Stĺpčeky

Možno raz bude svet krajší, my budeme krajší

Všimli ste si niekedy ako to vyzerá u nás na cestách a chodníkoch? Nebavme sa však teraz o výtlkoch, jamách, prasklinách, vyjazdených koľajniciach, ktoré sú za dažďa plné vody a vlastne nevidno, čo v nich je. Hovorme o tom, na čo máme za týchto podmienok osobný vplyv.

Jazdím autom, no viem chodiť aj peši. Aj chodím . Preto som ochotná a schopná priznať pravdu obom skupinám.

Idem autom. Predo mnou ani jediné, ďaleko za mnou žiadne. Predo mnou priechod pre chodcov. A naň, s pohľadom upretým priamo na mňa, vykročí pomalým prechádzkovým krokom človek. Veď predsa má prednosť.


Keby naznačil krok dozadu, aby som videla, že mi neskočí pod auto a počkal tri sekundy, mne by to ústretové gesto zlepšilo deň a on by si tiež „vylepšil svoje plusové skóre“. Maličkosť, ktorá vie urobiť aj chodecký aj vodičský svet krajším.

Idem ďalej. Rovná cesta, priechod pre chodcov ďaleko nikde. Babička s paličkou, o ktorú sa viditeľne sťažka opiera, stojí pri ceste bez priechodu a čaká. Viem, bolí ju každý krok navyše. K najbližšiemu je naozaj dosť ďaleko. Pre ňu určite. Zastavím a ukážem jej, že môže prejsť. Vďačne sa pozrie a snaží sa v rámci svojich možností dostať na druhú stranu čo najrýchlejšie. Maličkosť, ktorá nič nestojí.

Blíži sa ďalší priechod pre chodcov. Mladé dievča, v ruke telefón, na ušiach slúchadlá. Bez akéhokoľvek prehľadu vykročí do cesty. Dievča moje! … Mňa by zavreli, ale tebe ide o zdravie, možno o život. Vieš to?! Stačí pritom maličkosť. Iba rešpekt. Vzájomný. Ty sa obzri a ja pribrzdím… Bude krajšie aj na ceste, aj na chodníku.

Teraz pohľad z druhej strany. Blížim sa k zastávke autobusu. Cez kaluž prefičí auto, čakajúci ľudia uskakujú pred sprchou. Niekedy stačí ísť o pár centimetrov mimo vyjazdených koľají, tu niet kam uhnúť, tak aspoň spomalím, nech tá voda nestrieka naďaleko. Je to vážne jednoduché.

Prichádza cestný lievik. Vodiči, poznáte, však? Potrebujeme sa z dvoch pruhov zazipsovať do jedného. V ľavom pruhu už sú totiž biele čiary, ten pruh končí. Dobre.

Jeden z priebežného pruhu, jeden zo zbiehavého. Jeden odtiaľ, jeden odtiaľ. Zrazu vyrazí jedno auto cez pruhy, predbehne celú kolónu a zapichne sa dopredu pred všetkých. Všetci dupeme na brzdy a ja premýšľam, či si ten človek vážne myslí, že sa ostatní doma nudíme a tak si ideme ráno postáť do kolóny, aby sme si vyplnili čas. A tiež, koľko času sa mu podarí takýmto bezohľadným manévrom získať. 2 – 3 minúty sú oproti zdraviu nič. Oproti hodinovému zdržaniu pre haváriu a rozbitým autám tiež maličkosť. To už nehovorím o tom, že vždy doplatí aj niekto nevinný. Stačí vymeniť bezohľadnosť za slušnosť a svet bude krajší.


Svetelná križovatka. Koľko trvá, kým sa otočí jeden jej cyklus? Opäť tie už spomenuté približne dve minúty. Naozaj potrebujeme prejsť ešte aj na červenú? Viem, sú krajiny, kde sa jazdí oveľa divokejšie, ale to by sme si priali? Asi nie, lebo keď vyjdeme za rakúske hranice, zrazu vieme jazdiť podľa predpisov oveľa lepšie.

A tak si tíško prajem, nech je nás stále viac takých, ktorí si uvedomíme, že raz aj ja budem sedieť v aute alebo pôjdem peši. Budem potrebovať vyjsť z bočnej ulice, zaradiť sa do iného pruhu, chytiť autobus, mať boľavý každý krok…

Svet je krajší z maličkostí. Aj ten peší, aj ten motoristický.

Môže vás zaujať:

Cez priechod bežte, ide vám o život!



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *