Stĺpčeky

Mám rada večerné piatky alebo „O troch grošoch“

„Konečne piatok – začína sa víkend.“ Takto väčšinou konštatujem a vzdychám. Uvarím si čaj a začnem plánovať, ako v sobotu ráno rýchlo niečo nakúpim, potom navarím. Medzitým práčka zvládne niekoľko várok a stihnem ešte vypratú a vysušenú bielizeň aj ožehliť (áno, stále žehlím). No a možno aj niečo upečiem. Maminka bude mať radosť, ona „pocheraj“ môže vždy.

V nedeľu sa postarám o spoločný nedeľný obed u maminky, trochu upracem jej malý bytík. Popoludní si ukradnem trochu voľna pre seba – kniha a potom už iba príprava na nový pracovný týždeň.

Som úplne obyčajná žena, dcéra, sestra, mama a už aj babka v jednom. Taká komplexná, by som napísala.


Určite väčšina z nás pozná rozprávku „O troch grošoch“. Je o tom, ako raz stretol bohatý kráľ chudobného cestára. Ten mu na otázku, akú plácu dostáva za svoju ťažkú prácu, odpovedal, že tri groše. Kráľovi sa to zdalo veľmi málo, ale cestár mu vysvetlil, že on jeden z troch grošov požičiava, druhý groš vracia a z toho tretieho groša iba žije.

Táto rozprávka sa mi vždy páčila. Našla som v nej láskavý humor, aj vážnosť, aj pokoru aj životnú múdrosť a poučenie.

Moja 10-ročná vnučka žije touto rozprávkou (povesťou) už takmer mesiac. Vybrala si ju na triedne kolo recitačnej súťaže  „Šaliansky Maťko“. A tak trpezlivo deň čo deň trénujeme prednes rozprávky o Troch grošoch. Páči sa mi. Je to síce veľmi stará rozprávka, ale je viac ako aktuálna. Pre mňa.

Mám syna. Mám vnučku. Ale mám aj maminku – Pán Boh zaplať, že je stále medzi nami. No a mám aj staršiu sestru a najlepšiu priateľku.

Groš prvý – požičiavam

Keď mal syn 18 rokov, stal sa nielen plnoletým, ale stal sa aj otcom – nečakane, šokujúco. Nevedela som čo robiť, ako reagovať. Netušila som čo bude, ale vedela som, že budem pri ňom stáť a pomôžem mu.


Dnes je z nej 10-ročná slečna, veselá, tvrdohlavá a normálna baba so všetkým, čo k tomu patrí. Z môjho syna je mladý muž, ktorého jej narodenie naučilo zodpovednosti, otcovskej láske a pokore. Dcéru vychováva sám. Sú úžasní a ja ich veľmi ľúbim . Vždy a rada im ten groš požičiam. Veď keď budem stará, oni mi ho vrátia.

Groš druhý – vraciam

Keď som mala 17 rokov, zomrel môj ocko. Nemal ani 51 rokov, maminka ostala na všetko sama. 46-ročná mladá vdova s dvomi dievčatami. A ona to všetko zvládla. Pracovala, my sme študovali a doštudovali.

Pomáhala nám vždy ako vedela, pri varovaní vnúčika, dokonca aj pravnučky. Vládze ešte stále tak, ako jej to vek a zdravie dovolia.

Už dávno nastal čas, aby som jej pomaly vracala to, čo mi ona požičala. A tak varím, periem, nakupujem aj pre ňu. Chodíme spolu na pedikúru, aj ku kaderníčke – chceme sa páčiť. Rozprávame sa o všeličom, spomíname na naše rodinné dovolenky. Budem to robiť a chcem to robiť, lebo svoju mamu veľmi ľúbim. A … nechcem  nikdy dospieť  (lebo sa vraví, že ženy dospejú až vtedy, keď prídu o mamu)!

Groš tretí – z neho žijem

Už na základnej škole som vedela, že chcem byť a budem novinárkou. Trvalo mi to viac ako 8 rokov  kým som  v lete 1988 prevzala diplom o ukončení štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Milovala som písať, chcela som písať o hokeji (čo sa mi splnilo i keď na krátky čas).


Potom ma očarila  a úplne pohltila práca v rozhlase. Ten pocit, keď odvysielajú váš príspevok, ten pocit, keď to na vysielacom pracovisko VP4 bzučí ako v úli,  ten pocit keď dostávate posledné pokyny od režisérky cez „komando“, ten pocit, keď sa rozsvieti červené svetlo a váš hlas je v éteri. Na nezaplatenie!

Okolnosti však zariadili, že som s aktívnym písaním skončila a „novinárčinu“ som zavrela do „šuplíka“. Na dlhé roky. Dodnes neviem prečo. Viem iba to, že mi písanie chýbalo a stále chýba. Bez neho som sa cítila neúplná.

Medzitým  som ďalej študovala a vzdelávala som sa. Všetky vedomosti a zručnosti som začala odovzdávať svojim klientom. Viac ako 16 rokov učím ako efektívne komunikovať. Školím ako vystupovať na verejnosti, ako prezentovať samého seba alebo svoju firmu. Trénujem, ako zvládať problémy, vleklé problémové situácie aj krízu.

Chcem byť však úplná (nie dokonalá). Rozhodla som sa nesmelo k písaniu vráti. Po dvadsiatich rokoch.

Držte mi, prosím vás, palce.

P.S.1: Lucia, Dalito.sk, ďakujem za šancu.

P.S.2 Aj tak mám tie piatkové večery rada. Lebo niekedy idem večer von na neskorú kávu a pokecám s mojou najlepšou kamoškou. Aj keď potom už takmer nič nestihnem.

P.S.3: Sarah rozprávku „O troch grošoch“ úspešne predniesla a dostala jednotku.

P.S.4: Pokojný Advent všetkým.

Môže vás zaujať:

Právo vypnúť a neospravedlňovať sa



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *