Stĺpčeky

Mám strach a veľký. Dôstojnosť je však pre mňa dôležitejšia

V najťažších chvíľach má byť rodina spolu. Ale nejde to už takmer rok. A žiadna technológia nenahradí rodičom a starým rodičom objatia a vôňu ich detí.  

Deti nám poslali fotografiu. Vystavili ju medzi tie, ktoré urobia pri každej našej návšteve. Spoločné chvíle si vychutnáme vždy tak, akoby to bolo naposledy.  

„Cezhraničná vnučka“ mi strašne chýba. Neuveriteľne. Vlastne uveriteľne pre tých, ktorí to zažívajú. Áno, je to iné ak máte deti v krajine kde žijete aj keď sa nemôžete navštevovať.  


Strašne nám chýba, strašne. Evolet vyrastie z najkrajšieho veku bez nás. Každý deň, týždeň či mesiac je iná a čas nám už nikto nevráti.  

Pred pandémiou som ju videla často. Dnes nemôžem, napriek tomu som rada, že žije v krajine, kde platia okrem ochrany zdravia najmä hodnoty, ústava, zákon, vedecké fakty a hlavne dôstojnosť – základné ľudské právo. Som preto pokojná, aj keď smutná.

Niekedy sa bojím, že Evolet už nikdy neuvidím a že jej kto som, budú rodičia vysvetľovať už len pri fotografiách. Áno, aj ja som len človek, ktorý sa už iba silou vôle zo všetkých síl snaží udržať si zdravý rozum, aký taký zodpovedný nadhľad a ľudskú dôstojnosť.

Samozrejme, že verím stále, ale náhoda je blbec a vždy som v živote počítala aj s náhodami. Keď už náhodou, ale aspoň „odídem“ hore zo základným ľudským právom, dôstojne. Možno nedôstojne niekde na chodbe, ale v duši a v mysli dôstojne a slobodne. Urobím pre to všetko.

Aj domov sa vrátim až dôstojne a na úrovni. Som predsa Európanka! Najlepšie zaočkovaná a už aj s 5G sieťou v mobile (aby nedošlo k omylu). Určite sa však nemienim niekde nedôstojne postaviť na hodiny do rady nejakého celoplošného testovania, ktoré je aj na základe vedeckých dôkazov skôr hazardom zdravia ako prevenciou. Akoby toho ponižovania občanov doteraz nebolo už naozaj dosť. Nikdy nikomu nedovolím, aby ma niekto násilne, proti môjmu presvedčeniu, pod akýmikoľvek hrozbami ocajchoval nejakým certifikátom či iným označením. Až dodnes som verila, že toto má už Slovensko dávno za sebou. Žijem v Európskej únii a nie v komunistickej Číne, kde to ale chápem. Trest smrti je strašný bič.

Slovenskí politici mi slovenskú identitu zobrali už na jar a dodnes trhajú medzinárodné právo a ústavu na kúsky pod hrozbou ničenia života obyvateľov, ktorí vo väčšine radšej poslúchajú, akoby mali hájiť svoje základné ľudské práva. Nie, ďakujem, ja neprosím.


Takže toto je pre mňa naozaj najdôležitejšie. Niekedy, vlastne denne sa už s otrasnými číslami pandémie bojím, že Evolet už nikdy neuvidím. Áno, aj ja som len človek, ktorý sa ešte silou vôle zo všetkých síl snaží udržať si zdravý rozum, aký taký zodpovedný nadhľad a ľudskú dôstojnosť. Ak náhodou „odídem“ navždy, urobím všetko preto, aby som odišla zo základným ľudským právom, dôstojne. Áno, možno naozaj nedôstojne niekde na chodbe, možno to aj niekoho poteší, ale na rozdiel od nich ja v duši a v mysli dôstojne a slobodne. Verím, že to budú naše deti Evolet pripomínať vždy, keď ma uvidí na fotografii. Že sa za svoju bestemor nikdy nebude musieť hanbiť, lebo celý život bojovala za nielen svoje ľudské práva, ale najmä dôstojnosť aj v spoločnosti. Presne takej, v akej našťastie vyrastá aj Evolet.  Ak existuje Boh, tak nech žehná aj Slovensku.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *