Martin Kohút: „Rozhodnem sa pred kongresom, či budem robiť ďalej misiu pre slovenský hokej.”

Majstrovstvá sveta v hokeji dvadsaťročných opäť na Slovensku rozprúdili debatu o tom, ako to s našim hokejom vyzerá aj po nástupe nového vedenia Slovenského zväzu ľadového hokeja, ktorý iniciovali „zlatí chlapci“. Prinášame vám druhú časť obsiahleho rozhovoru s prezidentom SZĽH Martinom Kohútom, ktorý svoje názory na to, čo sa posledné týždne deje v našom hokeji vyjadril v osobnom blogu. 

S Luciou Tomečkovou hovoril aj o tom, ako sa rozhodne po majstrovstvách svet, či bude ešte kandidovať na pozíciu prezidenta SZĽH, o skupinkách v hokeji, peniazoch daňových poplatníkov, aj o projektoch, na ktoré si SZĽH berie úver. 

Veľa komunikujete s  fínsky odborníkom Jukkom Tiikkajom, ktorý podľa vás doniesol iný rozmer do slovenského hokeja z krajiny, ktorá je nám podobná počtom obyvateľov, ale nie mentalitou. Chce vytvoriť najlepší mládežníčky športový systém na svete. Ako to robí?

Robí to prostredníctvom seba, svojej práce a práce regionálnych manažérov a regionálnych inštruktorov, ktorí fungujú v každom kraji. Radí aj regionálnym manažérom, ktorí by mali pomáhať trénerom na mieste. Napríklad Rišo Plavlikovský vytvoril projekt, že v Trenčíne spojil lokálnu samosprávu, športové zväzky a podnikateľské subjekty na to, aby pomáhali rozvíjať šport v danom regióne. Regionálny inštruktor  je ten, ktorý pomáha novinkami priamo trénerom na  ľade.

Regionálny inštruktor má odkiaľ skúsenosti s novými vecami? Lebo v kluboch sú často práve skúsení tréneri.

Napríklad v  Trnave je to Dušan Milo, bývalý výborný hráč. Inštruktorov vzdeláva práve Jukka, plus majú ďalšie školenia.

Ale mnohí inštruktori vraj predtým netrénovali deti, tak len chcem pochopiť, na základe akých kritérií ste vyberali. Či stačilo, že to boli dobrí hráči?

Dušan Milo bol asistentom trénera v Nitre v extraligovom tíme. Priznávam, že tam sú aj niektorí noví ľudia, ktorí sa ešte zaškolujú, ale vybrali sme ľudí, ktorí boli aktívni a chceli pracovať s novými myšlienkami.

Keď to chcete niekde posunúť, nemali by to byť ľudia s trénerskými skúsenosťami? Niekde príde neskúsený inštruktor za skúseným trénerom a môže to naraziť na vlnu nevôle.

Chápem čo hovoríte, ale oni do toho prinášajú úplne iný rozmer. Oni ich nemajú riadiť, to ani nemôžme, oni do klubov prinášajú  nové myslenie tréningového procesu.

Ak ich za to platíte, aká je ich odmena?

To vám teraz presne nepoviem.

Ale nie tak ako fínsky odborník?

To je v úplne iných objemoch.

Okolo seba máte „zlatých chlapcov“. Platíte aj ich?  

Áno, majú z toho príjem štandardný, aký tu bol na týchto funkciách aj predtým.

Aby niekto na základe vášho blogu nemal pocit, že pre zväz robíte všetci zadarmo, lebo ste zabezpečení z minulosti.

Nie, všetci tu nerobia zadarmo. Ale na zväze som asi jediný dobrovoľník. (smiech)

Výška ich odmien je tajná?

Nie som tu od toho, aby som hovoril koľko zarábajú na zväze.

Mesačne je to v tisícoch?

Rôzne, naozaj sa musíte spýtať ich.

Pýtam sa na základe vášho blogu, kde ste písali, že sú to zabezpečení ľudia, ktorí nie sú odkázaní na to, aby vyberali peniaze zo zväzu.

Nerobia to ani za šesť ani sedem tisíc eur. Sú to oveľa menšie peniaze. Tu ľudia naozaj nerobia pre peniaze, ako si možno myslia ľudia, ktorí vám na to upozorňujú.

Nemusí ma na to nikto upozorňovať. Sadnete si za internet a mám „čítaníčko“ na 48 hodín. Nemôžem sa tváriť, že to nevidím, tak sa pýtam.

Chápem, ale toto naozaj nie je pravda. Toto je chorá predstava niektorých ľudí, ktorí si myslia, že títo ľudia sem prišli, aby na zväze zarábali. Ľudia mi často hovoria, že nemal by som tú prácu robiť zadarmo, lebo potom to nie je zadarmo.

Koho zo zlatej generácie teda platí zväz ako poradcov a funkcionárov?

Celkovo tu pracuje strašne veľa ľudí, nielen zo zlatej generácie. Napríklad Michal Handzuša ani Maťo Cibák v živote od zväzu nedostali žiadne peniaze. Lašák je tréner brankárov. Zo zlatej generácie tu nemám nikoho plateného ako poradcu. Práve Handzuš investoval do myšlienky vlastné peniaze, aby sme tu mali Jukku bez toho, že by z toho niečo mal.

O práci trénera či manažéra SZĽH  sa hovorí, že je to najlepšia cesta, ako si ako hokejista pokaziť meno a skončiť s kariérou.

Miro Šatan do toho rizika išiel.

Aj vy ste išli do rizika?

Ja som išiel pre misiu.

Čiže Miro má podľa vás horšiu pozíciu ako vy…

Je to človek so slávnou históriou, ale išiel do toho rizika pre slovenský hokej. Bodaj by sme mali všetci tú úroveň integrity a morálky ako má Miro. Toho  človeka som za rok a pol nevidel povedať jedno vulgárne slovo, nepije, nefajčí… Keby sme boli všetci takí slušní ako on, tak by táto krajina vyzerala inak. Keby sme si zobrali vzor s takýchto ľudí, tak by sme si nikdy nedovolili napísať o ňom veci, ktoré si na internete o Mirovi prečítam . A keď si uvedomíte, koľko nám radosti priniesol v tej minulosti na ľade…

Všetci ste išli do hokejového rizika, na Slovensku je to veľmi citlivá téma.

Viete, aké by to bolo dnes, keby na olympiáde ten jeden gól uznali Slovincom a boli by siedmi a boli by králi. Keby U18 dala jeden gól vo štvrťfinále s Ruskom, a boli by v semifinále a keby bolo keby tých 12 sekúnd pred koncom, boli by už medzi osmičkou na majstrovstvách. Je to veľmi malá hranica medzi tým, či výsledok je alebo nie. To bolo presne to, za čím sa tu naháňali moji predchodcovia. Aby bol výsledok, lebo potom sú všetci spokojní, ale zabúdame na prácu, ktorú treba robiť v spoločnosti. Na štadióny, deti, vzdelávanie, toto je úloha zväzu, a nie to, či budem spokojný alebo nespokojný s výsledkom zápasu.  Tak vypadneme na majstrovstvách sveta 2019! Pre mňa to nie je dôležité. Budem oveľa radšej, keď budeme mať kvalitné štadióny, keď rodičia budú spokojní, keď deti na štadiónoch nebudú ohrozovať infekčné choroby . My to robíme úplne inak ako naši predchodcovia.

Možno teraz niekto povie, že hovoríte ako spasiteľ hokeja.

Nie som spasiteľ.

Ale chápete fanúšikov? Operujete miliónmi z peňazí daňových poplatníkov a chcú jednoducho vidieť výsledky, najmä športové.

Dobre, urobili sme jednu zaujímavú vec. Dnes 90% peňazí na zväze už nikto nerozdeľuje a už ani nebude. Oni si to možno neuvedomujú čo sme spravili, ale my sme zaviedli pravidlá, ktoré rozdeľuje počítač. Čiže, 90% štátnych peňazí, ktoré prichádzajú rozdeľuje počítač. Polovica z nich sa rozdeľuje podľa počtu družstiev, ktoré hrajú súťaže. Čiže, kto koľko ich prihlási a ako dlho s tými mládežníkmi hrá, tak v piatich splátkach dostane peniaze a celková suma sa vydelí počtom družstiev prihlásených v súťaži. Každý na to družstvo dostane rovnako. Čiže, keď niekto má dve družstva detí, tak dostane na dve, keď desať, dostane na desať. Ani v budúcnosti do systému nevstúpi žiadny prezident alebo funkcionár.

Tak zruší systém…

Tak mu držím palce, lebo v tomto systéme sa druhá časť peňazí rozdeľuje podľa histórie hráčov. Čiže, akých hráčov vychovali do tridsať rokov v ligách, tak počítač vypočíta podľa pravidiel, koľko ktorému klubu platí. Dostávajú ich všetci, ktorí hráča vychovali. Čiže aj tí, ktorí mu obuli korčule, aj tím, kde išiel do veľkého hokeja. To je 90% a tých 10% zostáva iba na výkonný výbor a funkcionárov SZĽH, ktorí z týchto peňazí schvaľujú aj rôzne sociálne projekty. Čiže, kto koľko bude mať  závisí iba od ich práce a nie toho, akého kamaráta majú na  zväze, ale od ich práce v kluboch a kvality ich práce.

Rešpektovaný tréner Luděk Bukač pre DALITO povedal, že projekty nemáte zlé, ale výsledky v hokeji sa dajú robiť aj do mesiacov. Tvrdenie, že na to niekto potrebuje 10 rokov považuje za alibistické.

To záleží v akej oblasti. Keď poviete vo výchove mládeže, tak toho dvadsaťročného hokejistu nevychováte lusknutím prsta. Rýchlo vieme zmeniť myslenie aj atmosféru v repre a to sa nám aj podarilo vďaka Ramsaymu a Jukkovia. Takže áno, súhlasím s tým, že niektoré veci sa dajú robiť veľmi rýchlo, aj finančné diery sa dajú pozatvárať rýchlo, ale tých desať rokov je o tom, že ak inak začneme vychovávať deti, tak potom nám z nich začnú vychádzať aj hokejisti. Musíme im však vytvoriť infraštruktúru a musíme zmeniť myslenie. To je náš model, vychovávame človeka, ktorý je výborný športovec, ale zároveň je pripravený do života a v prípade, že nebude vrcholový športovec tak aj tak bude o neho záujem na trhu práce. Toto je to, čo chceme dokázať a na tom budujeme celý nový systém a to neviete urobiť lusknutím prstami.

Fanúšikovia vám vytkli aj to, že ste v blogu spomínali aj súkromné projekty.

Nepýšim sa cudzím perím, ale súkromné projekty sú súčasť celého procesu zmeny. Hokej, rovnako ako v USA alebo Kanade je produktom, ktorý dokáže zarábať peniaze na to, aby ten šport mohol fungovať. Všetky projekty tu po nás ostanú, veľké aj malé . V desiatich mestách na Slovensku nám už bežia projekty, ktoré chceme predávať. Najväčší problém bol, že zväz stagnoval a upadal, finančne ľudsky aj procesne. Stále sme žili zo zlata 2002, keď sme si povedali, že sme majstri sveta a robme všetko ako doteraz a budeme majstri sveta stále. To sa nedá, svet sa vyvíja a prešiel okolo nás veľmi rýchlo. A celé to bolo o tom, aby sme to stabilizovali a nastavili do rozvoja.  Na nové rozvojové projekty som hrdý preto, že sme vytvorili ich štruktúru a ľudia už na nich pracujú.  Naši ľudia im v regiónoch ukazujú, ako sa to dá robiť, lebo my nemôžeme robiť všetko. Musia to robiť v kluboch, musia to robiť mestá aj súkromníci, aby sa hokej rozvíjal. A toto sa nám veľmi darí. Najväčšiu radosť mi za posledné dva roky urobili maily rodičov z Trenčína alebo Partizánskeho. Písali, aký je to fantastický program, že ich deti sa počas školy  na telesnej hodine naučia korčuľovať bez toho, aby museli niečo platiť.

Pán tréner Bukač upozornil aj na to, že to, že ak niekto hral v NHL ešte neznamená, že je dobrý manažér alebo tréner. Že my skôr potrebujeme skúsených zahraničných trénerov a manažérov ako hráčov.  

Sú tu. Pozrime sa na nášho najúspešnejšieho trénera, ktorý tu dnes pri mne pracuje Ján Filc, považuje ho niekto za hráča NHL? Možno si neuvedomuje, že sú tu ľudia, ktorí v hokeji niečo dosiahli a  pre náš hokej urobili a sú veľmi kvalitní . Spolupracujú s Jukkom aj Craigom práve na rozvoji hokeja. To sú práve ľudia, ktorí by tu mali byť, lebo niečo dokázali v živote. Súhlasím ale s ním, že nie každý hráč NHL môže byť manažérom. Tu oceňujem čo urobil Maťo Cibák aj Mišo Handzuš, že napriek tomu, že sme ich lámali, aby sa k nám pripojili radšej išli k mládeži. ALE! Keďže moja misia je o tom, nastaviť stratégiu a nie výsledky , prvá otázka Ramsayho bola, čo od neho očakávam. Povedal som, že budem rád ak budú výsledky, ale že ich neočakávam. Že moja požiadavka je, aby naučil ostatných to, čo vie on. Ľudia okolo mňa majú nejakú znalosť, a dnes ju získavajú od vrcholového odborníka. To isté robí Jukka pri inštruktoroch a regionálnych manažéroch. Musia sa neustále vzdelávať a potom výsledok príde.

Pred rokom mi Miro Šatan povedal, že sa nepozerá do manažérskych kníh.

A viete aká je moja skúsenosť? Že títo ľudia sa oveľa viac chcú pozerať do tých kníh a učiť sa ako tí ľudia, ktorí tu boli predtým.

Ale mne to Miro naozaj pred rokom povedal…

Ja ich poznám tak, že sa ešte viac chcú vzdelávať, túžia po nových informáciách. Oveľa viac ako tí, ktorí tu boli predtým. Chápem, že je to v odbornej verejnosti stále o tom,  čo tú tí chlapci z NHL môžu rozprávať. Ale keď sa s takým človek bavíte viem, že oni nevedia, že nevedia.

Skončí projekt U20 a nahradí ho U18?

Projekt U20 mal svoji historickú úlohu. Nepoviem vám či skončí alebo neskončí, lebo uvažujeme o všeličom a nie je to ani na mojom rozhodnutí, ale výkonného výboru. Chceme ku koncu sezóny oznámiť, ako to bude fungovať ďalej, aby to bolo efektívnejšie.

Mal podľa vás projekt nejaké výsledky?

Projekt U20 suploval niečo, čo sa malo robiť niekde inde. Malo sa to robiť v kluboch a extralige. Mal to byť  projekt, aby nám toľko hráčov neodchádzalo do zahraničia. Výsledok je len ten, že postupne viac a viac hráčov prestávalo projektu veriť a odchádzalo do zahraničia. Asi v tej fáze na začiatku mal zmysel a mal aj výsledky, ale neskôr sa stal kontraproduktívny , pretože mu už nikto nedôveroval.

Vaše nové projekty financujete aj z peňazí daňových poplatníkov. V Trenčíne na váš nový projekt Richarda Pavlikovského za 3 000 000  eur prispela vláda.  Aj v Liptovskom Hrádku  bude hala v spolupráci so samosprávou. Dá sa riadiť a financovať hokej bez politiky?

Dá. Štát prispieva nejakým spôsobom, tie peniaze do Trenčína nejdú na zväz, ale do VÚC. A napríklad hala v Liptovskom Hrádku vôbec nie je stavaná zo štátnych peňazí. Neviem, kto to všetko vytvára tento dojem. Je oveľa jednoduchšie lobovať u politikov, ako robiť normálny reálny biznis. Celý život som mal hlavne komerčných zákazníkov . Išli sme do toho s tým, že halu v Hrádku  staviame z našich komerčných príjmov, ktoré máme od partnerov, ktorých prišlo veľmi veľa práve po zmene vo väze. To si možno nikto nevšimol. Museli sme urobiť taký projekt, aby sme našu financujúcu banku presvedčili a dala nám na to peniaze. Čiže my to financujeme z komerčných príjmov a bankového úveru. Splácanie je postavené na službe, ktorú budeme v tej hale robiť. To znamená, že Liptovský Hrádok nám dá každý rok dvadsať rokov 150 tisíc euro za to, že naučíme všetky deti v tom regióne korčuľovať. A banka tomu uverila.

Čiže Liptovský Hrádok zarobí toľko peňazí, že vám dá z toho ….

Nie. My totálne meníme štruktúru a prístup k tomu, čo sa deje. Nám vláda nedáva peniaze. My sme VÚCke odprezentovali model ako vychovávať ľudí, ktorí neostanú na ulici. Model, že ak nebudú úspešní športovci, tak aj tak budú pripravení do normálneho bežného života. Pán Baška a pán Rybníček, ktorí tomu dali podporu za región videli, že to je to, čo by mal ten politik ako také robiť. A vlastne preto za to bojujú. Ale to už nie je môj boj, ale je to o aktivite samospráv, aby to postavili. Preto sa aj štadióny začali opravovať, neopravujeme ich my.

Stále nechápem Liptovský  Hrádok. Ako tam zarobíte toľko, že z toho ešte bude mať nemalý zisk SZĽH.  Však to by bol problém aj vo väčšom meste.   

Liptovský Hrádok je o tom, že k tomu, aby sme každý rok naučili deti korčuľovať potrebujeme infraštruktúru. Na Slovensku je v každom ročníku 50 tisíc až 55tisíc. Potrebujeme ešte 40 štadiónov práve pri základných školách alebo priestoroch, kde začneme deti učiť korčuľovať. Vymysleli sme model, na ktorom dokážeme vybudovať infraštruktúru bez štátnych peňazí, postaviť ju a službu ponúknuť samospráve. Presne to je úloha zväzu.

Takže ste na to zobrali takmer miliónový úver, pri celkovej cene 1,5 milióna eur?

Je to model, aby sme dokázali, že deti majú kde športovať , naučia sa korčuľovať a budú ďalej športovať. Lebo hala bude fungovať 365 dní v roku. To nie je len štadión, to je športové komunitné centrum so zimnou ľadovou plochou šesť až 8 mesiacov. Zvyšok roka je to normálna telocvičňa, kde budú deti športovať priamo v základnej škole. A potom to mesto, keďže sme túto službu ponúkli mestu, môže využiť. To je to, na čo dnes zabúdajú aj športoví funkcionári , že ich úloha nie je to, aby lobovali hore v štáte na to, aby dostali viac peňazí, ale aby vytvárali projekty, aby dole narastal počet detí, ktoré športujú.

Ten úver si zobral kto? Zväz?

Zväz. Naša dcéra, SZĽH Infra, ktorú sme vytvorili na to, aby sa venovala práve  infraštruktúre, aby bola fokusovaná.

Vám sa to bude ako vracať tých 150 tisíc ročne z Liptovského Hrádku?

Mesto tam urobíme službu, že deti od 8 do 16 hodiny tam budú mať bezplatné hodiny telesnej výchovy  a výuku korčuľovania alebo iného športu a to zabezpečíme našimi ľuďmi, čiže celý outsourcing tej haly bude prevádzka naša, popoludní tam budú krúžky. Čiže tí istí tréneri, ktorí budú trénovať dopoludnia základy korčuľovania, budú mať poobede krúžky korčuľovania do štvrtej. Rodič ráno donesie dieťa do školy, dostane ho vyučené a vyšportované niekedy okolo 16 tej popoludní. Od 16 hodine do 22 je tam čas, ktorý by mal slúžiť na komerčnú prevádzku, z ktorej bude hala financovaná. Komerčná prevádzka sa delí 50 na 50, medzi nás a mesto. Čiže jemu sa môže znížiť tých 50 na to, že tam bude fungovať komerčná prevádzka. A takouto službou dokážeme , ktorú vykonávame zväz ako taký financovať to, aby deti mohli športovať priamo v objekte základnej školy.

Upozorňujete na to, že ste SZĽH zachránili z dlhov a teraz hovoríte o takmer milióne, ktorý si zväz požičia iba na Liptovský Hrádok.

Ale máme to kryté príjmom. Prinesie to 150 tisíc eur ročne. Ja neberiem ten úver na to, aby som zväz zadlžoval. Robíme rozvojový projekt. Berieme si ho od banky VÚB, ktorá musela projekt schváliť, že má zmysel a to ej oveľa ťažšie, ako niekde lobovať peniaze u vlády.

Ako dopadneme na majstrovstvách sveta?

(smiech) To je otázka skôr na ľudí pri športovej stránke zväzu.

Ale aj vy ako manažér potrebujete výsledky.

Ja som ich nikdy nesľuboval. Sľuboval som len to, čo som vedel splniť.

Fanúšika to ale zaujímať nebude. Ste pripravený , že budete zle spávať a že si to môže odniesť opäť Kohút?

Som.

Môžeme už aj vypadnúť. Ste na to mentálne pripravený alebo rovno po šampionáte sám odídet alebo počkáte, kým vás odvolajú alebo už nebudete kandidovať na prezidenta alebo možno ostanete na zväze pri nejakých projektoch?

(smiech) Pozrite sa, túto robotu nikto nemôže robiť pre peniaze.  Robil som to preto, lebo som chcel splniť to, čo mi povedala manželka kamaráta na pohrebe, aby sme urobili to, čo povedal posledné. Že pôjde so mnou na hokej, keď urobím poriadok v slovenskom hokeji, potom zomrel. Je to  moja misia a nemám cieľ mať výsledok. Mojim cieľom je naozaj nastaviť to do rozvoja a potom odídem.

Keď vypadneme, čo bude s vami? Určite ste nad tým rozmýšľali.

(úsmev) Predbiehame zbytočne. Počkajme si na majstrovstvá sveta a potom sa rozhodnem aj ja ako ďalej, či moja misia mala zmysel.

Zväz má tohto roku rozpočet 17,6 milióna eur. Od štátu takmer 8 miliónov, zvyšok ste priniesli z komerčných zdrojov. Aký zisk očakávate z majstrovstiev?

V rozpočte počítame so ziskom zhruba 4 milióny po zdanení.

Nie je to málo?

Predchádzajúci zisk bol 3,2 milióna eur. Niektoré krajiny na tom ani nezarábajú. Napríklad Francúzsko a Nemecko.

Čo budete robiť s tým ziskom?

Zostane to na zväze. Výkonný výbor už zadefinoval, že to zostane pre ďalší výkonný výbor a prezidenta pre rozvojové projekty.

Aké?

To už bude záležať na výbore.

Pýtam sa preto, lebo napríklad Česi to v roku 2015 celé dali do výchovy mládeže.

V rozpočte je to presne zadefinované, že zostanú tam preto, aby nový výkonný výbor SZĽH ich mal pre svoje ďalšie plány, možno aj na výchovu mládeže.

Sú alebo nie sú záujmové skupinky v SZĽH?  

Sú, stále.

Aké?

(úsmev)

Trenčín, Bystrica, Partizánske, Vranov nad Topľou, Liptovský Hrádok …

Nie.

O akých teda hovoríte?

Možno ani nie v SZĽH. Zväz je už v úplne inom stave, ako bol inokedy. Dnes už na základe vzájomných skúsenosti na SZĽH vedia, že to nerobíme preto, že máme za tým nejaký zámer, ale skutočne robíme rozvojové projekty, aby  výsledok na konci bol. Vidíme to už aj v kluboch. Keď chodíme po Slovensku , okrem Bratislavy, ktorý je štát v štáte aj v hokeji, lebo tu rozmýšľajú stále inak a žijú vo svojej bubline, a keby sa možno trochu pozreli za ňu, tak by to videli inak, tak by videli, že Slovensko sa mení.

Bratislava možno pozerá viac na západ.  

Možno, ale nerobia tak.

A tie skupinky sú teda aké?

Možno je to skôr o záujmoch medzi ľuďmi, ktorí možno ani v tom zväze nerobia a nepracujú a sú možno mimo hokeja. Napríklad Zdeno Cíger dodnes nie je členom SZĽH a ani jeho akadémia. V Trnave napríklad u Adriany Hosťoveckej, hrajú v klube, ale oni nie sú priamo v SZĽH, ale iba klub v Trnave je v SZĽH, čiže sú to ľudia, ktorí to vidia nejako inak, majú iný názor.

Ani Svište neboli v SZĽH a dotiahli to aj vďaka pani Hosťoveckej ďaleko.

Áno, máme aj také kluby, ale dnes by sa už nestalo to, čo sa stalo Svišťom, že požiadali o členstvo v SZĽH a neprijali ich. Je veľa vecí, ktoré sa tu takto diali.

Ale pokiaľ viem, oni nesúhlasili s metodikou a odišli do Česka (boli v SZĽH, napísali im  list, že neveria metodike SZĽH a vystúpili, Svište sa stali českými hráčmi  a v mnohých prípadoch sú nimi dodnes: Fehy, Krivošík, Ružička, Hosťovecký, Csajkovič, Turanský a ďalší), čo im evidentne pomohlo a naštartovalo kariéru mnohých dnes skvelých reprezentantov.

Super.

Ale metodiku ste predsa mohli zmeniť za dva roky v SZĽH, aj pá tréner Bukač hovorí o tom, že tu vychovávame hokejistov tridsať rokov rovnako.

Ale my ju meníme, sme v procese zmeny metodiky. Keby ste sa dnes išli pozrieť do Nového Mesta nad Váhom, je tam 40 trénerov, dnes ich tam trénujú Američania a Kanaďania.

Bol tam ale aj pán tréner Bukač…

Áno, organizoval to zväz, pracovali tam celý týždeň.

Až teraz ste začali? To ste nemohli už pred dvoma rokmi?

Dva roky to robíme, ale my musíme vybudovať aj štruktúru. To je presne tých desať rokov. Na začiatku nemáte ľudí a vzťahy,  aby ste to dokázali dotiahnuť, nemali sme ani financie na zaplatenie sociálneho zabezpečenie ľudí, ktorí pre vás pracujú, tak nemáte peniaze ani na rozvojové projekty. Dnes ich už máme.

Ďakujem, že ste si našli taký dlhší čas na rozhovor. Posledná otázka, myslíte si, že máte ešte takú podporu na pozícii prezidenta SZĽH s akou ste na ňu nastupovali?

To nie je otázka na mňa, to je otázka na delegátov na kongrese.

Musíte mať nejaký pocit.

Pocit? Áno, mám. Myslím si, že mám veľkú podporu, cítim ju, keď chodím po Slovensku po kluboch a veľa. Rozprávam sa s ľuďmi a riešim veci. Vidím to na výkonnom výbore, akým spôsobom  hlasujú za nami navrhnuté riešenia. Stretávam sa s tým kade chodím, že áno mám. Skôr sa ma pýtajú, či budem kandidovať ďalej, či to chcem robiť ďalej.

Na to ste mi neodpovedali.

Rozhodnem sa po majstrovstvách sveta. Rozhodnem sa pred kongresom, či budem robiť ďalej misiu pre slovenský hokej.

Video z rozhovoru, II. časť. 

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Môže vás zaujať:

Hokejisti, veď vy ste predbehli ešte aj dôchodcov!