Stĺpčeky

Keď sa z mesta stane dedina

Išli sme s mužom a naším psom na prechádzku.  Máme svoju zaužívanú sídliskovú trasu – okolo panelákov do veľkého parku, odtiaľ popri škole po známych chodníčkoch ďalej. Náš malý pes ide vždy ako vodič električky: presne po určenej trase. Zrazu však v parku niečo zaňuchal vo vzduchu a ťahal nás opačným smerom naspäť k panelákom.

A tam, medzi  domami, na sídliskovej tráve stál rozložený stojan, na ktorom visela statná polovica veľkého prasaťa. Vedľa v kotle varili zabíjačkovú kašu. V drevených stánkoch predávali jaterničky, krvavničky, kašu, klobásy a ďalšie zabíjačkové produkty. Na odbyt išli aj veľké krajce chleba s masťou a cibuľou.  Nechýbala živá muzika ‒ starší pán vyhrával na harmonike a obyvatelia sídliska družne debatovali a popíjali. Malé deti pobehovali okolo rozpoleného prasaťa, mamičky ich odušu fotili a robili si selfie s pozadím rozrezanej visiacej ošípanej. „No, Patrik konečne vidí, ako vyzerá prasa. Ešte nevidel ani živú kravu, len v telke,“ rozpráva jedna z mamičiek.

Začala som rozmýšľať, kedy som ja, ako decko, videla živé prasa. Vyrastala som pod bratislavským hradom, ako malá mestská slečinka vyfintená v pekných šatočkách a bielych pančuškách som sa s mamou a sestrou často prechádzala po mestskom korze. Tam zabíjačkové hody na ulici nerobili. Pravá zabíjačka sa robila na dedine.  A keďže som mala to šťastie, že som mala babku na vidieku, zažila som tam aj túto dedinskú spoločenskú udalosť.


Spomínam si, ako teta obrovskou varechou miešala škvarky vo veľkom kotle a chlapi, potúžení pohárikmi slivovice, spracovávali mäso. Hlavná osoba  ‒ mäsiar vo veľkej nepremokavej zástere – zadával príkazy a všetci poslúchali. Vedeli, že dobré zabíjačkové špeciality bez jeho pomoci nevytvoria. Ja som sa v špinavých teplákoch schovala do psej búdy a bolo mi smutno. Za prasaťom. Keď bolo malé, hrala som sa s ním v chlieve. Vždy, keď ma zbadalo, ľahlo si na chrbát a čakalo, kým ho poškrabkám. Vyrástla z neho veľká krochkajúca sviňa a nárast hmotnosti znamenal jej koniec. Keď boli zabíjačkové špeciality hotové, teta sa ma spýtala, čo chcem jesť. So slzami v očiach som si vypýtala čokoládový puding.

Dedinské chlievy dnes takmer vymizli a ani deti sa tam už s prasiatkom nehrajú tak ako kedysi ja, mestské dieťa na prázdninách u babky. Keď chcú vidieť veľké prasa, môžu prísť aj do mesta a spraviť si selfie na sídliskovej zabíjačke. Za socializmu sa hovorilo, že z dediny sa stane mesto.  Dnes sa môže povedať, že z mesta sa občas stane dedina.

Môže vás zaujať:

EXKLUZÍVNE! 20 rokov vyberal TOP manažérov, až …



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *