Názory a Komentáre

Ľudia sa budú ľúbiť aj keď im to zakážu

Ľudia sa budú ľúbiť aj keď im to zakážu

Téma usporiadaných, funkčných a tradičných rodín je večnou spoločenskou otázkou, na ktorej riešení sa ako spoločnosť zložená z jednotlivcov asi nikdy nezhodneme. Tradičná rodina je pre mnohých ešte stále modlou, pre iných už dávno mýtus. Kto si dovolí tvrdiť, že vie ako má vyzerať rodina a paušalizovať niečo tak osobné ako je individuálne rodinné šťastie? Kto zaručene vie, čo je správne pre toho druhého a s kým sú deti iných šťastnejšie?

Nevie to nik a nemal by sa ani tváriť, že to vie. Nik totiž nemá kľúč k pravde a už vôbec nie kľúč od dverí rodín, kde sa odohrávajú veci, o ktorých by sme často najradšej nič nevedeli ani nepočuli. Každý sám najlepšie vie, čo je pre neho najlepšie a aká by mala byť jeho rodina. Žiadny zákon nezakáže ľuďom žiť a fungovať podľa ich vôle a potreby.

Môže ich obmedzovať, pranierovať a postupne donútiť k odchodu z krajiny, ale na ich citoch a životoch to nič nezmení. A je smutné, že sa ešte stále snažíme utvrdzovať v tom, že iná rodina okrem tej tradičnej, teda takej, ktorú predstavuje otec, mama a dieťa, by vôbec existovať nemala. Ešte smutnejšie je, že chceme veriť tomu, že ak neumožníme registráciu partnerstiev rovnakých pohlaví, iné ako tradičné rodiny u nás existovať nebudú.


Paradoxne práve vďaka týmto predsudkom u nás existuje stále viac iných než tradičných rodín, ktoré vznikajú rozpadom práve tých „tradične“ nefunkčných. Tvoria ich len matky alebo len otcovia s deťmi. Niekedy sa ich snažia pozliepať príbuznými a starými rodičmi. A potom existuje veľké množstvo umelo udržiavaných tradičných rodín aj napriek ich zlému vplyvu na zdravie a šťastie detí, ktoré v nich vyrastajú. Spoločnosť akceptuje torzo rozpadnutej rodiny a uznáva starého otca, ktorý sa sám postará o svoje vnúča, keď jeho rodičia zlyhajú vo výchove aj v spolužití. Kvituje aj tetu, ktorá sa sama postará o svoje netere, pokiaľ je jej sestra na protialkoholickom liečení v dôsledku tyranie vo svojej vlastnej tradičnej rodine.

Spoločnosť ale v žiadnom prípade nepripustí adopciu dieťaťa láskavej, vzdelanej, sociálne aj finančne zabezpečenej, ale slobodnej žene, pripravenej vytvoriť pre dieťa zázemie a dať mu všetko potrebné. A už vôbec to neumožní dvom slušným mužom či ženám, ktorí si spolu šťastne žijú a z lásky celého srdca by radi vychovali a zabezpečili deti z rozpadnutých tradičných rodín v sociálnych zariadeniach. Nie je to predsa to isté? Tak potom prečo máme iný meter? Je to strach z nepoznaného? Alebo je to strach z toho, že nedajbože zistíme, že aj v „iných“ rodinách sa deťom žije fantasticky? Alebo tu nejde o deti? Bojíme sa, že by si odniesli pokrivený obraz rodiny, v ktorej sú dve mamy? Zatiaľ čo obraz domácnosti dvoch žien tvorenej matkou a starou mamou, či obraz večne opitého otca bijúceho matku a zneužívajúceho súrodenca ešte pokrivený nie je?

Škoda, že nemáme skôr strach z toho, čo sa odohráva v dušičkách detí, ktoré žijú a trpia v mnohých nefunkčných tradičných rodinách. Z toho, čo z nich vyrastie a čo si do života odnesú. Škoda, že kvôli hrdzavejúcim genderovým putám neumožníme opusteným a osamelým deťom pocit rodinného šťastia a pocit toho, že niekam a k niekomu patria. Škoda, že bránime šíreniu lásky, len preto, že nemá nami určenú formu. Akoby láska bolo niečo, čo vieme formovať a čo môžeme niekomu prikázať alebo odoprieť. Ešte stále nechceme pochopiť, že život je neustála zmena a že aj ľudia sa menia?


Nemôžeme žiť rovnako ako žili naši predkovia, pretože ani oni už nežili tak ako ich predkovia. A ani naše deti už nebudú žiť tak, ako žijeme my. Svet sa mení, planéta sa točí, vývoj nezastavíme žiadnym spôsobom a už vôbec nie zákonmi. Život si svoju cestu nájde, voda prelomí hrádzu, strom prerastie kameňom a ľudia sa budú ľúbiť aj keď im to zakážu.

Jediné čo môžeme a zmôžeme v tomto nepokojnom a polarizovanom svete, je vnášať lásku, rešpekt a toleranciu všade kde sa dá. Hlavne do medziľudských vzťahov. Keď už pre nič iné, aspoň pre tie deti, ktoré by nemali za zlé rozhodnutia dospelých nikdy trpieť.

Rodina je základná bunka spoločnosti a spoločnosť je presne taká, aké sú rodiny, ktoré ju vytvárajú. Nešťastné rodiny nikdy nevytvoria zdravú spoločnosť a obmedzená spoločnosť nikdy neumožní vytváranie zdravých rodín. Rodinu nedefinuje to, kto ju tvorí, ale to ako sa v nej žije. Pre spoločnosť by nemalo byť dôležité, kto deti vychováva, ale ako ich vychováva a čo z nich vyrastie. A tomu by mala napomáhať. Nie proti tomu bojovať. Proti inakosti je zbytočné bojovať, treba jej porozumieť.


(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *