Kultúra

Mafiou presiaknutá politika aj biznis

„Keď som zbieral materiál na knihu McMafia, rýchlo som pochopil, že organizovaný zločin vie využívať množstvo nástrojov, s ktorými narábajú ľudia v legitímnej ekonomike, nevraviac už o ľuďoch samotných,“ vysvetľuje Misha Glenny.

„Ak to bolo možné, vedúci predstavitelia zločineckých syndikátov vždy pestovali vzťahy s politikmi, podnikateľmi, právnikmi, novinármi, štátnymi úradníkmi a zástupcami iných dôležitých profesií, ktorí z takého alebo onakého dôvodu prejavujú ochotu spolupracovať, dať sa podplatiť, prípadne zastrašiť.“

McMafiaAj o tom je vyše 400-stranová kniha McMafia. Dokonale organizovaný zločin. Skúsený reportér Misha Glenny na svojej odvážnej a fundovanej výprave za príčinami zdanlivo neukojiteľného dopytu po nezákonnom tovare prebrázdil päť kontinentov a osobne sa pozhováral s ľuďmi zo všetkých oblastí podsvetia – s policajtmi, obeťami, politikmi, dokonca aj so zločincami.

„Hlavným zdrojom materiálu na vznik tejto knihy bolo takmer tristo rozhovorov, ktoré som urobil od mája 2004 do apríla 2007. No okrem rozhovorov som čerpal aj z nespočítateľného množstva článkov, štúdií a dôležitých kníh,“ približuje autor vznik knihy.


Glenny na vlastnej koži zažil balkánske vojny, spoznal zákulisie nevďačného a náročného boja proti organizovanému zločinu, podarilo sa mu urobiť rozhovor s brazílskym hackerom, kanadským pašerákom marihuany aj japonským nájomným zabijakom.
Značnú časť knihy McMafia.

Dokonale organizovaný zločin autor venuje ponovembrovému vývoju vo východnom bloku a neobchádza ani kauzy politického vplyvu ruskej mafie či ľahkých vykurovacích olejov, známe aj u nás.
Súčasne predkladá ohromujúce fakty napríklad o tom, že za sto rokov sa počet slonov v Afrike znížil z dvadsiatich miliónov na tristopäťdesiattisíc.
Ako je to možné a kto je za to zodpovedný?

Všetko sa dozviete v tomto strhujúco vykreslenom obraze súčasného sveta, priam nabitom informáciami, z pera naslovovzatého odborníka.
Prelomová kniha Mishu Glennyho o organizovanom zločine sa stala predlohou osemdielneho krimiseriálu spoločnosti BBC v hlavných úlohách s Jameson Nortonom, Juliet Rylanceovou a Davidom Strathairnom.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Misha Glenny je uznávaný investigatívny novinár a historik. Ako stredoeurópsky korešpondent novín Guardian a neskôr stanice BBC zaznamenával pád komunizmu a priebeh vojny na území bývalej Juhoslávie. Za svoju prácu získal niekoľko významných ocenení, okrem iných aj Sony Gold Award za mimoriadny prínos v spravodajstve. Je aj autorom piatich kníh vrátane úspešných titulov McMafia a DarkMarket.

Začítajte sa do novinky McMafia. Dokonale organizovaný zločin:


Pád komunizmu
Smrť Američana

Vyzváňalo sa pätnásť minút bez prerušenia, keď niesli rakvu do Katedrály svätej Nedele. Na čele sprievodu šiel patriarcha Maxim, hlava bulharskej pravoslávnej cirkvi, a za ním niekoľko tisíc trúchliacich. Zdalo sa, akoby celá Sofia prišla v ten mrazivý piatok v marci 2003 vzdať úctu Iľovi Pavlovovi, mužovi, ktorý bol pre nich zosobnením deväťdesiatych rokov.

Po skončení obradu tridsiati bratia zosnulého zo slobodomurárskej lóže Starého a prijatého škótskeho rítu zavreli dvere katedrály. V uhľovočiernych oblekoch a s kyticami bielych kvetov v rukách muži vykonali tajný rituál, aby vypravili brata Pavlova na „Večný východ“. Jeho zástera, rukavice a symbol lóže potom „odprevadili brata Pavlova na ceste za Veľkým architektom vesmíru“.

Minister vlády priniesol správu od premiéra Simeona Sasko-cobursko-gothajského. Ako bývalý bulharský cár sa štíhly a elegantný Simeon vzdal nároku na trón, aby mohol vyviesť svoju krajinu a jej vládu z bahna deväťdesiatych rokov, keď jeho politická strana zaznamenala drvivé víťazstvo vo voľbách v roku 2000. „Budeme si pamätať Iľu Pavlova,“ písalo sa v telegrame od cára, „lebo dal prácu mnohým rodinám v ťažkých časoch nášho národa. Budeme si ho pamätať pre jeho podnikateľského ducha a nevyčerpateľnú energiu.“

Poslanci, umelci, riaditelia najväčších ropných spoločností a bánk, dve bývalé Miss Bulharska, celý futbalový tím CSKA (pre Bulharov niečo ako kríženec Manchestru United s newyorskými Yankees) sa pripojili k smútiacej rodine. A prišli aj členovia inej prominentnej skupiny jeho blízkych, bulharskej verejnosti známi skôr pod svojimi prezývkami: Lebka, Zobák, Rus Dimi a Doktor.

Z tých, čo na pohrebe chýbali, bola najnápadnejšia neprítomnosť amerického veľvyslanca v Bulharsku Jima Pardewa. O týždeň skôr, 7. marca, spôsobila na veľvyslanectve rozruch informácia, že o štvrť na osem večer skolil Iľu Pavlova jediný zásah z pušky ostreľovača, keď telefonoval pred vchodom do sídla svojej megakorporácie Multigroup. Smrť takého významného a bohatého amerického občana na cudzej pôde, prirodzene, znepokojila Spojené štáty a ich predstaviteľov.

Pavlov by to nikdy nedotiahol do Bieleho domu, lebo sa nenarodil v Amerike. Bol však hrdým pešiakom mocnej armády naturalizovaných prisťahovalcov. Jedinou nezvyčajnosťou na Pavlovovej túžbe získať americké občianstvo bolo to, že dvaja za sebou slúžiaci veľvyslanci USA v Sofii sa postavili ostro proti.


Obaja diplomati osobne pricestovali do Washingtonu, aby zabránili Pavlovovi nieže získať americké občianstvo, ale vôbec vstúpiť do krajiny. No Pavlov mal v Štátoch aj svojich zástancov. A napriek tomu, že FBI prešetrovala jeho minulosť a že po útokoch z jedenásteho septembra sa zaviedli zvýšené bezpečnostné opatrenia, napokon Pavlovovi vydali americký pas.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bolo komunistické Bulharsko, vari len s výnimkou Rumunska a Albánska, najskľučujúcejším miestom na život v Európe. Pamätám sa, ako som blúdil hmlistými ulicami Sofie a chodil z jedného odtieňa sivej do druhého v márnom úsilí nájsť reštauráciu alebo kaviareň, aby som sa nejako rozptýlil.

Ako cudzincovi a novinárovi mi v rámci uvítacieho balíčka pridelili dvoch príslušníkov DS (bulharskej obdoby štátnej bezpečnosti KGB), ktorí sledovali každý môj krok. Ich prítomnosť bola zárukou, že ak sa mi aj podarilo nadviazať rozhovor s radovými občanmi, čo sa stávalo vzácne, v najlepšom prípade som sa dozvedel, aké máme dnes počasie.

Pomaly som však začínal chápať, že pod touto umŕtvujúcou konformitou pulzujú spodné rieky aktivity, mnohé z nich veľmi vitálne, ktoré sú rezervoárom zaujímavejších životných osudov – nie bolestivého martýrstva intelektuálov a disidentov, ktorí odvážne bojujú proti komunistickej nespravodlivosti, ale tých, čo vďaka šťastnej náhode alebo priazni osudu prišli na to, ako ohnúť systém tak, aby slúžil v ich prospech.

Mladý Iľa Pavlov mal v sedemdesiatych rokoch, v čase svojho dospievania, jednu vlastnosť, ktorou sa odlišoval od rovesníkov – bol úspešným zápasníkom, dokonca majstrom Bulharska vo svojej hmotnostnej kategórii. Keby bol príliš inteligentný alebo mal nadanie rockového gitaristu, zrejme by si narobil problémy, lebo tieto schopnosti zväčša viedli mladých ľudí k životu poznačenému rebéliou a neposlušnosťou.

Vo vtedajšom Bulharsku však neboli najväčšími hviezdami futbalisti alebo tenisti, boli to svalovci. Pred pádom komunizmu dominovali vo vzpieraní, v zápasení a boxe reprezentanti štátov východného bloku, ktoré bežne pumpovali do svojich športovcov a športovkýň steroidy, aby si ukradli kus olympijskej slávy.

Úspešný zápasník, hoci sa nemohol nazývať profesionálom, mal všetky výhody profesionálneho športovca od obdivu verejnosti (k čomu patril napríklad sex na požiadanie), cez dostatok peňazí až k autu a vlastnému bytu (k posledným dvom menovaným mala prístup iba úzka špička spomedzi mladých). Pavlov to určite dobre vedel, keď ho prijali do Ústavu telesnej zdatnosti v Sofii, elitnom výcvikovom centre pre budúcich bulharských olympionikov.

Iľa mal ešte jednu výhodu, lebo jeho otec vlastnil reštauráciu a bar v Sofii, kde mladý zocelený muž pracoval. „V tom čase znamenala barmanská alebo čašnícka pozícia zásadný postup v spoločenskom rebríčku,“ vysvetlil mi Emil Kjulev, absolvent policajnej akadémie a Pavlovov rovesník. „Stýkal sa s tvrdými chlapmi a ľudia mali pred ním rešpekt. Tak sa zoznámil aj s príslušníkmi bezpečnostnej služby.“

Pre nevzdelaného mladého bujaka ako Pavlov nebola DS orwellovským nástrojom útlaku, ako ju vnímali na Západe. Pre niektorých Bulharov znamenala cestu k lepšiemu a vplyvnejšiemu postaveniu. Ak je pravda, ako mnohí tvrdia, že Pavlov bol informátorom DS, mohol na tom iba získať. Najdôležitejšia z týchto odmien prišla v podobe krásnej mladej ženy Toni Čergeľanovovej, ktorá prijala jeho žiadosť o ruku v roku 1982. Ešte lepším úlovkom než ona bol jej otec Petur Čergeľanov, zamestnanec Štátnej bezpečnosti. Iľa sa priženil do najvyššej kasty štátnej polície.

Spoľahlivosť a efektivita boli hlavnými tromfami bulharskej tajnej služby, ktorú vysoko oceňovalo aj sovietske velenie. Držali sa v ústraní, no ak predsa upútali pozornosť verejnosti, nikdy nesklamali – DS zosnovala atentát na bulharského disidenta Georgiho Markova, pracujúceho pre BBC v Londýne, ktorého v roku 1978 bodli na moste Waterloo dáždnikom s otráveným hrotom.

Likvidácia nepriateľov štátu v štýle románov od Le Carrého bola však iba čerešničkou na torte. Hlavnou a najvýnosnejšou činnosťou bulharskej tajnej služby bolo pašeráctvo – drogy, zbrane, technika. „Pašovanie je naším národným dedičstvom,“ povedal mi Ivan Krastev, popredný bulharský politológ.

„Oddávna ležíme na rozhraní dvoch veľkých ideológií, medzi pravoslávím a rímskym katolicizmom, medzi islamom a kresťanstvom, medzi kapitalizmom a komunizmom. Sú to vždy dve ríše prechovávajúce voči sebe podozrievavosť a nenávisť, ale zároveň sú domovom množstva ľudí, ktorí chcú obchodovať cez zakázané hranice. My na Balkáne vieme, ako tie hranice vymazať. Dokážeme prejsť cez najrozbúrenejšie moria a najvyššie vrchy. Poznáme každý tajný priesmyk, a keby aj nie, tak určite poznáme cenu každého colníka.“

DS podporená totalitným režimom sa v plnej miere prihlásila k tejto romantickej tradícii. Už v šesťdesiatych rokoch založila spoločnosť Kintex, ktorá mala monopol na vývoz zbraní z Bulharska a hľadala odbytiská v miestach konfliktov ako Stredný východ a Afrika. Na konci sedemdesiatych rokov DS rozšírila aktivity Kintexu založením „direktoriátu tajnej prepravy“. Jeho hlavnou úlohou bolo pašovať zbrane povstalcom do Afriky, ale čoskoro sa prepravné trasy začali využívať aj na nelegálny prevoz osôb, drog a dokonca na pašovanie umeleckých diel a starožitností.

Iné spoločnosti sa špecializovali na predaj originálneho bulharského amfetamínu Kaptagon na Stredný východ, kde sa tešil veľkej obľube ako údajne účinné afrodiziakum. Opačným smerom prúdilo z Turecka cez Bulharsko zhruba osemdesiat percent heroínu určeného na západoeurópsky trh, ktorý putoval z priechodu Kapitan Andrejevo rovno do rúk DS. Nielenže na tom Bulharsko skvelo zarobilo, ale aj poškodilo kapitalistickej západnej Európe tým, že ju zaplavilo lacným heroínom.

Vďaka DS zohrávali Bulhari kľúčovú rolu v distribúcii nelegálneho tovaru a služieb medzi Európou, Stredným východom a Strednou Áziou. Tajná služba však mala veľmi zásadový postoj, ak jej chcel niekto ujedať z krajca. Bulharská pohraničná stráž bola nemilosrdná a tvrdé postihy čakali každého, koho prichytili, ako bez povolenia preváža drogy alebo zbrane. Nevyplývalo to z horlivosti presadzovať dodržiavanie zákona (to by bolo v priamom rozpore s fungovaním tajnej služby), ale z túžby potvrdiť ekonomický monopol DS.

Podľa nariadení Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, neohrabanej hospodárskej organizácie štátov sovietskeho bloku, ktorá určovala „medzinárodnú socialistickú deľbu práce“, malo byť Bulharsko srdcom elektronického priemyslu, kým napríklad Československu stanovila Moskva orientáciu na výrobu turbín do elektrární a Poľsku výrobu hnojív.

Vďaka tomu sa na konci sedemdesiatych rokov dosť nečakane stalo z Bulharska (najrurálnejšej zo všetkých ekonomík východnej Európy) stredisko výroby počítačov a magnetických diskov. Tak vznikol PRAVEC, prvé európske socialistické PC, ktoré montovali v rovnomennom mestečku asi tridsať kilometrov na severovýchod od Sofie, kde sa (nie náhodou) narodil dlhoročný bulharský diktátor Todor Živkov.

Môže vás zaujať:

Temné sily nového Ruska ožívajú!

 



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *