Mali by sme sa začať báť

Dalito.sk/ilustračné foto: archív Dalito
LUCIA TOMEČKOVÁ -

Rodinný známy týždne trpel obrovskými bolesťami. Dospelo to až tak ďaleko, že lieky od bolesti začal zapíjať alkoholom. Aspoň na chvíľu, nech ho nebolí nič. Aspoň to tvrdil on.   

Ešte pred pandémiou sme za päť dní boli s ním štyrikrát na pohotovosti. Posledný raz ho na urgentný príjem priviezla sanitka, pretože mu tŕpla tvár, ruky a nohy a nemohol dýchať. Naozaj to tak vyzeralo. Čakali sme na ňu viac ako 30 minút, ale prišla. Boli sme presvedčení, že ho v tomto stave aj bez alkoholu začnú naozaj brať vážne. Veď nechodil, sotva dýchal, tŕpla mu tvár! Prísľubom hospitalizácie bol aj mimoriadne tmavý moč. Aspoň tak to tvrdil on. Boli sme presvedčení, že ostane v nemocnici, a že ho po štvrtýkrát za päť dní nepošlú domov. Cez deň sa snažil údajne riešiť ambulantných lekárov, ale k večeru sa jeho stav vždy veľmi zhoršil. Mýlili sme sa.

Základné laboratórne vyšetrenia mal OK, takže vždy skončil doma s tým, že sa má poriadne „vyprdieť“. Nie som lekár, ale bolo mi to divné. Prepustiť človeka v takých údajných otrasných bolestiach sa mi videlo desivé. Rovnako, ako mi z urgentného príjmu pred rokmi poslali domov svokra s odporúčaním diéty, ktorý na druhý deň zomrel na prasknutý vred. Tiež mal obrovské bolesti. Keď som si na to v noci na urgentnom príjme s rodinným priateľom spomenula, po chrbte mi prešiel mráz. Okoloidúceho švába, ktorý si vykračoval nočnou chodbou urgentu, som sa v duchu pýtala, či takto dopadne aj náš priateľ a či sa niektorí lekári naozaj už zbláznili. Keď sme opäť priateľa v bolestiach po polnoci vykladali doma z auta, bála som sa, či sa nevidíme posledný raz. Vyzeral, že melie z posledného. Na druhý deň to isté. Doobeda lekár, poobede urgent.  Neskôr som zistila, že som nebola zďaleka prvá, ktorá sa mu snažila pomôcť, lebo lekári „nezistili“, že skôr ako telo ho bolela duša a hlava. Neviem ako dopadol, vyčerpaná som to časom vzdala. Osobne som urobila maximum, nemám výčitky, veď predsa má aj rodinu, aby ho dostala k psychiatrovi. Nemohla som urobiť viac. Svedomie mám čisté. Len mi napadlo, či to náhodou nemajú odhaliť lekári skôr, ako z človeka ostane psychiatrická troska, prípadne si niečo urobí.

Po pandémii poznám takých ľudí viac. Totálne vyčerpaných, na pokraji chuti žiť. Ľudí, ktorí sa nevedia dostať k lekárskej pomoci.  Spomenula som si na vyhlásenie bývalého ministra zdravotníctva z obdobia Smeru Tomáša Druckera, ktoré ma vydesilo. Po prvý raz totiž práve on povedal verejne,  že na Slovensku zbytočne umierajú pacienti! Po ňom čísla upresnila aj prezidentka SR Čaputová.

„Z dostupných údajov vieme, že ak nedôjde k prijatiu zásadných opatrení, situácia v rezorte sa môže výrazne zhoršiť. Ak nám teraz v našich zdravotníckych zariadeniach chýba vyše 2600 lekárov a vyše 3 000 sestier, pri zachovaní doterajšieho trendu nám o päť rokov už bude chýbať vyše 12 tisíc zdravotníckych pracovníkov. Každý chýbajúci pracovník je potenciálnym ohrozením kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti,“ povedala presne 17. decembra 2019 pred pandémiou. Ako dopadla, všetci už vieme, len ešte nevieme, koľkí z nich po pandémii opustia Slovensko.

Tak mi len napadlo, či tie stovky miliónov eur, obrovské milióny eur sme naozaj nemohli investovať radšej do zdravotníctva ako do nespoľahlivých antigénových testov, lebo aj keď pandémia pominie, na Slovensku budú ďalej zbytočne umierať ľudia aj bez covid a je možné, že ešte viac. Či to už nebude také „in“, aby sme sa toho báli? A k tomu ešte objektívne ďalšie nové státisíce psychicky poškodených ľudí. Veď už pred pandémiou sme neliečili stovky tisíc duševne chorých Slovákov. Plus zanedbané prevencie… Ide z toho strach. Bude to zanedbané slovenské zdravotníctvo stíhať aj s vyčerpanými zdravotníkmi z pandémie?

Kedysi som úroveň zdravotníctva na Slovensku porovnávala s českým v snahe otvoriť ľuďom oči. Aby aspoň tušili, aké minimum môžu žiadať. Pritom u susedov sa sťažujú na úroveň ich zdravotníctva či školstva, ktoré však porovnávajú so susedným Nemeckom. Dnes už neporovnávam nič. Nemá to zmysel, lebo na Slovensku si vždy nájdeme krajinu, ktorú môžeme uviesť, že je na tom ešte horšie ako my. Presne, ako nás počas pandémie minister zdravotníctva Krajčí (OĽaNO) porovnal so Severnou Kóreou. Mali by sme sa začať báť, ale môžem sa samozrejme aj mýliť.  

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)