Stĺpčeky

Milý Ježiško, dobre si to potototo…

Milí Ježiško, čoskoro bude svitať, ale ja Ti ešte potrebujem veľmi napísať skôr, ako zasa pôjdem do práce. Lebo na teba veľmi v týchto dňoch myslím. Áno, priznávam sa Ti, myslím na teba vždy, keď mi je úplne na prd, napriek tomu, že v Teba neverím. Som obyčajný pozemský neveriaci Tomáš, ktorý vieru v Teba hľadá celý život. Som však taká pragmatická realistka, že kým neuvidím, neuverím. Sorry.

Ver, žije sa s tým veľmi ťažko, pretože tí, ktorí veria, musia s Tebou prežívať prekrásne chvíle, ale ja to jednoducho nedávam. Aj keď prídem do kostola a hľadám Ťa tam, nič… No, čo už, možno raz, inokedy. So susedou Aničkou doma, v Bratislave.

Ale zasa napísať Ti môžem. Tak ako každý rok v lete, aby si to, po čom naozaj na Vianoce túžim, si stihol vykonať do Tvojho narodenia. Vieš, že som skromná, že túžim maximálne po tom, aby konečne vymenil tú žiarovku v kuchyni, ktorá už mesiace nesvieti, prípadne si láskavo konečne tielka pred hodeným do špinavej bielizne prevrátil a gombíky na košeliach rozopol. A ty mi vždy prinesieš ďaleko viac. Oveľa viac, ako som si len dovolila snívať. Aj keď vieš, že po takých darčekoch ani nesnívam. No tak dobre, výskam pri nich každé Vianoce, ale dobre vieš, že pre mňa je najdôležitejšia moja rodina. A čím som staršia, tým viac.


Posledné Vianoce sme mali najšťastnejšie v živote. Ako z rozprávky. Boli sme spolu všetci, dcérka, vnučka, budúci zaťko a môj milovaný manžel. A snehu sme mali po kolená, a v tom krbe to drevo tak praskalo… Boli to moje najkrajšie Vianoce v živote. Prvé s vnučkou a deťmi a veľkým vianočným stolom pre viac ľudí, ako len dvoch. A ešte aj ten bláznivý pes.  

Milí Ježiško, dobre si to potototo… Na Vianoce si nám rozdal letenky a všetci sme sa tešili, ako sa veľkonočné sviatky zasa zletíme na našej Francúzskej riviére a spoločne oslávili prvé narodeniny našej milovanej vnučky. Darčeky ostali doma, sú stále v tých najväčších leteckých kufroch, aké sa dajú vôbec kúpiť. Vedel si, že taký kufor má aj 150 l? A my už máme doma takých kufrov niekoľko.

Včera som sa mala vrátiť z ďalšej nezabudnuteľnej dovolenky na najkrajšej pláži na Jamajke s milovaným manželom. Lenže, ty si to všetko potototo a ja som si tú Jamajku  musela urobiť sama. Pekne lacno Ťa tie Vianoce vyšli! Všetky peniaze síce vrátili, ale to nemalo byť o peniazoch, ale o tom, že sme najbližší chceli byť spolu. A Ty si miesto toľkého šťastia poslal na nás koronu.

Známy sa smial, že no to by bolo, karanténa na Jamajke! Zasmiala som sa, že to ani náhodou, lebo pri tej predstave sa manžel zhrozil, že ako ma pozná, zachraňovala by som tam nakazených v prvej chudobnej dedine, ktorú by som si našla na mape. Podobne, ako pred dávnymi rokmi ešte za Fidela Castra, keď som na Kube rozdávala svoje posledné bezlepkové potraviny žobrákom a potom som už len mohla „jesť“ rum a tequilu.   

Keď som naposledy koncom februára videla našu pani Marienku u nás doma, pýtala som sa jej, prečo to Pán Boh dovolil. Povedala, že Pán Boh dopustí, ale neopustí. Odvrkla som, že pekne ďakujem za takého Boha. Odvtedy sme už nevideli ani ju.  Odišli sme nezbalení bez všetkého len na pár dní, ktoré sa zmenili na dlhé mesiace, áno, pre nás plné bezmocnosti.

Dnes však viem, o čom pani Marienka hovorila. Boh ma neopustil napriek preplakaným chvíľam a totálnej vyčerpanosti z bezmocnosti, populizmu a zvrátenosti, ale aj ľudskej zloby na sociálnych sieťach, ktorá vypukla ako pandémia zla rovno s koronavírusom.


Nie, nesedela som len mesiace za záclonou za počítačom, to som robila hlavne v noci, ale vyskúšala som si aj tú pomyslenú „Jamajku“ v prvej línii. Vďaka kvetom, bylinkám, stromom, ktoré ohlasovali aj v záhradníctve príchod jari a vďaka manželovi a našim milovaným mladým cez WhatsApp sme si vyskúšali najťažšie chvíle nášho života. Aj vďaka našim susedom doma, českým vojakom na hraniciach a manželovým kolegom a zopár ďalším dobrým ľuďom na Slovensku dnes už vieme, že zvládneme všetko aj do budúcna.

Ponorili sme sa síce pri tom až pod úplné dno našich síl, ale spolu sme to dali. Izolovaní od všetkého a všetkých, ale dali. Vraj mnohé rodiny po izoláciách majú narušené vzťahy. Naša nie. Je ešte silnejšia ako predtým, pripravená pre zásadné životné plány, rozhodnutia a zmeny, ktoré nás ešte viac zocelia. A veľmi sa na to teším.

A s týmto pocitom sa mi tento týždeň bude konečne snáď aspoň na pár hodín lepšie zaspávať. O pár hodín idem opäť brigádovať a už aj tam je to iné. Manžel hovorí, že som človek do voza aj koča, a že je na mňa pyšný. Nie, nemusela som tam chodiť, ale som chcela. Odísť medzi ľudí z mäsa a kostí a aspoň pár hodín nemyslieť na nič. Len na svoju rodinu a strašne sa veľa pritom manuálne narobiť.

V nedeľu nás čaká nádherný „hriešny deň“. Manžel vymyslel niečo, na čo vraj budeme dlho spomínať a ja sa už teraz neviem dočkať. Lebo život sa nám vracia do normálu, a už sme si po tých mesiacoch aj zvykli. Veľmi sa teším, rovnako, ako na to prvé lietadlo, ktoré nás odvezie za deťmi. Sľubujem Ti Ježiško, že budeme zodpovední tak, ako vždy.  Veď dobre vieš, že u nás doma je rodina na absolútnom prvom mieste, lebo žiť život zdraví, ale bez najbližších, nie je pre nás život. Ani bez zodpovednosti, ktorá je pre nás samozrejmosťou a slobody.

Ako som už písala na začiatku pandémie v jej epicentre v krajine a povedala manželovi: „Nevadí, prežila som s tebou takých nádherných 22 rokov, o ktorých mnohí iba snívajú a nikdy ich nezažijú. Nikdy. Žila som s tebou prenádherný život a s dcérou a vnučkou tu aj tak ešte ostane najlepší otec a „bestefar“ na svete!“ Manžel mi zaťukal na čelo a objal ma…

Budem pri ňom vždy tam, kde bude on. Na Slovensku, v Česku, či kdekoľvek inde, kde ho firma vyšle. Nech sa deje, čo sa deje. Je mi to jedno, budem s ním a neopustím ho ani na žiadnu „výnimku“. A ostatné, je mi to už jedno, naučila som sa bez toho žiť.  

Inak doma nič nové, už na to zlé a aj zvrátené a pomýlené odmietame myslieť. Takže, začíname už žiť rovnako ako predtým, v pohode s našimi bežnými problémami a šťastne, aj keď do tej verejnej dopravy sa nám ešte nechce. Čoskoro budeme aj s deťmi, celkovo máme všetko a ešte oveľa viac, tak načo…


A už teraz sa teším na tú nedeľu a aj ďalšie Vianoce! Ježiško, nech Ti ani nenapadne mi opäť venovať letenky, za ktoré Ti potom vrátia peniaze! Veď to nie je fér! Ale prepáčim Ti aj to a budem Ťa hľadať ďalej. Tvoja Lucia

P.S. Ďakujem Ti Vladko z celého srdca za všetko, za to, aký si. Nie si síce dokonalý, rovnako ako ja, ale si úžasný! Vedela som to vždy, ale teraz to už mám aj čierne na bielom aj s výsledkami korona testov (nadpriemerné IQ máš už dávno potvrdené), takže spolu prežijeme už naozaj všetko!


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *