Stĺpčeky

Môj ocko

Blíži sa koniec roka 2018. Takmer všetci bilancujeme – v práci, doma, s priateľmi. Takmer všetci si dávame predsavzatia do roku nastávajúceho. Niektorí však budú okrem iného aj spomínať. Ja sa dnes, s dovolením, pridám k poslednej skupine. Budem spomínať. Spomínať na môjho milovaného ocka.

Môj ocko sa volal Jozef. Narodil sa v Bratislave, vyrastal neďaleko starého „zimáku“, do školy chodil oproti Club Hotelu. Mama (moja omama) na neho a jeho troch bratov nestačila – s výchovou pomáhala jeho babka a Saleziáni dona Bosca na Miletičke (vtedy ešte boli, potom nadlho neboli a teraz opäť sú).

Môj ocko bol „bratislavský štricák“. Tak ho pomenoval jeho nastávajúci svokor (môj dedko), keď prišiel moju mamu žiadať o ruku. Vraj zazneli slová približne takto: „Ná, zeber si teho bratislafského štricáka, ale domo mi nechoc vyplakávat!“ (toto je foneticky napísané vištucké nárečie (Vištuk –  rodná dedina mojej maminky vzdialená asi 32 km od Bratislavy).


Mama s ockom nechodili vyplakávať, chodili pomáhať, do záhrady, do vinohradu, okolo domu. Z bratislavského štricáka sa stal obľúbený zať.

Môj ocko a ja na Starých Horách, neďaleko Banskej Bystrice/foto: archív: Gabriela Nemkyová

Môj ocko bolo pre mňa ten najlepší otec na svete. Zažili sme s ním prekrásne detstvo (moja sestra a ja). Naši s nami nikdy neboli na dovolenke pri mori. Ocko vždy hovorieval: „Nie je dôležité, kde budete tráviť prázdniny, alebo dovolenky, dôležité je, s kým ich budete tráviť.“ A ešte dodal, že najprv máme poznať našu krajinu,  až potom sa máme vydať na potulky do sveta (podľa vtedajších možností).

Môj ocko miloval šoférovať. Čím viac kilometrov najazdil, tým bol spokojnejší. Pamätám si na náš starý tmavomodrý Spartak a potom na novučičkú voňavú červenú Octaviu. Práve tá nás povozila po celom Československu. Boli sme s ňou na východe – v Košiciach, v Prešove, v Michalovciach. Pamätám si, že v jednej malej dedinke pri Michalovciach pobehovali za bieleho dňa po ulici svine.

Počas letných prázdnin sme chodievali do Vysokých Tatier. Preliezli sme „hrebene“, skaly, rokliny, turistické chodníky. Videli sme vodopády, plavili sa na plti, prespávali v horárni. Večer sme sedávali pri ohni a spievali staré trampské piesne.

Keď si prezerám albumy so starými čiernobielymi fotkami – musím sa nahlas smiať. Znie mi ockov hlas a smiech, keď mi odpovedal na moju donekonečna opakovanú otázku, či sa s tými tatranskými hrebeňmi budem môcť aj očesať.

Môj ocko miloval Prahu a Karlove Vary. Vďaka nemu sme Prahu spoznávali postupne, do Karlovych Varov sme chodievali na Promenádu, kde si ocko a maminka „načapovali“ liečivú vodu  z typických karlovarských „črpákov“. Kto si môže povedať že v jedenástich, či dvanástich rokoch prespal v hoteli Pupp, či v pražskom hoteli Európa?


V Prahe na „Václaváku“ mi ocko kúpil jednu z mojich obľúbených rozprávkových knižiek – Deti z Bullerbynu od Atrid Lindgrenovej. V češtine. Knižku s ilustráciami od Heleny Zmatlíkovej som prečítala toľkokrát, že sa mi začala rozpadávať. Niektoré časti viem dodnes naspamäť. Knižku mám doma odloženú.

Najpamätnejšia cesta s mojím ockom bola – cesta do z Bratislavy do Prahy a späť do Vištuka – za jeden deň.

Môj ocko miloval filmy s Oldřichom Novým, piesne od Františka Krištofa Veselého a dychovku. Vždy 1. mája sme sa všetci najskôr previezli Propelerom na druhý breh Dunaja. Tam sme sa vyšantili na kolotočoch, hojdačkách, či autodrome. Potom sme dostali veľkú “guču“ lepkavej ružovej cukrovej vaty a nafúknutú limonádu (limonádu v sáčku so slamkou). Najradšej som mala tú ružovú. Podvečer , keď sme boli unavené, zafúľané, najedené a spokojné, naši nás usadili na lavičku, aby sme si oddýchli. Oni si medzitým „ukradli“ svoju malú chvíľku na tanečnom parkete.

Môj ocko rád varil. Aj také typické prešpurácke jedlá – šmarn, šiflíky, rizky so šmykľavým šalátom. Milovala som tie zimné večery, kedy sme prišli z korčuľovania na Štrkoveckom jazere. Ocko hodil na plech pár zemiakov v šupe, roztopil maslo, do šálok nalial kyslé mlieko. Bola to delikatesa.

Môj ocko rád a veľa čítal. Knihy, ktoré po ňom ostali, sme si rozdelili. Sú medzi nimi knihy od L. Mňačka, ale aj od R. Rollanda.

Nechal nám zbierku novín z roku 1968. Vždy, keď som otvorila veľký cestovný kufor a hrabala som sa v ňom, naďabila som na tieto noviny. Pýtala som sa ho, načo tie staré noviny odložil. On sa iba usmial a povedal: „Raz Ti to všetko porozprávam.“ A potom, keď som mala asi 15 rokov, sadli sme si a on začal tie noviny postupne otvárať a rozprával. Ako v jeden augustový deň prišli po víkende domov a o pár dní sa všetko zmenilo. O tom, ako po Drieňovej chodili vojenské autá, ako na „Šafku“ stáli ruské tanky a ľudia stáli oproti nim – bezmocní, zúfalí, nahnevaní. Veril a dúfal, že raz sa my dve  so sestrou dožijeme toho, že budeme môcť slobodne cestovať, vyznávať svoju vieru. Nedožil sa toho, my áno.

Môj ocko veľa a rád pracoval. Bol mäsiar, bol šofér. Keď som mala 6 rokov, dostal prvý infarkt –  v aute. Iba pohotovosť kolegov zabránila najhoršiemu. Aj keď sa mal šetriť, nedokázal to. Žil naplno – doma s nami, v práci s kolegami. Dostal ďalšie infarkty. Srdce nevládalo. Zomrel v auguste 1982. Mala som 17 rokov.


Môj ocko miloval moju mamu a miloval nás dve. Mal rád svojich bratov. Ľúbil svoju babku, vážil si svoju mamu. Ctil si maminých rodičov – svojich svokrovcov. Miloval svoju celú rozvetvenú rodinu. A rodina milovala jeho.

Aj ja môjho ocka ľúbim. Veľmi mi chýba.

Môže vás zaujať:

Pred 50 rokmi zomrel úctivý a slušný Bratislavčan Schöne Náci 

 



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *