Stĺpčeky

Kým „dospelý“ číta bulvár, mladý sleduje budúcnosť

Bolo sychravé ráno, akých zažívam cestou do práce veľa. V električke zahľadená do okna som pozorovali prebúdzajúce sa mesto a či som chcela alebo nie, vypočula som si rozhovor dvoch dám. Nedalo sa ich nepočúvať.

Najprv na pol ucha. Chvíľku trvalo, pokým prebrali konverzačné témy ako vnúčatá, rodina a blížiace sa vianočné sviatky. Pani v žltom kabáte sa sťažovala na bolesti kĺbov, manžela, ktorý ju nechápe a nesmiernu pracovnú vyťaženosť.  A potom to prišlo…

Súvislo prešla k téme mladí ľudia a začala spomínať tých, ktorí dnes „hnijú“ doma, utekajú do zahraničia alebo sú evidovaní na úrade práce. „No, lebo pred 30 rokmi žiadny mladý človek doma len tak „nehnil“,“ pomyslela som si cestou do práce, do ktorej sa mi v to ráno nechcelo rovnako, ako asi aj tej pani.


Známa jej len horlivo prikyvovala. Vraj dnes sa to s nami mladými nedá vydržať. Stále len chodíme na všakovaké mítingy a stretnutia, vyciciavame rodičov z peňazí a „čumíme“ do telefónov.

Priznám sa, dotklo sa ma to. Viem, každý z nás je iný a na každú výnimku sa nájde pravidlo, ale aj napriek tomu je môj názor o čosi odlišní. Vlastne o dosť.

Ľudia štrngajúci kľúčmi na námestí pred 30 rokmi nám dali slobodu. Slobodu, teda môcť žiť podľa seba, učiť sa na vlastných chybách, cestovať, spoznávať…  Som hrdá na to, že si to v prevažnej väčšine všetci uvedomujeme a využívame ako len dokážeme, zvládame.

Poznám mnoho mladých ľudí, ktorí študujú a popri tom pracujú. Sama neustále odbieham z práce na prednášky. Nemôžeme si dovoliť, aby nás doma stále živili rodičia, ktorí zarábajú rekordných 480 eur.

Vraj sa doba niekam posunula. Nerada hodnotím či dobrým alebo zlým smerom. Verím však tomu, že ten, ktorý si vyberieme my sami, je ten správny.

Socializmus musel byť strašný, ale verte mi, aj sloboda, ktorú milujem a nič iné nepoznám, je pre mňa veľmi ťažká. Lebo je v prvom o mne, o každom z nás.


Aj pre mňa je smutné, že vyučení čašníci, ktorí svoju prácu milujú, sa po maturite nemajú kde zamestnať, pretože podniky na ich platy nemajú. Úrad práce neponúka takmer žiadne možnosti a tak, tí z nás, ktorí sú možno hanblivejší alebo menej sebavedomí, možno aj menej schopnejší, čakajú v rade na facku osudu a nemyslím si, že je to len ich vinou.

No jedno viem určite. Technika napreduje míľovými krokmi a zatiaľ čo mnohí „dospelí“ čítajú doma v kuchyni bulvár, my mladí, po ceste na brigádu, do práce alebo školy, čítame online denníky na spomínaných telefónoch a sledujeme dianie okolo seba. Neustále uvažujeme o tom, ako zaistíme, aby financie tiekli správnym smerom, napríklad do škôl, nemocníc. Jednoducho tam, kde sa vytvára naša budúcnosť.

Vy „dospelí“ ste piliere, základy, na ktorých my, mladí, staviame svoje zámky. Dajte nám vedieť, že nás podporujete a tak sa posunieme ku krajšiemu svetu. Nekrivdite nám len pre vlastnú frustráciu, lebo niekto, niekde, nedávno, niečo možno veľmi pokazil, keď sme my ešte neboli dospelí.

Áno, aj takí mladí ľudia existujú. Pevne verím, že sme generáciou zmeny, a že ani mňa už neskôr nebude trápiť, prečo sa domov nikto nechce vrátiť späť zo zahraničia.  Problémom nie je odísť spoznávať a učiť sa nové veci. Problémom je, aj pre nás mladých, skúsenosti nepriviesť späť, nechcieť sa vrátiť domov.

V čom sa mýli Seneca?



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *