Blogy

Moja trauma zo štátnej karantény: „Musela som odovzdať synčeka, nedostala som inú možnosť, či už to nikoho nezaujíma?“

Keď som videla premiéra a ministra na hraniciach hovoriť k štátnej karanténe, len tak, akoby sa nič nestalo, zovrelo mi hrdlo. Lebo to, čo som zažila ja, na to nezabudnem nikdy. Neviem prečo, čo som vykonala, urobila, čoho som sa dopustila okrem toho, že som v najťažších časoch chcela byť  doma.

Toto je môj príbeh.

V nedeľu 24. mája som cestovala z Nemecka. Prešli sme cez Rakúsko, kde s ničím žiaden problém nikto nemal.  Šofér nás, mňa, s mojim priateľom a malinkým synom, vysadil pred hranicami Bratislava Petržalka-Berg. Môj domov bol po mesiacoch centimetre od nás.


Na slovenskej strane ma čakal druhý vodič, ktorý ma mal odviezť do Lučenca. Mám totiž iba 17 rokov a 22 mesačného syna s priateľom, ktorý má 18 rokov. Ešte v noci som sa zaregistrovala na stránku ministerstva zahraničných vecí, aby som mala ráno aplikáciu v mobile v poriadku. Nikde však nikto neupozorňoval, že sa to na mobile s nemeckou SIM kartou nedá. O 7:30 ráno som teda prišla na hranice a slovenskému policajtovi ukázala, že mi stále slovenská aplikácia nejde, či by mi vedel nejako pomôcť.

Povedal mi, že do hodiny príde technik, ktorý to bude riešiť. Naozaj prišiel. O 8:30 ráno mi povedal, že pôvodnú registráciu z mobilu musím odstrániť a nech mi niekto privezie slovenskú SIM kartu. Alebo mi ju zariadia oni.  Nemala som s tým problém, akurát som sa ho spýtala, koľko to bude trvať, on, že 5-10 hodín. Zľakla som sa, veď som mala so sebou malého syna. Upozornila som ho na to, ale štátny technik na moje upozornenie už nereagoval.

O 14:30 som už bola zúfalá. Šofér, ktorý ma mal odviezť do Lučenca už odišiel. Priateľ volal bratovi, aby nám pomohol a donesie aj nové slovenské karty. Prosila som policajta, že aplikácia stále nejde ani priateľovi, či aspoň ja s malým synom nemôžme ísť domov. Že je to naozaj pre syna zlé, že sme takého komplikácie nepredpokladali a že sa o syna v týchto podmienkach „na ulici“ bojím. Či nám nemôže dať, mne a synovi, výnimku. Odpovedal, že nie! Nerozumela som tomu a nerozumiem dodnes.

Išla som za technikom, prosila ho, či to už nejako vyriešili, že tu už ide o syna. Podal mi papiere, nech ich vyplním a odovzdám policajtovi.  V napätej situácii som to aj urobila. Priateľ išiel zatiaľ do bufetu so synčekom. Bolo totiž chladno. Čakala som vonku asi 20 minút, začalo liať, všetci sa schovali pod stan. Ja som ostala vonku, bála som sa, aby ma neprehliadol policajt, ktorý ma mal riešiť.

Stála som tam v lejaku, keď po mne začal kričať vojak, aby som išla pod stan ako ostatní. Odmietla som s tým, že sa z miesta nepohnem, kým z neho nepôjdem rovno domov.  Vtedy som ešte netušila, že to bolo celé zbytočné, keďže registráciu ešte stále nevedeli odstrániť a vraj mňa s dieťaťom, aj keď mám mať výnimku, nepustia.

Karty nám doviezol až priateľov brat, aplikácia v mobiloch nám však stále nešla. Volala som aj na ministerstvo zahraničných vecí a prosila o pomoc. Nadiktovali mi číslo, ktoré však neexistovalo. Prosila som policajta, či by som domov mohla poslať aspoň synčeka s jeho ujom, veď sme na hraniciach ostali zatvorení od 7:30, vraj áno. O 21:00 pustili aspoň chlapčeka. Bol to hrozný ppocit, podávať vlastne dieťa cez hranice, aj keď rodine.


Bola som úplne vyčerpaná a zničená. Celý čas som nerozumela tomu, čoho sme sa s rodinou dopustili, čo sme komu zlé urobili, že s nami takto zaobchádzajú a ešte aj s malým synčekom. Bola som totálne premrznutá, hladná a úplne vyčerpaná, úplne. Stále sme čakali na technika, ktorý sa snažil nám dostať štátnu karanténnu aplikáciu do nemeckých mobilov.

O 23:00 povedal, že už by to malo ísť, ale nebolo to tak. S priateľom sme prepadli do totálnej bezmocnosti. Absolútne sme nevedeli ako ďalej.

Povedali nám dokonca aj takú hlúposť, že máme ísť do štátnej karantény, že tam nás pustia, len aby sa nás zbavili.

O 23:30 sme po dvoch dňoch na nohách potrebovali už aj oči zatvoriť, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme radšej do štátnej karantény.

Prišli pre nás až na druhý deň o jednej hodine po polnoci. V karanténe sme sa zobudili v utorok 26. mája. Prosili sme ich tam o odpoveď na otázku, kedy nám budú robiť testy. Vraj v ten deň s nami nepočítajú, že až v pondelok 1. júna.

Na druhý deň som upozorňovala všetky úrady, ako je možné, že ma zatvorili do štátnej karantény napriek tomu, že nemám ešte 18 rokov a štátne zariadenia sú predsa len do 18 rokov. Nikto mi nevedel povedať, ako je možné, že som sa tam dostala, vraj policajti na hranici porušili zákon.

Volali sme teda aj na políciu. Vyzerali prekvapene, ako sme sa tam dostali, vlastne ja. Potom „zistili“, že keď som bola v sprievode dospelej osoby, musím tam v karanténe ostať.  Na otázku, ale to môže byť predsa len môj zákonný zástupca alebo rodič a aj oni to musia mať potvrdené notárom, na štátnych karanténnych informáciách mi zložili telefón.


Z domu ma informovali, že môj 22 mesačný syn má bezo mňa problémy, že nevie papať, veď nikdy v živote ešte takto dlho bezo mňa nebol. Volala som po celom Slovensku, nech mi niekto pomôže, že som zatvorená a neviem sa dostať k malému synovi, nikto mi už nebral, vraj už bolo veľa hodín.  Vraj pracujú len do 16:30.

Potom, ako policajti pochopili, čo mi urobili, pustili ma z karantény do domácej.  Okamžite som sa mala hlásiť na Regionálnom úrade verejného zdravotníctva v Lučenci.

Samozrejme som to urobila, niekto mi aj zobral telefón, ale nepredstavil sa. Oznámila som mu, že som prišla zo štátnej karantény a vraj im mám volať. Na to sa hovor zrušil.

29. mája som to skúšala znova a dopadlo to rovnako.  Môj priateľ, ktorý musel v štátnej karanténe ostať, kým mu nerozchodia aplikáciu (nešla nikdy) zatiaľ zistil, že v štátnej karanténe boli aj deti do 15 rokov bez rodičov, len sa ich boja kontaktovať.  

Okrem toho, naozaj nie som náročná, svetlo, ktoré nesvietilo bolo v kúpeľni najmenej. Aj studené jedlo, ale myš na izbe na mňa naozaj nepôsobila zdravo a dobre. A keď sme na to upozornili, nikto to neriešil.

Možno ste nás už s priateľom začali súdiť, že sme mladí a už máme dieťa. Ale je mi to jedno. Áno, máme nádherného syna, o ktorého sa vzorne staráme, bodaj by sa o svoje deti starali tak vzorne všetci „dospelí“ rodičia. To však ešte neznamená, že keďže sme mladí, že sme aj hlúpi a nepoznáme svoje aspoň základné práva..

A pre to, to čo sme zažili na hraniciach a aj pre to odlúčenie od syna, podáme žalobu na Slovenskú republiku. Nenechám to tak, aj keď som už doma a opäť si môžem užívať svojho chlapčeka. Dnes sa to stalo nám, našej rodine, nabudúce to bude kto? Kto to bude, kto sa ničím neprevinil, len sa chcel vrátiť domov?


Áno som mladá, nemám toľko skúseností s písaním, ani prejavovaním názorov, a už vôbec  nie verejne. Viem však, že svoju rodinu milujem, môjho chlapčeka rovnako, ako iné maminy. A viete si predstaviť, že by sa to stálo vám? Že to nie je možné?! No, len, aby ste neostali prekvapení, keď jedného dňa, len tak z večera do rána zistíte, ako katastrofálne funguje slovenský štát a jeho vláda, ktorá nám prikazuje čo smieme a nesmieme robiť a nepozná pritom ani vlastné zákony.

Kto bude nabudúce ďalší? Či už je po všetkom a už to nikoho nezaujíma a vlastne sa nič nestalo??

Autorka: Soňa Balážová, Lučenec


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *