Maroš Hečko a jeho nový román Dedičstvo po barbaroch

V novom románe Maroša Hečka Dedičstvo po barbaroch sledujeme osobného lekára najvyššie postaveného muža v krajine. Má 24-hodinovú permanentnú pohotovosť, ktorá ho maximálne vyčerpáva a ubíja. Stráca svoje súkromie, je plný toxických látok, potrebuje si vyčistiť hlavu a tak jednoducho bez slova odíde do Austrálie. Ale namiesto vytúženej novej životnej energie ho na mieste čakajú zničujúce požiare.

Ako ho tieto extrémne vypäté okolnosti ovplyvnia ďalej?

Dedičstvo po barbaroch

O čom je Dedičstvo po barbaroch?
Hlavný hrdina, doktor medicíny, je pätnásť rokov súčasťou najvyšších politických kruhov ako osobný lekár najvýznamnejšieho muža v krajine.

Dvadsaťštyrihodinová permanentná pohotovosť pri jedinom klientovi ho postupne pripraví o viac ako len o súkromie. V intímnej zóne, ktorá medzi pacientom a lekárom vznikla, ho vidí úplne obnaženého. Nelieči iba jeho neduhy, ale aj stavy zúrivosti, ochromenia a zúfalstva, alebo starosti s nastupujúcou impotenciou.

Doktor je vyčerpaný. Desať rokov nemal dovolenku, a tak sa napriek blížiacim sa Vianociam a nadchádzajúcim parlamentným voľbám bez výstrahy svojským spôsobom vzoprie a zmizne rovno na druhú stranu zemegule netušiac, aké ohnivé peklo ho tam čaká.

„Dedičstvo po barbaroch je fikcia a ja som len jej autorom, nie postavou. Nepracoval som ako dobrovoľník pri hasení požiarov. Inšpiráciu som čerpal inde,“ približuje autor Maroš Hečko.
V roku 2011 strávil jeden a pol mesiaca v Sydney. Krátko po jeho príchode zaplavili dažde mesto Brisbane ležiace o osemsto kilometrov severnejšie a doslova ho utopili. Ulicami tiekli nákladné autá s obrovskými vlečkami, tankery s naftou aj autobusy. Brisbane volalo o pomoc, a keď povodne ustúpili, pricestovali dobrovoľníci z celej krajiny a za niekoľko týždňov mesto fungovalo ako predtým.

Keď už bolo všetko upratané, od oceánu sa dovalil tajfún a zavŕšil skazu. Brisbane inkasovalo k. o. dvakrát v tesnom slede za sebou a Maroš mal možnosť pozorovať reakcie obyvateľov Sydney, sledovať ich postoje, odvahu a ochotu pomáhať. „Hrdinami mojej knihy sú ľudia schopní čeliť skaze napriek tomu, že ich niekoľkonásobne prevyšuje. Je to motivujúce. Musíme konečne pochopiť, že dnes bojujeme o prežitie na tejto planéte. Ak nespojíme sily a nenájdeme spôsob, ako sa so zmenami inteligentne vysporiadať, Zem nás zmetie z povrchu, pretože nie sme dobrí podnájomníci.“

Maroš Hečko

Absolvent Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, odbor scenáristika a dramaturgia. Okrem písania a produkovania filmov (Kandidát, Amnestie, Invalid, Slovo, Zátopek a Konečne máme republiku) spolu s ďalšími založil skupiny Free Faces, Home Made Mutant a Bezmocná hŕstka. Vydal s nimi 13 autorských albumov.
Dedičstvo po barbaroch je Hečkov štvrtý román. Okrem toho mu vyšli dve básnické zbierky a kniha poviedok Vyhorení. Jeho predchádzajúci román Ďalej na západ sa dá ísť len na východ (Tatran, 2017) o ceste po západnej Európe v lete 1989, v roku končiaceho sa socializmu, sa dostal do finále ceny René, Anasoft litery gymnazistov.

Prečítajte si krátky úryvok

Ležal bez hnutia na širokej zastlanej posteli s rukami vystretými vedľa tela. Mal na sebe bielu košeľu, tmavobordové sako, zelené menčestrové nohavice s pekne vyžehlenými pukmi a na nohách pohodlné športové poltopánky.
Vlasy rozdelené cestičkou vyzerali, akoby si ich upravil pre špeciálnu príležitosť. Hruď sa mu pri pravidelných nádychoch takmer nedvíhala, oči mal zavreté, nejavil známky života, iba občas, keď na strop dopadli záblesky svetiel áut z ulice a osvetlili izbu s veľkou vyprázdnenou knižnicou po oboch stranách postele, jeho viečka zareagovali na svetelný podnet.

V Austrálii, odkiaľ sa vrátil pred pár dňami, strávil sedemnásť dní. Na takú diaľku to bol pomerne krátky výlet. Keď stál v deň odchodu vo veľkej hale letiska pred neustále sa meniacou tabuľou s odletmi, uvedomoval si, že ide o značný časový posun a že strávi dva dni v lietadle, no vzdialenosť mu nevadila. Nice, Paríž, prehustený Londýn aj Lisabon s belasou oblohou a tichými uličkami zamietol hneď na úvod. Keď sa rozhodoval, kam pôjde, cítil, že destinácie v Európe by mu nepomohli. Potreboval odísť ďalej než len na vzdialenosť dvoj- alebo trojhodinového letu.
Najlepšie na odvrátenú stranu planéty, napadlo mu. Ostať na starom kontinente znamenalo v jeho predstave toľkú vzdialenosť, čo by kameňom dohodil, a hrozilo, že by ho mohol nejaký trafiť.

Po krátkom zvážení klímy a jazykových možností sa rozhodol pre Austráliu aj preto, že tam pred dvadsiatimi rokmi ako mladý študent strávil dlhší čas. A svitá tam o deväť hodín skôr. Nesmierne sa mu páčilo pomyslenie, že bude vstávať v čase, keď si všetci, ktorých potrebuje nechať za sebou, budú iba líhať do postelí.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)