Kultúra

Keď standing ovations stráca zmysel pre ovce

Chodím veľmi často do divadla. Na všetky žánre. Činohra, opera či balet. S manželom vždy netrpezlivo čakáme na ďalšie premiéry, našťastie, v Bratislave je slušná divadelná ponuka. Vždy ma poteší aj hosťovanie českých a iných zahraničných divadiel, aspoň môžem porovnávať hereckú úroveň, réžiu, dramaturgiu či scénu.

Teší ma, že o divadlo je v Bratislave záujem, predstavenia sú často vypredané. Mám radosť, že tam vidím aj veľa mladých. Aj keď väčšinou ide o školou organizovanú „nepovinno-povinnú“ akciu a mládež vtedy nezaujíma ani tak hra samotná, ako jej herecké obsadenie. Študenti vzrušene šepkajú a tešia sa, keď v stredovekom kostýme spoznajú hrdinov televízneho seriálu: „Aha, Maslák!… Jeho, kukni, to je Brmbalík…” Nevadí. Aspoň nesedia pri počítači a spoznávajú inú kultúru.

Ruší ma však jeden fenomén, ku ktorému dochádza po takmer každom predstavení. Herci sa lúčia, klaňajú. Náhle sa niekto v hľadisku postaví a začne oduševnene tlieskať. Po chvíli sa postupne  pridávajú  ďalší diváci a začína klasické standing ovations. Človek má niekedy pocit, že ak by k tomuto nedošlo, na predstavenie by sa mohlo pozerať ako na nevydarené.


Ale čo, keď si myslíme, že predstavenie si až takú výnimočnú poctu nezaslúži? Mám sa postaviť len preto, že v stoji tlieskajú všetci okolo mňa? Mám sa cítiť trápne, keď tlieskam „len“ posediačky? Som nevychovaná? Patrím k náročným a kritickým divákom a myslím si, že rozoznám vynikajúce divadelné predstavenie od dobrého, priemerného a podpriemerného. Keď sa mi nepáči, odídem cez prestávku, i keď som za lístok zaplatila nie malú sumu. Standing ovations, ktoré sa stáva súčasťou divadelnej konvencie, nemá zmysel. Keď sa hľadisko správa ako stádo oviec, nemôže mať z toho úprimnú radosť ani javisko.

Divadelní umelci  určite túžia po uznaní. Za ich výkon, keď je dobrý, ich treba odmeniť potleskom. A ak je ten výkon skutočne výnimočný, zaslúžia si standing ovations. No vstávať a tlieskať po každom predstavení dehonestuje kvalitnú divadelnú prácu všeobecne. To je tak, akoby sme za normálnu prácu dostávali vždy vyznamenanie. Čím by sme potom boli ocenení za výnimočný pracovný výkon? Opäť vyznamenaním?

Zajtra idem znovu do divadla. Teším sa a som zvedavá, ako sa skončí.

Mohlo by vás zaujímať:

VAČKOVÁ : „Zamestnanci kradli so slovami, dokáž mi to! Daj ma na súd! Zavolaj políciu!“



Komentáre (1)
  1. Zora píše:

    Úplne s Vami súhlasím, zo standing ovations sa stal u nás zvyk, často sa kvôli tomu v divadle cítim trápne. Na druhej strane, videla som divadelné predstavenia aj v iných mestách Európy a myslím si, že máme na Slovensku výnimočných, skvelých hercov, ktorí si určite zaslúžia uznanie, aj keď si ho možno nezaslúži úplne každé predstavenie…

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *