Blogy

Milujem život aj s „koroňákmi“. Doma, aj doma, aj tam doma

Po týždňoch v krajine bez rúšok, kde to zvládajú tiež dobre a žijú jedni z najšťastnejších ľudí na svete, v Nórsku, som vystúpila z lietadla a okamžite ma opäť prefackala atmosféra strachu i zachmúrených a utrápených tvárí. Opäť sa do mňa nasilu tisol pocit, ktorý ničí nielen dušu, ale aj zdravie. Fetišizmus z koronavírusu je mi ale míle vzdialený. A to ma ľudia, ktorí ma naozaj poznajú považujú za jednu z najzodpovednejších ľudí v boji s koronavírusom. Popri zodpovednosti sa však silou vôle snažím udržať zdravý rozum a hlavne úroveň svojprávneho človeka.

Mohla som si vybrať, či sa vrátim domov do Bratislavy alebo domov do Prahy, alebo ostať aj tam doma, v Nórsku. Vyhrala Praha najmä z toho dôvodu, že tu pracuje môj manžel a ešte stále sa tu oproti Slovensku cítim ako plnohodnotný obyvateľ so svojimi právami aj povinnosťami a to bez ohľadu na to, koľko nakazených mesto ohlasuje. Stále sa tu cítim človekom, lebo sa tak správajú aj zodpovední za boj s vírusom (ak ich porovnávam so slovenskými).

V Nórsku som v plnej sile pochopila, ako fetišizmus z korony kazí na Slovensku charaktery, osobnosti aj vzťahy, ako z nás na povrch vytiahol to najskazenejšie, čo v sebe celé desaťročia nosíme, genetickú výbavu závisti a udavačstva.


Aj ja sa s koronavírusom učím žiť. Najviac ma však naučili v Nórsku, kde som týždne po neustálom strašení na Slovensku pochopila, že nie, nemusím byť ovca a slabá osobnosť systému buď-alebo, ale normálny človek na úrovni, s vlastným zodpovedným úsudkom a rozhľadom.

Takže, ako si nažívam s koroňákmi v krajine, kde deti nemusia povinne nosiť rúška v školách, kde je sloboda viac, ako bezhlavé strašenie až ponižovanie obyvateľov? Super!

Po prílete som dostala soplík, takže som radšej ostala doma. Mohlo to byť aj z únavy z cestovania, alebo chladných nórskych večerov, alebo ma nakazila malinká vnučka, ktorá sa počas nášho letu dostala do skafandrovej covid pohotovostnej jednotky. Teplota jej totiž vyskočila na 39,4 a vyľakaní rodičia radšej nič podcenili. Urobili jej všetky testy okrem covid. Odmietli ich „skafandroví lekári“, že ide predsa o nepríjemné vyšetrenie, ešte aj v skafandroch a podľa nich môže malé dieťa veľmi traumatizovať. Vnučku poslali domov s tým, že ak jej teplota neklesne do dvoch dní, majú sa nahlásiť opäť. Klesla. Hneď na druhý deň, aj sople odišli a v týchto dňoch sa už opäť zabáva v škôlke bez rúšok tak, ako počas celej pandémie (deti sú len vonku).

Ja som však pre istotu ostala doma, aby som chránila ostatných. Bolo to minimum, čo som mohla pre druhých urobiť. Inak si nažívam v pokoji. Medzi ľudí chodím tak ako predtým, nepoužívam však taxi a ani hromadnú dopravu. V obchodoch, aj keď tu nemusím, mám rúško alebo respirátor. No a vo vrecku eRúška ako anonymnú ochranu obyvateľov, ktorej základnú verziu nevie Slovensko vyvinúť doteraz.

Teším sa na všetky pracovné aj spoločenské pozvania a samozrejme na môj milovaný golf aj brigádu medzi ružami. Jednoducho, žijem ďalej, lebo som svojprávny človek. A samozrejme, už plánujem ďalší odlet tam, kde žijú akoby sa covidnechumelilo (I. Matovič tomu hovorí, že si robia žúrky na obyvateľoch). Opäť odletím už čoskoro. A nenechám sa ani manipulovať členom krízového štábu SR – pediatrom, že lietanie je dnes mimoriadne nebezpečné (keby si aspoň naštudoval základné pravidlá výmeny filtrov a cirkulácie vzduchu v lietadlách).

Milujem život taký aký je, s koronou aj bez nej. A nevystraší ma už ani široko ďaleko jediná televízia s moderátormi v rúškach (RTVS).  


Nie, nerobím si z koronavírusu srandu. Naopak, beriem ho s plnou vážnosťou a preto som sa s ním už naučila žiť. Rozumne.

Môj domov je tam, kde je pracovne môj muž a moji najbližší. Momentálne pár týždňov v Prahe, potom uvidím. Doma v Prahe,  v metropole turizmu, sme si povedali, zaočkovaní proti chrípke, tak ako každý rok, sme, tak snáď už tých pár nových pravidiel zvládneme.

Už som sa objednala aj na nové očkovanie sezónnej chrípky a absolvovala aj všetky preventívne prehliadky. Rúšok aj respirátorov je v pražských lekárňach dostatok, zásobovať sa už nemienim.

Opäť som si kúpila vitamíny pre geriatriu, pridala vitamín C, aj keď ten je podľa posledného výskumu vedcov viac proti rakovine, ako vírusu. Dezinfekcia už nie je podpultový tovar, takže hurá, život pokračuje ďalej.

Vrátila som sa k výučbe nórčiny cez online. Do centra mesta zatiaľ nechodím, ale zasa kaviarničky a reštaurácie okolo domu zo života určite nevyškrtnem.

Takže čo nové v Prahe? V podstate nič. Nezrušila som ani lekárov a ani zubára. Tvár si budem chytať ďalej, s týmto zlozvykom z detstva som sa rozhodla už umrieť, ale nezabúdam na odstupy ( vedeli ste, že v Nórsku sú odporúčané iba metrové?). Čoskoro vytiahnem jesenné rukavice. Prežijem aj bez hokeja, či kina, aj sauny. A stále mi ostal ešte ten respirátor FFP3. Odložila som si ho na dlhý let na druhú stranu zemegule. Verím, že na jar sa mi už zíde.

Zatiaľ som OK rovnako, ako drvivá väčšina potenciálnych „koroňákov“ v Česku aj na Slovensku. A verím, že to tak aj ostane.  


A keď nie, opäť som ako občianka ZŤP manželovi pripomenula: „Nevadí, prežila som s tebou takých nádherných 22 rokov, o ktorých mnohí iba snívajú a nikdy ich nezažijú. Žila som s tebou prenádherný život a s dcérou a vnučkou tu aj tak ešte ostane najlepší otec a „bestefar“ na svete! Už som ich aj od februára objala, opäť sme si užili prenádherné spoločné chvíle. Ak sa v decembri nedožijem päťdesiatky, nevadí, môj život s tebou a s nimi stál za to! Ak sa dožijem, nekupujte mi hlúposti, všetko podstatné mám. Radšej mi v Nórsku na 50-tku postavte saunu, nech tam v decembri nezmrznem.“

Manžel mi opäť zaťukal na čelo a objal ma s tým, nech už toľko netrepem a začnem si opäť baliť veci, že koncom mesiaca opäť odlietame. Nevieme, kedy nás zasa do lietadla pustia, ale my budeme pripravení. Tak, ako už celých 22 rokov, nech je už naša rodina „rozfrckaná“ kdekoľvek po svete. Budem pri ňom vždy, kdekoľvek na svete. Nech sa deje, čo sa deje.  

Milovanému Slovensku prajem nádhernú jeseň, veľa zdravého rozumu, právo na slobodu a svojprávnosť a pokojný život. Minimálne taký, ako žijem ja v iných krajinách. Stále totiž na Slovensku žijú aj dobrí a zodpovední ľudia, ktorí si to zaslúžia. Ten pokoj, múdrosť a rozhľadenosť.

Z celého srdca im prajem, aby ich už nikto nestrašil, aby ich len sprevádzal životom s koronavírusom tak, aby sa už nemuseli báť a začali opäť žiť normálny život. Lebo naozaj, ide to aj dnes, aj s koronou. Videla som to, zažila som to a zažívam stále. Bez rúšok, niekde aj s nimi. Dávajte na seba pozor, nech ste už kdekoľvek! No a tým ostatným, nech ich všetko zlé obchádza.

Milujem život aj s „koroňákmi“. Doma, aj doma, aj tam doma, lebo sa už nikým nenechám strašiť. Lebo viem, zažila som to a zažívam, že to ide aj bez toho.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *