Názory a Komentáre

Myslieť už len na seba

myslieť na seba

Nemyslím si, že mať obdobie, keď myslíte len a len na seba je hriech. A myslím si, že po dvoch rokoch pandémie už naozaj nastal čas sa to naučiť. Lebo to jednoducho nemusíte neskôr dať zasa vy. Možno práve rok 2022 je presne ten, keď už musíte myslieť aj na seba. Pandémia nás totiž vyčerpala asi všetkých.

Koncom roka 2021 som si uvedomila, aká som nesmierne vyčerpaná a spomenula si na kamarátku. Aj ona dva roky išla len vpred ako cezhraničná štvaná zver, na ktorú neustále niekto mieri. Len, aby mohla objať svoje deti a vnúčatá. Keď konečne bez zákazov pricestovali deti za ňou, zrútila sa rovno na peróne. Takmer dva roky, ktoré po nej politici mierili ako na štekajúceho psa za hranicami, si vyžiadali svoju daň. Lebo ona sa zastavila, lebo konečne mohla a zrazu sa nevedela nadýchnuť. Rovno na železničnej stanici jej kolená podlomila posttraumatická stresová porucha. Lebo takmer dva roky len bežala cez hranice za najbližšími… a zrazu už nemusela. Telo vyplo…

Beh naplno

Na konci roka 2021 som si na ňu spomenula a pocítila totálnu vyčerpanosť. Nie preto, že by som niečo „nemohla“, naopak. Čím mi politici viac zakazovali, tým som viac cestovala. Precestovala som celú pandémiu. Presúvala sa lietadlami aj autom a trajektami. Študovala, zisťovala, plánovala a realizovala. Hnala som sa dopredu ako matka aj ako mor mor. Urobila všetko, aby ma od detí nikto neoddelil. A ja som to dala. Aj s nekonečným stresom „vyjde to?“ A vidím ich naposledy?


Vo februári to budú presne dva roky, čo mám privysokú rýchlosť. V Nórsku a v Prahe sme to totiž začali „dávať“ oveľa skôr ako ľudia na Slovensku, kde sme sa chceli vrátiť. Ale nemohli sme. Koho dnes už zaujíma trauma z roku 2020, ktorú pripomenul len Ústavný súd SR….

Nie je to predsavzatie

Nie je to novoročné predsavzatie, je to jednoducho fakt. Rok 2022 bude pre mňa už oddychový. Nie pracovne, ale ľudsky. Jednoducho, nech to bude akokoľvek divne vyzerať, aspoň rok budem myslieť len a len na seba, a možno aj dlhšie. Stačilo. Forrestgumpovci súkromne dobehli, zastavili v strede cesty, a práve sa otočili späť.

Dva roky sme bežali naplno a plánovali, prispôsobovali všetko tak, aby sme objali naše dievčatá. Predbiehali čas, pripravovali sa na všetky možné scenáre, sledovali správy z troch krajín naraz. Neurobili sme jediný pohyb a stretnutie (či nedajbože relax) bez toho, aby sme nemysleli na to, čo keď ochorieme a niekoho nakazíme, alebo nebudeme môcť odcestovať za deťmi. Čo keď nás na hraniciach či v hotelovej karanténe otočia späť, lebo pozitívny test? Čo ak sa budeme vracať späť, ale nebudeme môcť? Hlavy nám išli naplno non-stop. Dokázali sme to aj bez nákazy, za celý čas s iba dvoma PCR testami, neskôr s očkovaním. Logistiku sme vyšperkovali do absolútnej dokonalosti, aby sme sa videli. Bola to obrovská záťaž, ale aj túžba ešte sa vidieť. Vždy sme sa lúčili, akoby to bolo navždy.  


Spomaľme

Kto ešte vládze toto covidové tempo? Nemali by sme spomaliť? My sme sa koncom roka konečne zastavili. Uvedomili si, že je to privysoká rýchlosť a nastal čas, myslieť už iba na seba. Aspoň jeden rok. Nemyslím si, že sa mám za čo hanbiť, a že myslieť konečne len na seba je hriech. Je to predsa nutnosť, aby som neskôr mohla bežať ďalej.  

S covidom sme sa naučili žiť už dávno. Takže teraz nastal čas už naozaj myslieť len na seba. Inak to nemusíme neskôr dať zasa my, zodpovední…  Želám vám všetkým, aby ste aj vy našli silu a odvahu myslieť len a len na seba. Lebo už nastal ten správny čas a vlastne si to zaslúžime všetci. Všetci sme už pridlho písali vlastné covid životy s malými či obrovskými starosťami.  

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *