Stĺpčeky

Keď sneží, myslím na tých, ktorí v teň deň zomrú

Išli sme raz v januári s manželom do Innsbrucku a vonku bolo šesť stupňov Celzia. Spoločne sme sa čudovali, prečo cestári už solia, keď je vonku tak neštandardne teplo. Domáci nám vysvetlili, že na druhý deň má snežiť, tak nech sú cesty pripravené na kalamitu skôr, ako bude neskoro.

Na druhý deň sme sa zobudili do bieleho rána, napadalo po pás, ale autá jazdili iba po mokrej odhrnutej vozovke.

Pred pár dňami sme sa vrátili z lyžovačky. Áno, išli sme presne tam, kde sa v Rakúskych Alpách pre napadnuté viac ako štyri metre snehu nezastavili cestári a záchranné zložky celé dni. Nenechali sme sa ovplyvniť správami a vyrazili sme. A urobili sme dobre.


Kým slovenskí cestári a slovenské záchranné zložky ratovali čo vedeli a hlásili kalamitný stav v celej krajine, toť , len čo sme prekročili hranice, čakala nás šesť hodinová jazda autom po absolútne upravenej vozovke. Niekde suchá, niekde mokrá, ale po snehu na nej ani chýru.  Čím sme sa viac od hraníc vzďaľovali, tým sme boli nahnevanejší a čoraz častejšie si kládli otázku, ako to je možné celé tie slobodné desaťročia, že na Slovensku a ani v Českej republike nedokážeme upraviť cesty nie to na horách, či vysočine, ale ani v najjužnejších častiach republík.

V Rakúsku, ale aj Nemecku  vraj sledujú počasie dopredu a keď najmodernejšie meteorologické stanice oznámia príchod sneženia, stroje na cesty vyrazia ešte deň predtým a cesty posypú špeciálnou soľou.

Kalamitný stav v Rakúskych Alpách 16.1. 2019/foto: Dalito.sk

Cesta na lyžovačku bola nádherná, rovnako ako celých takmer dvadsať rokov, čo tam už chodíme. Na vozovke žiadny sneh, snehová kalamita len v Česku a na Slovensku, kde sa pomaličky pre prekvapujúci sneh v januári zastavoval život. Naopak, my sme si ho hneď za hranicami začali užívať.

Tesne pred cieľom, naozaj vysoko vysoko v horách, nás na rakúskej strane zastavila len zatarasená cesta dopravnými značkami do lyžiarskeho strediska. Časť sme museli obísť, pretože tam z vysokých kopcov pri ceste hrozili lavíny. Nič viac, „len“ lavíny, žiadna nezvládnutá, neodhrnutá, zasnežená horská a iná cesta do jednej z mnohých vysokohorských rakúskych dediniek.

Kalamitný stav v Rakúskych Alpách 16.1. 2019/foto: Dalito.sk

Jednoducho sme to otočili a išli inou cestou. A popri nej obdivovali tie štyri metre snehu, čo tam napadali. Inak nepamätali si to ani miestni, ktorí v tirolskej dedinke žijú už viac ako osemdesiat rokov. Vraj, keď tak najviac „kydalo“, že trochu bol aj problém vyjsť autom až do horského hotela, inak sa nič zvláštne vraj nedialo. Len viac pracovali stroje, ktoré cesty  upravili dočista dočista a aj tie chodníky.

Vlastne snežilo aj celú našu lyžovačku.


Kým my sme sa prechádzali po útulnej dedinke, nie po ceste, ale dokonalo vyfrézovaných chodníkoch, na Slovensku sa „chválili“ starostovia tým, že sneh musia odhŕňať aj ich úradníci, a že novú povinnosť, postarať sa o všetky komunikácie, vrátane chodníkov, ktorú dostali zo zákona už niekedy na jar, nemajú šancu zvládnuť. V Rakúsku to zvládni za tri dni aj so štyrmi metrami snehu…

Niekde medzi horským hotelom a lyžiarsky barom, opäť na  jednom z dokonalo vyfrézovaných rakúskych  chodníkov som si spomenula na všetky podvody s technickou posypovou soľou, z ktorej má dnes nejeden „náš človek“ postavený nejeden obrovský rodinný dom. Nie, nezávidím mu, veď kto by to upratoval?!

Tak, ako sme do Rakúska prišli, tak sme sa úplne bez problémov aj vrátili. Niekedy si už po tých slobodných desaťročiach hovorím, že necestovať je asi menej bolestivejšie, nemáte potom s čím porovnávať.

A po pár dňoch, samozrejme „nečakane“, zasa začalo snežiť opäť aj  na Slovensku. Rovnako, ako napríklad 11. januára, keď sme sa vracali zo zimného štadióna v Bratislave okolo 20,30 hod a od električkovej zástavky na Krížnej, cez celé mesto  až po Karlovu Ves, sme celý ten dlhý čas nevideli jediné posypové a ani iné technické auto zimnej údržby. Zato havárií ažaž.

Keď v Bratislave nečakane sneží, 26.1.2019/foto: Dalito.sk

Rovnako sme išli na hokej aj túto sobotu. Tento raz však autom. Sama som nevedela, či sa mám pri spomienkach na štvormetrové zasnežené Rakúsko smiať alebo plakať. Myslela som  na nich, na tých, ktorí dnes pre neupravené cesty na Slovensku zomrú…

Ako dieťa som s rodičmi prežila dve vážne dopravné nehody. Na tú poslednú, keď sme sa vracali zo Zvolená od starkých si spomínam najviac. So starým socialistickým  Wartburgom sme sa na neupravenej zasneženej ceste prevrátili hore kolesami do priekopy. Nikdy na to nezabudnem. Odvtedy vždy, keď sneží, vždy, myslím na tých, ktorí v teň deň na neupravenej zasneženej ceste zomrú…

Môže vás zaujať:


V rakúskych hoteloch chýba 36 000 zamestnancov



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *