Linky dôvery neutíchajú. Korona vzkriesila solidaritu, ale aj viac nešťastia a myšlienok na smrť. Nie je to dobré
Stres, úzkosť, napätie, ale aj narastajúca agresivita v spoločnosti, zvýšený počet ľudí, ktorí zostali zo dňa na deň bez práce a možno aj na ulici. Myšlienky, ako ukončiť život, prehlbovanie depresií a nárast závislostí. Toto všetko riešia odborníci na linkách dôvery či v e-mailovej poradni. Život počas korony nie je jednoduchý, pravdepodobne nebude už nikdy taký ako predtým. Mnoho ľudí hľadá pomoc pred posledným krokom – ukončením svojho života – majú ešte iskru nádeje a vytočia číslo. Osoba na druhej strane telefónu sa snaží pomôcť, vyhodnotí situáciu, nemôže nič podceniť, často ide o sekundy.
Monika Martinezová je riaditeľkou Linky dôvery Nezábudka, ktorú prevádzkuje Liga za duševné zdravie. Názov linky môže evokovať krásny kvet. Práca, ktorú spolu s kolegami vykonáva, nie je ale ani zďaleka prechádzka ružovou záhradou. Je to drina. Hovorí sa, že najťažšia je práca s ľuďmi a mne sa po rozhovore s ňou tieto slová len potvrdili. Má na starosti riadenie a koordináciu tímu odborníkov, ktorí poskytujú telefonické a online poradenstvo. Tá najťažšia časť je práve komunikácia s ľuďmi, ktorí potrebujú pomôcť.
Aj o tom, aký dopad má pandémia na psychiku a medziľudské vzťahy, koľkonásobne sa zvýšil počet ľudí, ktorí potrebovali pomôcť na linke dôvery a aké problémy ich sužovali. Ako vyzerá telefonát s človekom, ktorý chce ukončiť život. Môže trvať dve hodiny a na konci nemusí, ale môže skončiť šťastne. Počas oboch vĺn pandémie sa vraj ukázali aj svetlé stránky ľudí. Konkrétne solidarita, v každej vlne ale v inej miere. Čím viac boli spolu ľudia v jednej domácnosti, izolovaní od ostatného sveta, tým sa začali prehlbovať niektoré problémy v partnerských a rodinných vzťahoch – v preklade sme si začali doma „viac liezť na nervy“. A čo je naozaj dôležité, presvedčila som sa, že životné, ale aj psychické problémy sa nevyhýbajú ľuďom žiadnej farby pleti, pohlavia, sexuálnej orientácie či vierovyznania. Máme ich všetci, či už s koronou alebo bez nej, len momentálne je ich akosi viac…
Počas akejkoľvek pandémie, ktorá ma celosvetový dosah, sa začnú ľudia správať inak. Svoje robia aj médiá, sociálne siete a pretlak informácii – o hoaxoch asi ani nemusíme hovoriť. Ako ste pandémiu prežívali hneď v úvode, teda ešte v marci?
S odstupom času môžem povedať, že situáciu v tom najväčšom nápore sme na Linke dôvery Nezábudka zvládli veľmi dobre. Nielen telefonická linka, ale aj emailová poradňa prešla zaťažkávacou skúškou. Prudko sa zvýšil počet prichádzajúcich e-mailov. Naši poradcovia odpovedali štandardne do 48 hodín po prijatí e-mailu. Bolo zaujímavé sledovať, akoby v každom tom jednotlivom období vývoja pandémie bola niektorá téma výraznejšia – silnejšia. Kým koncom marca rezonovala téma strachu z ochorenia, stresu, zhoršenými úzkostnými atakmi, ktoré ľudia zažívali prvýkrát, alebo zhoršením už predtým liečených psychických porúch. Tak začiatkom apríla už na ľudí začali doliehať aj dôsledky protiepidemiologických opatrení – samota v izolácii, začali sa nám ozývať vo zvýšenej miere seniori, izolovaní v domácnostiach. Žiaľ, objavovala sa čoraz častejšie téma domáceho násilia, napätia vo vzťahoch v rodine či medzi partnermi.
A neskôr sa situácia vyvíjala ako?
Koniec apríla bol o témach vyčerpanosti z práce, preťaženosti. Ozývali sa nám sociálni pracovníci, zdravotníci, opatrovatelia, ľudia z prvej línie a ľudia, ktorí sa nevedeli dostať ku zdravotnej a sociálnej starostlivosti vplyvom obmedzených režimov v jednotlivých zariadeniach. Začiatkom mája sme zaznamenali viac kontaktov s témou závislosti. Volali nám závislí, ale aj ich príbuzní, tretie osoby. V poslednej etape prvej vlny volali ľudia v existenčnej kríze, na ktorých doľahli ekonomické dopady pandémie, prišli o prácu, boli v osobnom bankrote a podobne.
Keď ste predtým počuli zo správ, ako pandémia začínala v zahraničí, hovorili ste si u vás, že sa musíte nejako pripraviť? Rátali ste s náporom?
Už pred prvým ohlásením pozitívneho prípadu COVID-u na Slovensku sme situáciu v Lige za duševné zdravie vnímali ako veľmi vážnu. Sledovali sme situáciu a vývoj vo svete a vedeli sme, že to hlboko zasiahne práve psychiku ľudí. Prečo? Pretože vytvára hlboký stres a úzkosť. Naša liga spolupracuje aj so svetovými organizáciami, akými sú Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) alebo Mental Health Europe.
Od prvého momentu sme sa preto začali pripravovať na väčší nápor volaní, posilnili sme služby, denne sme monitorovali situáciu, sledovali sme a vyhodnocovali povahu hovorov a e-mailov, potreby klientov, počty kontaktov, vymieňali sme si a aktualizovali informácie podľa vývoja situácie a opatrení, aby sme vedeli flexibilne reagovať aj my na potreby klientov. Zástupcovia ligy boli súčasne úzko napojení na Ústredný krízový štáb, tam sme poskytovali informácie a údaje z linky, hovorili sme o potrebe podpory týchto služieb zo strany štátu a podobne.
Spomínate nával telefonátov a e-mailov. Dali ste to počas tých prvých týždňov?
Dali sme to tým, že sme posilnili tím poradcov, počas denných služieb boli na telefóne vždy dvaja poradcovia, ktorí paralelne poskytovali služby volajúcim. Stále sme však zaznamenávali vysoké počty ľudí, ktorým sa nepodarilo k nám dovolať. Mali sme štatistiku neprijatých hovorov a možno by sa nám „uživili“ aj ďalší dvaja poradcovia. Počet neprijatých hovorov bol takmer trojnásobne vyšší ako počet prijatých, takže nápor bol skutočne obrovský. Robili sme, čo sa dalo a myslím si, že sme to nakoniec ustáli.
Volali vám aj ľudia zo štátnych karantén?
Samozrejme. To bol ten najťažší čas, ktorý sme na linke mali. Dominovali tu problémy, ktoré so sebou pandémia priniesla a tiež následná karanténa. Zvýšil sa nám počet úzkostných ľudí, v depresii, paranoidných, u ktorých sa zvyšoval strach o zdravie. Ozývali sa ľudia, ktorí sa roky neliečili, ktorí pred desiatimi rokmi prežívali nejaké psychické problémy a vrátili sa im teraz, po takom dlhom čase. Čiže boli z toho vyplašení, úzkostní, mali z toho panické stavy.
V prípade psychiatrických pacientov, ktorí sa nedokázali dostať ku zdravotnej a sociálnej starostlivosti, sa zvyšuje ich úzkosť a napätie. Títo ľudia nás kontaktovali. Zatvorili sa im denné psychiatrické stacionáre, ambulantní psychiatri ordinovali len v obmedzenom režime. Našťastie mnohí z nich zareagovali na situáciu veľmi pružne a začali poskytovať poradenstvo online tzv. online terapie.
To už naozaj znie ako volanie o pomoc…
Bohužiaľ, s touto témou vzrástlo aj domáce násilie a závislosti, ako som už hovorila aj predtým. Počet osamelých seniorov, ekonomické dopady, strata strechy nad hlavou, osobný bankrot ľudí a najmä v noci sa zvýšil počet hovorov, týkajúcich sa suicidálnych tém – čiže ľudia, ktorí mali v úmysle ukončiť život, nám volali ako posledná záchrana. A v týchto prípadoch sme často spolupracovali so záchrannými zložkami.
V internetových diskusiách bola v tom čase téma izolácie dominantná. Ľudia akoby občas už mali dosť svojich blízkych, detí a rodiny, s ktorou trávili dlhé dni pod jednou strechou.
Áno. Volali k nám aj ľudia, ktorí pocítili dopady domácej izolácie na psychické, fyzické zdravie a rozprávali nám o tom, ako je pre nich náročné pracovať doma na homeoffice, ako sú všetci doma a ako vzniká ponorková choroba v rodinných vzťahoch. Mali sme na linke napríklad učiteľov a rodičov školopovinných detí. Hovorili nám o úskaliach dištančného vzdelávania. A ešte, aby som nezabudla spomenúť, komunikovali sme s ľuďmi – zdravotníkmi, opatrovateľmi, ošetrovateľmi, ktorí už boli naozaj preťažení z práce.
Prechádzali cez vás všetky problémy cudzích ľudí. Celé týždne boli vaši kolegovia akoby ich „filtrom“ všetkých problémov. Musia mať ohromnú psychohygienu.
Sú to odborníci s dlhoročnou praxou, takže sú na tento typ práce adaptovaní a vzdelávaní, majú rôzne nadstavbové výcviky. Ako však správne uvažujete, charakter ich práce prináša riziko vyhorenia. Dá sa tomu predísť správnou životosprávou a priebežným dopĺňaním zdrojov – každý po svojom. Jeden so svojimi blízkymi, iný v prírode, pri dobrej knihe alebo dobrom kúpeli. O tím, zamestnancov, sa staráme, poskytujeme im možnosť individuálnych alebo tímových supervízii na pravidelnej báze. Tu sa môžu s certifikovaným supervízorom porozprávať, prebrať, čo ich aktuálne páli, kde by potrebovali poradiť a pomôcť. Sama sa s nimi rozprávam. Chcem vedieť, aké majú potreby, či zvládajú služby a nepotrebujú záskok alebo pauzu. Toto je veľmi dôležité.
Ako prežívajú COVID-19 duševne chorí pacienti? Predpokladám, že sú citlivejší.
Začali sa viac ozývať aj ľudia, ktorí boli niekoľko rokov vyliečení, stabilizovaní a vplyvom pandémie sa u nich prebudili psychické problémy. Paradoxne, ľuďom, ktorí trpia sociálnou fóbiou, sa počas karantény uľavilo. Nemuseli chodiť do práce, premiestňovať sa hromadnou dopravou a naopak úzkostní, depresívni a paranoidní klienti pociťovali spravidla zhoršenie svojho stavu. Hovorili často o tom, že sa cítia na dne svojich psychických síl.
Pribudlo vám viac klientov z radov duševne chorých pacientov?
Pribudlo, u nás je téma psychopatológie stále dominantnou. Čo sa týka psychiatrických pacientov vo všeobecnosti, tak takúto evidenciu my nemáme.
Máme tu druhú vlnu, čo momentálne ľudí trápi. S čím prichádzajú a potrebujú pomôcť?
Počas druhej nastupujúcej vlny pandémie ľudia akoby už mali skúsenosť, ale pocity strachu, úzkosti, zmätenosti či takého nedohľadna naďalej pretrvávajú. Naplno sa prejavujú dopady prvej vlny, hlavne sú to už spomínané existenčné problémy ľudí od straty zamestnania až po straty strechy nad hlavou, nedokázali napríklad platiť hypotéky. Okrem závislostí na liekoch či drogách sa vo zvýšenej miere objavili sexuálne závislosti a to na porne či masturbácii. Toto všetko je o tom, že pokým je toho na človeka naloženého veľa, zapne sa u neho mechanizmus prežitia. U niekoho sú potom tým mechanizmom, žiaľ, už vyššie spomínané stratégie.
S odstupom času nám pribudlo viac ťažkých, náročnejších konzultácií a to zvyčajne v noci a to sú ľudia so samovražednými myšlienkami, ktorí už stratili zmysel života. Toto sú skutočne náročné, krízové doslova život zachraňujúce rozhovory, ktoré niekedy trvajú aj dve hodiny.
Stalo sa vám, že sa vám aj nepodarilo niekomu pomôcť?
Je to veľmi individuálne. Často sa nám stane, že tým dlhším rozhovorom sa nám podarí človeka zastabilizovať – otvoriť mu nové obzory, o ktorých doteraz ani netušil, že existujú, pretože bol v tej svojej ulite schovaný. Postupným rozhovorom sme prišli na to, že môže existovať nejaká cestička. Po dvoch hodinách ho nakoniec dostaneme do úplne iného stavu, ako bol na začiatku telefonátu. Žiaľ, nedarí sa to úplne u všetkých. Niektorí nereflektujú na žiadny rozhovor a sú pevne rozhodnutí. Vtedy máme oznamovaciu povinnosť a musíme takéto prípady po predošlom upozornení oznámiť záchranným zložkám. Už ako dopadne konkrétny osud človeka, tak o tom už my spätnú väzbu nemáme. Nemáme ju ako zistiť.
Človek, ktorý si rozmyslí ukončiť svoj život, nezavolá naspäť? Nedá o sebe vedieť?
Niekedy sa stane, že nám zavolajú opakovane a dajú nám spätnú väzbu, že sú v poriadku, ale vo väčšine prípade už nemáme odozvu.
Hovoríte, že je to všetko o anonymite. A v týchto najťažších momentoch je to stále o anonymite?
Stále. Samozrejme, pokiaľ ide o človeka, ktorý je v situácii, že je pripravený a v krátkom čase pevne odhodlaný ukončiť svoj život, tak ho nepresviedčame, nech to nerobí, toto nie je cesta. Pokiaľ je rozhodnutý, nikto mu to právo nemôže vziať. Vysvetlíme mu, že našou povinnosťou je privolať mu pomoc. V tomto jedinom prípade princíp anonymity ustupuje pred oznamovacou povinnosťou a pokiaľ poradca na telefóne vyhodnotí, že je čas spolupracovať s políciou, tak to urobí. My nevieme o volajúcom prakticky nič, toto je už práca záchranných zložiek v teréne, ale v každom prípade sa snažíme tomuto človeku pomôcť a predísť tomu, čo chce vykonať.
Stáva sa, že ten istý človek zvykne volať viackrát a potrebuje mať s vami intenzívnejší kontakt?
Máme svojich stálych klientov, ktorí volajú a píšu pravidelne. Z našej strany ide potom aj o akési sprevádzanie, vypočutie, podporu. Máme s nimi vytvorené hlboké a dôverné vzťahy a často sme jediní, s kým sa môžu porozprávať a podeliť sa s nami o svoj každodenný život, o svoje radosti, starosti. Je to smutná realita, ale je to tak. Naši odborníci používajú pri práci niekoľko foriem intervencie. Predovšetkým ide o psychologické formy a to ventilácia emócii, emočná podpora, edukácia, poradenský rozhovor, techniky krízovej intervencie používané najmä počas náročných telefonátov. Ďalej vytváranie bezpečnostných plánov, bezpečného priestoru – ak ide o prípady násilia a rovnako dokážu nasmerovať človeka k odborníkovi. Poskytnú mu kontakt z databázy odborníkov, kam sa môže obrátiť a požiadať o pomoc.
Ovplyvňuje spoločenský a ekonomický status či vzdelanie to, kto sa odhodlá zavolať, poslať e-mail?
Nepýtame sa ľudí na vek, ani na ich sociálno-ekonomický status. Keď nám však prezradia o sebe viac, tak máme aj informáciu o veku, povolaní atď. Poväčšine je to ale náš odhad. Spravidla sú to ľudia v strednom veku, z toho približne dve tretiny žien a zvyšok sú muži. V menšej miere seniori, aj keď počas pandémie som vravela, že sa ich počet zvýšil. Ešte sú tu deti. Tie po úvodnom posúdení, ak teda nejde o krízovú situáciu, distribuujeme už na linky, ktoré pracujú s touto skupinou, napríklad Linka detskej istoty.
Fakt, či je človek chudobnejší alebo bohatší, či je žena slobodná alebo vydatá, či má vysokoškolské vzdelanie alebo základné, nemá významný vplyv na to, či dotyčný človek je „postihnutý“ životnými problémami alebo psychickými ochoreniami. Nie sme voči nim imúnny, tiahnu sa naprieč celým sociálno-ekonomickým spektrom obyvateľstva. Je pravda, že niektorí ľudia majú od života naložené viac, iní menej. Určitá skupina ľudí môže mať svoje špecifické problémy, ale nedá sa v tom hľadať nejaká korelácia medzi množstvom problémov a statusom človeka.
Teda každý…
Chudobnejší, aj slobodná matka, bezdomovec, aj človek s nízkym vzdelaním dokážu žiť plnohodnotný život a nájsť si v ňom to, čo ich robí šťastnými. Venujeme sa všetkým ľuďom rovnako bez ohľadu na vek, pohlavie, spoločenské postavenie, rasu, orientáciu, náboženstvo a podobne. Odpoveďou na vašu prechádzajúcu otázku potom naozaj bude, že nám volajú a píšu všetci naprieč celým spektrom.
Toto leto bolo iné. Navôkol panovala dosiaľ nepoznaná atmosféra. Muselo to vplývať na ľudí. Veľa z nich zostávalo doma aj napriek tomu, že sa v určitej chvíli dalo cestovať. Súvisela zmena počasia, to, že sa oteplilo, aj na správanie sa ľudí? Vonku bolo krásne, ale mnohí sa báli napríklad k moru.
Až koncom leta sme mali nižší príjem kontaktov. Súviselo to s priaznivejšou situáciou, ľudia boli pokojnejší, užívali si počasie a mnohí nám dokonca hovorili, že konečne spoznali aj krásy Slovenska. Ľudí, ktorí sa dostali do ekonomických problémov vplyvom pandémie, však bolo viac. Celkovo môžem povedať, že aj my ako poradcovia sme si vydýchli po náročnej jari a začiatku leta. Načerpali sme sily do ďalšieho náročného obdobia, ktoré, žiaľ, aktuálne zažívame.
Ako situáciu vnímate dnes?
V druhej vlne pandémie sa situácia začína zhoršovať. Máme lavínu telefonátov a ešte väčšiu lavínu nevybavených telefonátov. Tento stav neustále vyhodnocujeme, štatistika len potvrdila obrovský nárast. Máme približne trikrát viac telefonátov ako pred vypuknutím druhej vlny pandémie.
Ako sa podľa vás podpísal COVID-19 na medziľudských vzťahoch a psychike ľudí?
Bolo to niečo nové, prišlo to náhle a nikto to nečakal. Nemali sme dostatok informácii, skúsenosti, ako sa zachovať a čo robiť, aké opatrenia dodržiavať. Pre každého človeka bez ohľadu na to, či by bol zdravý, alebo trpel nejakou psychickou poruchou, to bola enormná psychická záťaž. Bolo to už na jednotlivcovi, ako sa s tým popasuje.
Veľkú rolu tu zohrali aj médiá, ktoré niekedy aj dosť chaoticky informovali ľudí. Púšťali do éteru niekedy nie úplne overené informácie, čím sa šírila panika a strach, ktorého bolo už aj tak dosť.
Ľudia s pevnými a dobrými vzťahmi to zvládli lepšie, mali sa s kým porozprávať, vymieňať si informácie. Horšie už na tom boli osamelí ľudia, starší ľudia a tí, ktorí nemali vytvorenú dostatočnú sociálnu sieť. Pre nich sme tu boli my – vo dne v noci. Zdieľali sme s nimi všetky pocity, boli to dlhé hodiny ťažkej terapeutickej práce. Ale stála za to. Myslím si s odstupom času, že mnohým sme pomohli prežiť tento náročný čas.
Pandémia v mnohom preverila odolnosť našich vzťahov, mnohému nás naučila, prehodnotila naše hodnoty a podnietila solidaritu medzi ľuďmi, najmä v prvej vlne. Upozornila nás na našu krehkosť a potrebu ochrany zdravia, nielen fyzického, ale aj duševného.
Radíte ľuďom, klientom, podávate pomocnú ruku. Čo by ste poradili aj a nielen našim čitateľom?
My už teraz naozaj radíme aj v rámci prevencie striedme sledovanie správ, maximálne raz -dvakrát denne a najmä z overených informačných zdrojov. Ďalej dodržiavanie správnej životosprávy, dodržiavanie zdravých sociálnych kontaktov, praktizovanie koníčkov, záľub, voľno časových aktivít a oddeľovanie práce od voľného času.
Dala nám vôbec niečo korona?
Ukázala sa solidarita medzi ľuďmi a to je veľmi pozitívne, ak sú ľudia zomknutí a nemyslia len na seba, ale i na druhých a sú ochotní si navzájom pomáhať. Naopak v druhej vlne je to už menej o solidarite, ľudia skôr pozerajú viac na seba. Je to napríklad aj kvôli nervozite, je viac napätia a agresivity. Spoločnosť je ako keby polarizovaná na dve strany – jedna je za opatrenia a druhá je proti ním. Napriek tomu si každý z toho môže zobrať aj niečo pozitívne, je to nová skúsenosť. Pri každej ďalšej náročnej situácii si vieme z toho, čo sme teraz robili dobre a v čom sa nám darilo, zobrať niečo do budúcnosti. Hovoríme tak o stratégiách zvládania, ktoré budeme vedieť využiť v náročných krízach.
Podľa toho všetkého čo ste povedali, máme tu masívny nárast ľudí, ktorí potrebovali a evidentne budú potrebovať pomoc. Viete porovnať situáciu spred pandémie, počas vypuknutia a teraz?
Pokiaľ hovoríme o počte kontaktov – či už volajúcich alebo e-mailových – počas pandémie sme zaznamenali nárast približne o 75 percent. Prudký vzostup bol najmä v apríli, pričom sme to pociťovali až do letných mesiacov. Potom už koncom augusta a v septembri sa ich počet pomaly znižoval. Avšak posledný septembrový týždeň a začiatkom októbra sme pocítili opäť nárast. Súvisí to, samozrejme, s druhou vlnou pandémie po lete.
Vyzerá to, že život pred vypuknutím pandémie bol iný. Čo trápilo ľudí predtým?
Našimi hlavnými témami telefonátov a e-mailov spred COVID-u boli depresívne úzkostné stavy, ďalej vzťahové problémy všetkého druhu či už partnerské a rodinné vzťahy a tiež vzťahy na pracovisku, ďalej ventilácia bežných problémov. Na štvrtom mieste boli závislosti – látkové alebo nelátkové.
Evidentne sú medzi nami ľudia, ktorí pomoc potrebujú. Je ich na Slovensku veľa?
Na toto vám jednoznačne odpoviem áno. Svedčia o tom naše štatistiky, ktoré sa od opätovného spustenia linky v júli minulého roka viac ako strojnásobili. Nehovoriac o tom, koľko ľudí sa k nám nedovolá na prvýkrát, pretože kapacitne linka nestačí. Tie čísla sú naozaj vysoké. Obracia sa na nás veľa ľudí najmä preto, že je to tzv. nízkoprahová služba a teda ľahko dostupná pre veľkú časť ľudí. Takmer každý z nás má telefón alebo e-mail. Služba je bezplatná a dá sa využiť 24 hodín, sedem dní v týždni. Čo je ešte dôležité, aby som spomenula, že linka je anonymná.
Prečo je to dôležité?
Veľa ľudí so psychickými problémami sa ostýcha požiadať o pomoc, hanbia sa. U nás je stále veľká stigmatizácia v tejto oblasti. Pokiaľ však títo ľudia majú záruku anonymity, nikto sa ich nebude pýtať na meno, vek, odkiaľ sú, skôr sa odhodlajú požiadať o pomoc. Naše služby sú založené práve na tej anonymite, ktorú za žiadnych okolností neporušíme. Narušili by sme tým krehkú a ťažko získavanú dôveru medzi nami a klientmi.
Sú to vlastne také služby na diaľku…
Naše služby odborne nazývame dištančné služby a majú vysoko preventívny charakter. Ide o akúsi psychickú prvú pomoc pre ľudí z pohodlia ich domova. Ľudí vzdelávame, poskytujeme im odborné rady a informácie a zároveň je to aj akási záchytná sieť, ktorá vylieči, ošetrí už prvé príznaky problému, ktorý sa následne už nemusí rozvinúť po jeho kvalitnom a odbornom ošetrení do hlbšieho problému.
Koľko liniek na Slovensku funguje?
Linky priebežne vznikajú a zanikajú, takže presné číslo vám teraz nepoviem. Súvisí to s vývojom situácie v spoločnosti. Sú obdobia, kedy je väčší dopyt po službách pre seniorov alebo týrané ženy, deti, mladých ľudí. Je dobré, že tých liniek je viac, pretože si potom týchto klientov vieme podeliť, či už podľa veku alebo problematiky.
Jednotlivé linky vychytávajú klientov, ktorí sa potrebujú porozprávať, podporiť, povzbudiť aj keď nejde o akútne stavy. Také tri najväčšie linky, ktoré sme na Slovensku, sme združené v Iniciatíve liniek pomoci – sem patríme my, Linka detskej istoty a IPčko.
A koho si máme predstaviť na týchto linkách, akých zamestnancov?
Tím našej linky Nezábudka je zložený z 18-tich odborníkov s dlhoročnou praxou v oblasti duševného zdravia, zdravotníctva, psychologických služieb až po sociálnu prácu. V e-mailovej poradni zas pracujú štyria kolegovia – psychológovia a terapeuti.
Predpokladáte, že sa situácia zhorší? Veľa sa hovorí o ekonomických dopadoch, vidíme to aj na sociálnych sieťach, kde majú ľudia tendenciu komentovať jednotlivé príspevky a nie je to často práve príjemné čítanie. Ľudia sa všeobecne asi obávajú aj o svoje miesto v práci, o svoju budúcnosť, sú zúfalí…
Predpokladáme, že zhoršená ekonomická situácia na nás dolieha a pravdepodobne ešte v budúcnosti aj doliehať bude. Musíme sa len pripraviť z našej strany na to, aby sme vedeli ľuďom na našich linkách pomôcť, ak sa bude ich záujem stále zvyšovať. Zo strany štátu zas na také opatrenia, ktoré ľuďom pomôžu tieto dopady zmierniť.
Chcela by som len opäť poprosiť, aby si ľudia, ktorí sú zodpovední za riadenie štátu, všimli, že sme tu, že sme tí, ktorí pomáhajú ľuďom prekonať ťažké časy. A taktiež by bolo dobré si uvedomiť, že nepracujeme zadarmo a že na našu prevádzku, na to, aby sme mohli fungovať a mali kvalitných poradcov, potrebujeme financie.
Snažili ste s nimi nejako komunikovať? So štátom?
Vedenie Ligy za duševné zdravie pravidelne organizuje stretnutia so zástupcami štátu, s ministerstvami a tu hovoríme o tejto problematike. Nedávno sme mali okrúhly stôl so zástupcami ministerstva práce, ministerstva zdravotníctva a ministerstva vnútra a diskutovali sme s nimi o tom, ako by nám vedeli pomôcť v tejto náročnej situácii. Dnes sme odkázaní na sponzorov a súkromné osoby, ktoré nás podporujú a z toho prevádzkujeme naše služby. Veríme, že aj tieto rokovania prinesú úrodu a podarí sa nám linku dôvery Nezábudka udržať pre všetkých, ktorí ju potrebujú.
Autorka: Martina Baumann