Šport

Má rád Slovensko, pretože má rád Hamšíka

Posledný víkend som bola v Lisabone. V metre som stretla mladého Brazílčana, ktorý mal na sebe slovenský reprezentačný futbalový dres. Spýtala som sa ho, čo má so Slovenskom a on, že má veľmi rád Slovensko, pretože má veľmi rád Mareka Hamšíka a mladík sa stratil v meste, v ktorom žije 180 národností. V metre som si spomenula na môj rodičovský otvorený list premiérovi.

Už sú to tri roky ako som sa prihovárala účastníkom konferencie Trendu. Na základe  otvoreného listu premiérovi som dostala pozvanie, prednášať na konferencii Športový manažment 2015 Rodič ako najdôležitejší sponzor. Súhlasila som len z toho dôvodu, že som mala pocit, že tým môžem pomôcť takej obyčajnej rodine ako sme my, ktorých sú na Slovensku tisícky.

Po troch rokoch môžem skonštatovať, že som tým nepomohla nikomu a za jeden z najšťastnejších dní našej rodiny môžem už s chladnou hlavou skonštatovať bol ten, keď dcéra skončila s vrcholovým športom.


Keď som ako zúfalý daňový poplatník a rodič reprezentantky Slovenska napísala otvorený list premiérovi, netušila som, aký bude mať ohlas. Aj keď som list písala veľmi osobne, neočakávala som, samozrejme, odpoveď. Chcela som len poukázať na ten byrokratický marazmus, ktorý vládne v tejto krajine desaťročia a aj rodičov privádza do šialenstva.

Nám už to vtedy bolo jedno. Vedeli sme, že dcéra s reprezentáciou končí. Verila som ale, že možno ešte pomôžem rodičom, ktorí tejto krajine vychovávajú reprezentanta z vlastnej peňaženky a melú možno už aj z posledného a športovcom, ktorí sú poslední v reťazci finančnej podpory cez rôzne federácie. Česť výnimkám, lebo sú aj také.

Obsadenie bolo vtedy silné. Veď tam boli ľudia, ktorí pripravovali prelomový zákon o športe. Jeden účastník konferencie sa mi vtedy prihovoril: „Lucia, uvedomuješ si to, že títo ľudia sú tu vďaka tebe? Že ty si ako jediná išla za novovymenovaným vtedajším ministrom školstva Petrom Pellegrinim a tlačila si s mikrofónom na neho, aby ti povedal, čo chce robiť s katastrofálnou situáciou našich a budúcich reprezentantov?! A ty si ako prvá zverejnila, že chce nový Zákon o športe a odvtedy to už išlo!“

Áno, bola som to ja a dodnes som na to veľmi hrdá. Aj preto som prijala pozvanie prednášať na konferencii ako rodič, ktorý 98 percent prípravy reprezentanta SR financuje z vlastného vrecka. Dcéra má dnes už ďaleko po 25 rokoch a žije si svoj európsky sen mimo Slovenska.

Na konferenciu vtedy prišli najdôležitejší ľudia, ktorí zákon pripravovali. Najdôležitejší ľudia, ktorí boli pre mňa zárukou, že to so zmenou v športe myslia naozaj vážne a že skutočne potrebujú počuť, ako to v bežných rodinách športovcov vyzerá. Hlavne takých, v ktorých si športom nemajú v živote šancu zarobiť, aj keby sa stali majstrami sveta či olympijskými víťazmi. Ako platia faktúry za účasť ich detí na Majstrovstvách sveta, ako dostávajú napríklad 1 100 eur na rok na celú prípravu raz za desať rokov a aj z toho musia 800 eur zaplatiť napríklad za reprezentačné sústredenie. Že ich bude zaujímať, ako nemajú kde trénovať, ako zranení cestujú na svetové podujatia, lebo ich tesne predtým niekto poslal trénovať na verejné športoviská, kde sa zrazili s „hobíkom“ .

Prezentáciu som si pripravovala dva dni. Poctivo a zodpovedne. Bola som tam za rodičov, na ktorých pleciach je celá príprava , bola som ich hlas. Chcela som pomenovať fakty presne a poriadne nahlas. Tak nahlas, aby sa možno aspoň jeden jediný problém dostal do paragrafového znenia nového zákona. Napríklad aspoň to, že keď slovenský reprezentant odmietne účasť na majstrovstvách sveta preto, lebo jeho rodičia majú za účasť na nich zaplatiť 1 500 eur, že takýto reprezentant nebude disciplinárne stíhaný za „odmietnutie“ reprezentácie.


Aj som tak urobila, ale v popoludňajších hodinách už iba poloprázdnej sále. Predseda parlamentu predsa už odišiel ( čo plne pri jeho pracovnej vyťaženosti chápem) a my ostatní, ktorí zákon pripravujeme, my  už predsa všetko vieme, veď sme ho pripravovali s najlepšími funkcionármi federácii, či právnických firiem. „Veď zákon o športe budeme mať aj nový 100 percentne prehľadný a transparentný informačný systém, ktorý presne ukáže, kam peniaze vo federáciách tečú a komu.“

Škoda, že tam už mecenáši nového zákona neostali a nepočuli ako žije bežný rodič , ktorý financuje prípravu reprezentanta, pre ktorého vraj pripravovali prelomový zákon. Inak by pochopili, že napríklad ten ich nový informačný systém bude pre športovca na dve veci, keď opäť nedostane žiadne peniaze na prípravu. Medzičasom sa z nich stali funkcionári a nadávajú na nich rovnako, ako na ich predchodcov. Možno ešte viac.

Pre mňa to odvtedy znamená jediné. Zákon môže byť akýkoľvek dobrý, zákon je v prvom rade o ľuďoch a pre ľudí. A tí vymyslia aj nemožné …. Každý, akýkoľvek zákon sa predsa dá obísť a na Slovensku nemáme, inak dobré zákony, pre to, aby sme ich dodržiavali, ale obchádzali.

Prešli tri roky a podľa informácií, ktoré čítam, podľa priateľov, ktorí dnes vychovávajú športovca sa nezmenilo nič.

Podľa mňa sa dlho ani nezmení, pretože po tých rokoch som pochopila, že vlastne vôbec nejde o zákony a legislatívu, ale naše vlastné hlavy a povahy. Je to o mnohých vedeniach federácií, ktoré zabúdajú na to, že nie deti sú tam pre nich, ale oni pre deti. Hádajú sa ako rozzúrení psi o každé euro a dokonca aj vtedy, keď o peniaze nejde. Jeden čihi druhý hota, mnohé kluby hrabú len pre seba aj cez mŕtvoly. Nie pre deti, pre seba.

Nie, nie sú to prezidenti federácií, dokonca ani politici, či zákony, sú to práve mnohé kluby a federácie a ich vedenia, ktoré ten celý bordel okolo športu vytvárajú. Z akého dôvodu? Pre koho? Komu to prospeje? Deťom? Športovcom? Funkcionárom?

Kým si to v tých mnohých funkcionárskych hlavičkách neuvedomíte, na akej skaze slovenského športu sa spolupodieľate, dovtedy bude slovenský šport padať a padať a padať…


Som presvedčená, že napriek tomu, že už mám takmer 48 rokov ešte sa dožijem, že na OH bude chodiť viac funkcionárov ako športovcov. Česť každej jednej rodine, ktorá sa napriek tomuto verejného marazmu športu ešte na to so svojim dieťaťom dá.

Bola som posledný víkend v Lisabone. V metre som stretla mladého Brazílčana, ktorý mal na sebe slovenský reprezentačný futbalový dres. Spýtala som sa ho, čo má so Slovenskom a on, že má veľmi rád Slovensko, pretože má veľmi rád Mareka Hamšíka …..  Takže veľká vďaka jeho rodičom. Hamšíkovcom.

P.S. Registrujem, že šéf Finančnej správy SR Imrecze odstúpil. O spravodlivosti však budem písať vtedy, keď to bude ako v Česku, kde si takmer denne pozriem aspoň jednu informáciu o súde, či o žiadosti odpustenia trestu, zníženia trestu atď …. Od premiéra, exministrov, privatizérov, generálnych riaditeľov štátnych podnikov… až po bežného skorumpovaného úradníka v ČR. Denne, najmä na základe žaloby štátneho zastupiteľstva. Kedysi som si kauzy zapisovala, už nezapisujem, toľko ich sedí pred českými súdmi. Ale aspoň sedí pred zákonom!!! Ale zatiaľ iba u susedov….

Môže vás zaujať:

Souček: „Sagan spravil pre propagáciu Slovenska viac, ako predseda VZ OSN Lajčák.“

 

Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *