Stĺpčeky

Keď narcizmus a psychopatické správanie ovládne politiku

„Postupne sa demokratické princípy strácajú pred našim zrakom, čo je do veľkej miery ovplyvnené práve psychopatickou štruktúrou osobností ľudí, ktorí uzurpujú vyššie poschodia mocenskej pyramídy,“ uviedol pred časom na odbornej konferencii psychiater Gabriel Hrustič vo svojom príspevku s názvom Strácanie demokracie… alebo ako psychopati ovládli našu politiku. Bolo to v čase druhej vlády Roberta Fica, no keby sme o tom nevedeli, nazdávali by sme sa, že to povedal či napísal dnes.

Pre zdravé osobnosti predstavuje moc „prostriedok na presadzovanie inovatívnych myšlienok a vízií, riadením dosahovať spoločné ciele“. Avšak pre narcistické osoby „je toto sekundárne či celkom nepodstatné, primárna je mocenská pozícia“. Moc pre nich predstavuje „možnosť ako realizovať svoj ego-ideál“. Druhých ľudí majú tendenciu vnímať „ako prostriedok ich narcistického nasycovania“ a tiež potvrdzovania seba samých a svojej nadradenosti.

Podľa Hrustiča charakterizuje narcistického politika napríklad nezdravá ambicióznosť a rivalita, agresivita, ješitnosť, myslenie a úsudky nadmerne ovplyvnené emóciami alebo tiež oslabené morálne zábrany. Pri kritike a náznakoch straty moci je zlostný a podráždený, podozrievavosť môže prerásť do paranoje, obviňuje druhých.


Ak sa vo svojom okolí stretáva s neprimeraným či nekritickým obdivom a servilnosťou, potvrdzuje sa jeho uvedené vnímanie a posilňujú sa tieto jeho tendencie. Napokon dospeje k presvedčeniu o vlastnej nenahraditeľnosti. A sám sebe je „meritom správnosti“.

V podobnom kontexte psychiatrička Natália Kaščáková pred časom v príspevku Narcistická porucha osobnosti ­- obranné mechanizmy pripomenula, že takíto ľudia sú „zvýšene závislí na pochvale a obdive, majú časté fantázie úspechu a grandiozity, zvýšenú ambicióznosť, ktoré ale môžu byť v rozpore s realitou a reálnymi schopnosťami“.

Idealizované predstavy o sebe sú živnou pôdou pre posilňovanie grandiózneho obrazu o sebe. Takýto človek pri hroziacom neúspechu či zlyhaní, a teda pri hroziacom rozpade grandiózneho obrazu o sebe prežíva pocit neistoty. Svoje negatívne pocity tak projektuje do druhých. Reakciou na kritiku je potom neraz útok a obviňovanie a ústup do infantilného prežívania vlastnej grandióznosti.


S takýmto patologickým ja, ktoré „je závislé od obdivu druhých alebo od vzrušujúcich stimulov“, sa neraz spája aj vedomá alebo nevedomá závisť. Tá sa môže prejaviť napríklad devalvovaním myšlienok a schopností druhých (napríklad expertov a odborníkov), s ktorými akoby potreboval súťažiť.

Že to tak naozaj je a že to likviduje politickú kultúru, písané i nepísané pravidlá, dôveru občanov a že to všetko napokon pôsobí devastačne na atmosféru v spoločnosti, o tom sa, žiaľ, presviedčame priam denne.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *