť ročné blond dievčatko so štipcom vo vlasoch.

Sedí na strednej stoličke, kým po oboch jej stranách sú prázdne. Na stolíku má pár papierov a ceruziek, nič viac. Občas ich žmolí, občas kreslí. V tom sa pozrie vľavo na prázdnu stoličku a začne sa rozprávať.


S niekým. S nejakou imaginárnou postavou. Potom znenazdajky otočí hlavu za seba a zbadá ma. Usmeje sa a vzápätí povie: „Nevadí ti, že kričím? Vieš, ja sa tak hrám.“

Usmiala som sa na ňu, uistila ju, že mi jej hlasné rozprávanie neprekáža. Spokojne sa hrá ďalej.

Po chvíli sa otočí, volá ma, aby som si sadla na stoličku, ktorú má po pravej strane. Chvíľu som váhala, či sa mi na ňu zmestí zadok a či si fyzicky dokážem tak čupnúť obzvlášť teraz, keď mám zlomeniny, ale odhodlala som sa.

A tak si sadám na stoličku vedľa nej. V tom hlasno zakričí: „Božéeee, veď sa trochu posuň, sadla si si Bibi na nohy!“, imaginárnej Bibi.

Všetci sa na nás pozerali, lebo jej hlas bol skutočne zvučný a priznám sa, že v tej chvíli som bola červená ako paprika. Veď ako som len mohla zasadnúť Bibi?!

…v banke som vybavila, čo som potrebovala. Ale poviem vám, že na dievčatko ešte stále myslím. Detský svet je fascinujúci. Priamy, krásny a boží. Myslím si, že práve ju som dnes potrebovala stretnúť.


Lebo veci sú niekedy jednoduché, len my dospelí, ich komplikujeme. Väčšinou svojou zviazanosťou. Hľadaním zmyslu v nezmysle, škatuľkovaním a čo ja viem, čím všetkým ešte…

Jej imaginárny svet mi pomohol a ja ďakujem, že som stretla neznámu, ktorá mi odpovedala na otázky, ktoré som vlastne ani nevyslovila. A možno, možno najbližšie, keď budete sedieť v banke vy, otvorí oči cudzie dieťa aj vám. Stačí sa len napojiť…

… lebo sa tvárime, že na všetko máme odpoveď. Že svet dospelých je viac, než ten detský, lebo máme skúsenosti, ktoré oni ešte nestihli nadobudnúť, zažiť. Pravdou však je, že často si len zatvárame oči. Neviem či preto, že sa tej pravdy bojíme, alebo preto, že by sme mohli niečo zistiť. Cez ne, o sebe…

Môže vás zaujať:

Good for you


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *