Stĺpčeky

Keď smrť nie je tabu

Môj život mám dlhodobo pod kontrolou. A aj keď ma sem-tam prepadne ťažká chvíľka, nemám sa v zásade na čo sťažovať.

Môj partner je milý chlap a je to presne ten typ, s ktorým sa dá prežiť všetko. Môj syn je úspešný a samostatný mladý muž, ktorý sa pretĺka životom v zahraničí od 14 rokov. Odo mňa potrebuje materiálnu pomoc a niekedy radu, či konzultáciu. V práci som dračica a najmä, keď robím, čo ma napĺňa. Tak je tomu aj teraz, na mojom úplne novom pôsobisku, ale o tom inokedy. Priateľov mám požehnane, moji rodičia sú v kondícii a sme denne v kontakte. Skrátka u mňa je všetko OK.

Prežila som ohromnú Veľkú noc v kúpeľoch. Skrátka, tém na povzbudenie čitateľov by bolo neúrekom. Ale, prišiel piatok a stalo sa niečo, čomu nerozumiem, respektíve len jemne tuším.


V piatok okolo obeda som si prvý raz prečítala informáciu, že zomrel bývalý predseda parlamentu SR Pavol Paška.

Obyčajne sa mi v takejto chvíli vybaví nejaká spomienka na zosnulého a poviem si, nech odpočíva v pokoji. Ak je mi to človek troška bližší, hneď mi napadne, ako to asi nesie jeho rodina. Pri tejto informácii som nepocítila nič. Vôbec nič. Teda až na prvotnú myšlienku: Škoda, veľká škoda. Ak je všetko pravda, čo sa mu v zdravotníctve pripisovalo, mal byť radšej v base! Až som sa zahanbila. Sama pred sebou a tíško v duchu som poprosila, nech mi je odpustené.

Ešte v piatok večer som zistila, že tento pocit nemám sama. Dokonca som na sociálnych sieťach našla slová o karme a Božích mlynoch. V prvej chvíli som bola šokovaná a zahanbená. Veď predsa zomrel človek. Mal svoju rodinu, svojich blízkych. Potom som si nepatričné slová vypočula aj z úst expremiéra Roberta Fica, ktorý zo smrti Pavla Pašku viní novinárov a politikov, ktorí ho vraj  škandalizovali a uštvali. Zrazu som pochopila, že v tomto prípade smrti idú bokom kresťanstvo, úcta k človeku, aj predsudky.

Hovorí sa, že smrť robí hrubú čiaru. V prípade Pavla Pašku to tak nie je. V novembri 2014 bolo jeho meno totiž spájané s kauzou predraženého CT prístroja v nemocnici v Piešťanoch.  Pod tlakom verejnej mienky a viacerých protestov napokon z funkcie odstúpil. V rezorte zdravia sa mu pripisovali rôzne obchody. Koncom roka 2016 začal strácať vplyv aj v samotnom Smere. Preslávil sa vetou „Vyhraj voľby a môžeš všetko!“

A podľa tohto svojho pomýleného kréda zrejme  aj žil. Možno práve preto nehoria pred  jeho vilou sviečky a ľudia sem neprichádzajú vyjadriť podporu jeho rodine, hoci zomrel náhle a nečakane…

Aj teraz, keď píšem tieto riadky, fackuje ma hanba. To nám už nie je svätá ani smrť?


Rodín, ktoré prišli o svojich blízkych je ale na Slovensku príliš veľa. A veľa je aj takých, ktorí prišli o život len preto, že nedostali v našich nemocniciach adekvátnu starostlivosť. Nie pre lenivosť, či lajdáckosť lekárov a zdravotníckemu personálu. Ale pre nedostatočné vybavenie. Smrť týchto ľudí je pripísaná na vrub všetkých, ktorí kšeftujú v našich zdravotníckych zariadeniach.

Smrť vraj robí hrubú čiaru. Ale určite nemaže z pamäti utrpenie a bolesť našich mám, otcov, starých rodičov, súrodencov, či nebodaj detí… Ak zomrie človek, nie je priestor na škodoradosť, ale v tomto prípade zadosťučinenie prevalcovalo prirodzený rešpekt pred koncom životnej púte.

V piatok na nádvorí nemocnice v regióne, kde NIČ nie je, skonal Pavol Paška a Slovensko sa s tým vyrovnalo po svojom.

Už 6 týždňov sa na nás denne valí z médií nejaká kauza. Okrem toho, že nám politici zobrali ilúzie o spravodlivosti a slušnosti, vzali nám aj schopnosť prijať správu o smrti jedného z nich s pietou a pokorou. Lebo oni sami nežijú pokorne. Vyhraté voľby na obyčajnú a banálnu ľudskú úctu ani zďaleka nestačia. Úctu si treba zaslúžiť.

P.S. Cez víkend v Kanade, cestou na hokejový zápas, zomrelo 14 mladých hokejistov a v nemocnici leží so zraneniami zvyšok teamu. Modlí sa za nich a ich blízkych každý, kto túto informáciu zachytil. S pokorou a nádejou v srdci. Modlia sa za nich aj Slováci a cez rôzne linky na nete píšu povzbudivé slová. Viera a láska majú u nás stále veľký význam. Posielame ich tam, kde to ľudia potrebujú, aj keď ich nepoznáme osobne. Spolupatričnosť u nás nevymrela. Ale narábame s ňou opatrne. Je pre nás príliš vzácna.

Môže vás zaujať:

Nech Bože dá!




Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *