Blogy

Môj prvý assignment – stáž v americkom Capitole  (1. časť)

Keď ma šéfka dalito.sk Lucia Tomečková na našom stretnutí poprosila, aby som dala na papier moje spomienky, zážitky a skúsenosti z mojej stáže v USA, potešila som sa.  Najskôr som doma prevrátila byt hore nohami, lebo som si za ten svet nevedela spomenúť, kam som uložila albumy s fotografiami. Keď som ho našla, sadla som si a začala som sa vŕtať v spomienkach – veď v máji to bude už  24 rokov. Trvalo mi to dosť dlho, kým som si fotografie usporiadala, oskenovala. Ešte dlhšie mi  trvalo, kým som postupne lovila v pamäti spomienky z pobytu. Začnem poporiadku.

Roky 90-te boli  rokmi vlády „mečiarizmu“ (konkrétne v roku 1995 bola pri moci vládna 83-ka na čele s HZDS, SNS a Ľuptákovou stranou robotníkov). V tom čase som pracovala ako tlačový tajomník Demokratickej únie SR (DÚ SR bola jedným z predchodcov SDK a neskôr SDKÚ) .

Aby Pán ochránil moju rodinu


Niekedy na jar 1994 som vyplnila prihlášku na trojmesačný študijný pobyt v USA. Organizovala ho a celá hradila vtedajšia nadácia National Forum Foundation (NFF), ktorá sa sústreďovala na postkomunistické krajiny strednej a východnej Európy. Z nich si vyberali ľudí pôsobiacich  v politických subjektoch, v štátnej správe, alebo v treťom sektore. V súčasnosti NFF už ukončila svoje aktivity.

Po náročných pohovoroch v Budapešti, v Prahe a Bratislave mi jedného dňa zazvonil telefón, kde ma ženský hlas so silným americkým prízvukom  informoval, že som bola vybraná na stáž v USA. Zo Slovenska sme boli dve – dievčina z Banskej Bystrice a moja maličkosť.

Predo mnou však stále dilema – ísť na tri mesiace na stáž, nechať doma 5-ročného syna alebo ostať doma a možno to raz oľutovať. Moja rodina sa  jasne postavila za prvú alternatívu a jednoznačne ma podporila. A nastali tri bláznivé týždne – návšteva notára – zverenie syna do opatery mojej rodine , vybaviť tzv. jump víza, vybaviť neplatené voľno v práci (môj zamestnávateľ sa ku mne zachoval veľkoryso), zariadiť a pripraviť veci na tri mesiace.  Pri tom všetkom som si večer v posteli „drmolila“ anglické slovíčka, štúrala som sa v slovensko-anglickom slovníku a modlila som sa, aby Pán ochránil moju rodinu aj mňa.

Vystrašený  Rus

Nastal deň „D“ – 05. máj 1995. Odchod z Bratislavy na letisko vo Viedni. Odtiaľ linkou Delta Airlines priamo do Washingtonu D.C. na letisko Wahsington Dullas. Let  airbusom ubehol rýchlo. Veľa si už na let nepamätám, iba to, že vedľa nás sedel po rusky hovoriaci chlapík. Veľmi sa bál a tak celú cestu popíjal. Na letisku ho mierne spoločensky unaveného odprevádzali dve milé letušky.

Ocitla som sa v novom svete  – na druhej strane oceánu. Na letisku to hučalo ako v úli a hoci sme boli dve Slovenky, cítila som sa zrazu tak čudne. Bože, veď ja som nikomu nerozumela! A okrem toho som zistila , že mi vykradli kufre  …. Bolo mi do plaču. Pamätám si, že sa ma ujal mohutný chlap čiernej pleti, ktorý ma zaviedol do malej miestnosti, kde som vypisovala akýsi formulár. Potom som už sedela v aute, ktoré nás odviezlo do hotela Virginian, v štáte Virginia,  v časti  Arlington.


Nič vyššie ako Capitol

Washington D.C. sa formálne nazýva District of Columbia a píše sa skratkou Washington D.C. Rozprestiera sa na severnom brehu rieky Potomac, na území samostatnej oblasti, ktorá nesie názov District of Columbia, skrátene D.C.

Washington/foto: pixabay.com

Pozemok pre dištrikt daroval v minulosti zo svojho územia štát Maryland, s ktorým  bezprostredne susedí (okrem iného susedí aj zo štátom Virginia). Hlavným mestom USA sa stal po Americkej revolúcii. Washington dostal svoje meno po Georgeovi Washingtonovi, prvom americkom prezidentovi. Washington D.C. je hlavným mestom USA, ale zároveň aj hlavným mestom dištriktu – územie mesta je  zhodné s územím dištriktu.

Do celkového pomenovania musel byť  zakomponovaný názov mesta aj názov

Neďaleko Washingtonu D.C. sa nachádza prekrásne miesto, stvorené na vychádzky – rieka Potomac/foto: archív Gabriela Nemkyová

dištriktu. Týmto vzniklo pomenovanie Washington D.C. Ide o samostatnú oblasť, ktorá nepodlieha pod správu žiadneho amerického štátu (územie USA tvorí 50 štátov a jeden dištrikt). Washington D.C. preto nemá nič spoločné  s rovnomenným štátom Washington, ktorý leží na opačnom konci Spojených štátov amerických. Washington D.C. je sídlom amerického prezidenta, federálnych úradov, finančných inštitúcií, bánk a iných dôležitých orgánov moci.

V hlavnom meste USA žije cca 702 000 obyvateľov, viac ako 60% tvoria obyvatelia tmavej pleti. Neoficiálne sa hovorí , že do  Washingtonu sa nechodí za zábavou, ale robiť kariéru. Architektúra Washingtonu D.C. je zaujímavá tým, že stavby sú inšpirované starorímskymi  stavbami. Čisté biele línie, stĺporadie, trojuholníkové priečelia budov.  A dôležitý fakt je, že vo Washingtone D.C. nenájdete mrakodrapy alebo iné výškové budovy (až za riekou Potomac). Platí totiž pravidlo, že žiadna budova nesmie byť vyššia ako budova Capitolu.

Budova Najvyššieho súdu – typická architektúra pre Washington D.C./foto: archív Gabriela Nemkyová

Uhlík,  pauzovací papier, motorky  a bazény


V hoteli „Virginian“ sme bývali v tzv. Penthouse, spolu s Ukrajinkou Naďou a s Maďarkou Agátou. Bol to trojizbový apartmán, s tromi spálňami (každý s vlastnou kúpeľňou a WC, s veľkou obývačkou, jedálňou, kuchyňou a predsieňou.

Priamo z nášho apartmánu sme mali výhľad na Arlingtonský cintorín, kde sú pochovaní vojnoví veteráni. Perfektne pokosený, smaragdový zelený trávnik, v presných vzdialenostiach súmerne rozostavené biele kríže.

Inak tiché miesto, ožíva najmä v posledný pondelok v máji, kedy v Amerike oslavujú tzv. Memorial Day (je to spomienka na padlých vo vojnách). V tento deň Američania húfne navštevujú cintoríny, aby si uctili pamiatku obetí – kladú kvety na ich hroby,  rozjímajú. Mnohí z nich majú so sebou obyčajný uhlík (alebo obyčajnú ceruzku) a tzv. pauzovací papier.

Mladí kadeti usilovne cvičia – Naval Academy Annapolis, Maryland/foto: archív Gabriela Nemkyová

V hlavnom meste je pamätník venovaný padlým veteránom, na ktorom sú vytesané mená mnohých padlých. Ich príbuzní prichádzajú k tomuto pamätníku, aby si odkopírovali meno toho-ktorého zomrelého na spomínaný papier.

Ešte dve zaujímavosti – počas Memorial Day sa stretnú milovníci silných motoriek a „tiahnu“ Washingtonom. Rev motoriek je akési vzdanie úcty tým, ktorí položili životy za slobodu USA.

Memorial Day – motorkári pri pamätníku obetiam vojen/foto: archív Gabriela Nemkyová

No a ešte dôležitá maličkosť. Každoročne – v ten posledný májový deň –  sa otvárajú všetky odkryté bazény v Amerike pre verejnosť.

Na stáži sa nás stretlo 22 – dve Slovenky, dvaja Česi, traja Ukrajinci a traja Rusi, šiesti Poliaci, Litovčan, Maďarka a Macedónec. Skupinu uzatvárali tri dievčatá z Bosny.  Tie museli  utekať zo Sarajeva cez špeciálny koridor, aby sa dostali do Ameriky, nakoľko Bosna bola v tom čase vo vojne. Daytonská mierová dohoda uzrela svetlo sveta neskôr, na jeseň 1995.


Spoločná fotografia účastníkov pobytu spolu s predstviteľmi NFF/foto: archív Gabriela Nemkyová

Hluchá  a nemá

Prvé dva týždne sme absolvovali návštevy Najvyššieho súdu, Magistrátu mesta Annapolis, Námornej akadémie v meste Annapolis , v štáte Maryland.

Budova Naval Academy, Annapolis, Maryland (Námorná akadémia, mesto Annapolis, štát Maryland)/foto: archív Gabriela Nemkyová

Aj múzeum Smithsonian (nachádza sa v ňom jeden z najväčších modrých diamantov sveta  tzv. Hope Diamond).

City Hall, Annapolis, Maryland – magistrát mesta Annapolic, štát Maryland/foto: archív Gabriela Nemkyová

V redakcii The Washington Post sme diskutovali najmä o vtedajšej situácii vo vojnou zmietanej Bosne. Vtedy sme netušili, že všetky tri dievčatá z Bosny, začnú vo Wahingtone D.C. navštevovať sedenia u psychológov a psychiatrov, nakoľko sa u nich začali prejavovať posttraumatické ťažkosti.

Pred budovou redakcie the Washington Post/foto: archív Gabriela Nemkyová

Pre mňa osobne zanechala najväčší dojem návšteva Pentagonu, nielen pre svoju nezvyčajnú architektúru (tvar päť cípej hviezdy), ale najmä zaujímavou prezentáciou mladého muža. Celý čas počas sprevádzania a výkladu bol k nám otočený tvárou a vysvetľoval, rozprával a cúval.

Pentagon a nezvyčajná prezentácia mladého muža – v uniforme a pred hviezdou/foto: archív Gabriela Nemkyová

Neďaleko Pentagonu je obrovské nákupné centrum, a v ňom úžasný Disney obchod – rozprávkový raj pre deti (vtedy aj pre mňa).

Na záver prvej časti mojich reminiscencií, vám  musím prezradiť jednu vec. Prvé dni som bola akoby hluchá a nemá. Nebola som schopná hovoriť a rôzne prízvuky našich sprievodcov mi robili veľké problémy. Po asi desiatich dňoch akoby sa mi otvorili uši aj „hovoridlá“ … rozumela som, komunikovala som, chápala som.

Čakal na mňa môj prvý assignment – stáž v Senáte. O tom až nabudúce.

Svetoznáme múzeum The Smithsonian Institute/foto: archív Gabriela Nemkyová

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to prosím na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Môže vás zaujať:

Čo by diplomat preniesol z USA na Slovensko a naopak  



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *