Názory a Komentáre

Lístky na Coldplay v Berlíne kúpené, hotel rezervovaný

Berlín

Tak nič. Mohla to byť nielen na sieťach väčšia sranda, ale poznáte to. Keď to nejde, tak to nejde a načo to všetko znásilňovať. A ako z toho von? Možno sa len naučiť používať siete jednosmerne. Lebo kto tam dnes nie je, akoby predsa neexistoval. A potom už len plánovať a podľa možností aj realizovať.

Ja vám neviem. Vraj normálne je akceptovať každý názor. Čo ja viem. To naozaj mám akceptovať všetko, aj zjavne pomýlené, nenormálne, neracionálne až nepríčetné? Často od ľudí, ktorí sa internetom ani neživia, ale na sieťach sú non-stop. To im fakt k životu stačí? A z čoho žijú? Kedy zarábajú?

Ľudia sa menia rýchlosťou koronavírusu. Známi, rodiny, kamaráti, ale aj priatelia, vlastne celá spoločnosť. Aj ja. Každý máme vlastné starosti, ktoré prežívame inak. Doba na každého dopadá inou silou. Znovu a znovu si to pripomínate, aby ste neznenávideli všetkých. Dá to zabrať….


Za to predsa nemôžu iní

V práci či na ulici sme sa kedysi zastavili pri sebe, spýtali sa ako sa máme, čo máme nové. Pochválili sa, aj pomrnčali. Alebo si zavolali, či sadli si na kávu aj na lavičke a dlhé minúty rozprávali aj o nesmrteľnosti chrústa. Vymieňali si názor na čokoľvek podstatné aj nepodstatné a cítili sa dobre s ľuďmi, ktorým sme dovolili, ale vedeli o nás viac. A dnes? Na sieťach sme presvedčili samých seba, že vlastne nič nemôžeme, nikde nesmieme aj keď môžeme a vlastnú frustráciu, ale aj pohodlnosť či neschopnosť hádžeme  na tých, ktorí  môžu, lebo preto aj niečo urobili. Pritom nikdy nemáme len jednu možnosť. Vždy sú aspoň dve a záleží len na nás, ktorú si vyberieme.  A ak si vyberieme tú najhoršiu, za to predsa nemôžu iní…

Už sa neľutujem

Naozaj sme sa tak zmenili alebo sme boli takí vždy? Nevidela som to, alebo som sa zmenila ja? Zrazu čítam riadky od ľudí, ktorých nespoznávam. Pritom kedysi sme si tak veľa mali čo povedať. Dnes vo mne navodzujú nepríjemné pocity. Učím sa bojovať sama so sebou, nereagovať. Prehrávam. Zatiaľ nechápem, nerozumiem, bojujem, ale stále prehrávam… Ale konečne sa už neľutujem, začína mi to byť už jedno.

Rozmýšľam čím to je, že zrazu žijeme také diametrálne egoistické svety, ktoré sa po rokoch stávajú už nekompatibilné. Samozrejme, ľudia v životoch prichádzajú aj odchádzajú. Je to normálne. Ale už nie je normálne, keď po nich ostáva taká dráždivá pachuť a smrad.  Škoda, a tak krásne sa nám tu všetkým mohlo žiť… V dobrom aj v zlom. Zopár ich našťastie ostáva.


Dal/a som to!

Tak nič. Mohla byť väčšia sranda, ale poznáte to. Keď to nejde, tak to nejde a načo to všetko znásilňovať? A ako z toho von? Jednoducho. Naučiť sa používať sociálne siete jednosmerne. Odporúčajú to múdre hlavy sveta. A potom zdvihnúť tie zadky od počítačov, naplánovať a realizovať. Nič viac, nič menej. Je to jednoduché.  A ak to naozaj, ale naozaj nejde, tak potom nepísať, ale zavolať, uvariť si kávu do termosky a obsadiť niekde lavičku, sadnúť si dva metre od seba v respirátoroch, kým máte ešte s kým.  

Takže, čo pekné ste si na nasledujúce mesiace naplánovali vy? Ja sa už nenormálne teším aj na Coldplay v Berlíne. Lístky na koncert kúpené, hotel rezervovaný. Uvidíme, ale radosť mám už dnes preveľkú. Nech to je čokoľvek, nech vám to vyjde doma či v práci, aby ste si už v lete mohli povedať: Opäť som to dal/a!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *