Kultúra

Najviac by ju potešilo, keby sa mladým oplatilo na Slovensku zostať

Začínala ako bábkoherečka, v 90. rokoch, v čase, keď Slovensko na inakosť vôbec nebolo pripravené, založila komunitné Divadlo z pasáže s hercami s mentálnym postihnutím. Viera Dubačová, divadelná režisérka, aktivistka, filantropka a politička, ktorá sa angažovala v boji proti mečiarizmu a ako sama hovorí, jeho zločineckým praktikám. Označuje sa za osobu, ktorá radikálne odmieta extrémizmus a organizuje opozíciu proti Kotlebovcom. Spolu s kolegami okolo Miroslava Beblavého pracuje na projekte novej strany SPOLU – občianska demokracia. Nezávislá poslankyňa NR SR Viera Dubačová.

Pochádza z Nitry, no dlhé roky žije v Banskej Bystrici. „Dôvodom tejto zmeny bolo divadlo. Vyhrala som konkurz a dostala som angažmán do Krajského bábkového divadla v Banskej Bystrici,“ spomína. Postupom času sa v jej hlave zrodila myšlienka založiť komunitné Divadlo z pasáže, v ktorom až do roku 2008 bola riaditeľkou. „Už počas účinkovania v Divadle na Rázcestí som začala pracovať na inscenácii s osamelými ľuďmi, seniormi. Neskôr, začiatkom 90. rokov sme v divadle robili sériu autorských predstavení pre deti a na generálky k nám chodili klienti z ústavov sociálnych zariadení. Boli to ľudia s mentálnym postihnutím a ja som začala premýšľať o inscenácii pre nich,“ hovorí a dodáva, že najskôr organizovala mnohé happeningy a akcie, kam ich pozývala. Pri každom kontakte s nimi jej vŕtala v hlave inscenácia s nimi o ich svete.

„Medzitým som porodila syna, začala spolupracovať s manažérkou Jankou Suraovou a moja predstava takejto divadelnej inscenácie dostávala reálne podoby. Dva mesiace som chodievala za nimi do ústavu a hľadala som si hercov do hry. Počas cesty na festival do Bialystoku som napísala scenár O popolvárovi ako ho nepoznáte,“  spomína Viera Dubačová na začiatky novej hry, ktorú skúšali štyri mesiace a premiéra mala obrovský úspech. S hercami si tak padli do srdca, že založili občianske združenie. „A tak v roku 1995 vzniklo Divadlo z Pasáže.“


Viera Dubačová/foto: archív V. Dubačová

Nepripravení na inakosť 

Začiatky boli rozpačité a ťažké. „Roky totalít, potláčania ľudských práv, všadeprítomný strach a izolácia nás odsunuli v týchto otázkach pekne ďaleko od krajín, kde sú k znevýhodneným a utláčaným ľuďom ústretoví, tolerantní a otvorení. Dnes, po viac ako dvadsiatich rokoch vnímam už našu ťažkú cestu s nadhľadom, ale trvalo mi to pekne dlho,“ hovorí o rokoch úsilia o zmeny Dubačová, pre ktorú Divadlo z pasáže nemá iba umelecké poslanie. „Popri divadelnej tvorbe sme si budovali aj medziľudské vzťahy. Naši herci v nás samých otvárali nový  priestor. Priestor pre nové otázky, pre väčšiu lásku, priestor pre empatiu, otvorenosť, pre prekračovanie hraníc a obmedzení v tvorbe. Slobodný priestor, ktorý je však treba neustále budovať a živiť,“ upozorňuje.

Viera Dubačová/foto: archív V. Dubačová

Nevysporiadaná minulosť

Dnes môžeme povedať, že komunitné divadlo má vo svete svoje vzory. „Aj vďaka tomu máme vo svete veľa kamarátov, s ktorými môžeme spolupracovať, a navzájom konfrontovať svoju tvorbu. Aj preto som založila festival Arteterapia, aby sme sa mohli vďaka stretávaniu s takýmito divadlami posunúť niekam ďalej. Pre nás bolo dôležité, že sme sa stretávali s rôznymi druhmi divadiel z iných komunít. Stretnutia otvárajú nové pohľady a perspektívy. V takomto druhu divadla je dôležitá otvorenosť, práve dnes, keď sme svedkami veľmi smutných návratov do dejín a do nášho vlastného svedomia. A tie sú odkazom, ako málo sme sa vysporiadali s minulosťou, koľko predsudkov v nás zostalo.“

Viera Dubačová priznáva, že spočiatku malo slovenské publikum problém vnímať takýto druh divadla ako hodnotný umelecký súbor. „Museli sme  vytrvalo tvoriť a oslovovať publikum, vychovávať ho, aby naše predstavenia nevnímali ako nejakú charitatívnu záležitosť, ale ako umeleckú produkciu. Každý rok sme naštudovali jednu inscenáciu, ktorú sme skúšali tri – štyri mesiace, potom sme hrávali, chodili na zájazdy, pripravovali festivaly, natočili sme zopár filmov, precestovali kus sveta či absolvovali turné po Spojených štátoch.  Dnes už má divadlo svoje publikum. Divadlo z Pasáže sa stalo súčasťou veľkej divadelnej rodiny,“ hovorí politička, ktorá post riaditeľky divadla po vstupe do politiky v roku 2008  musela opustiť. O to viac ju teší, že napriek mnohým turbulenciám ešte funguje. „Človek z takejto perspektívy vníma už len to dobré, aj keď pravdou je, že môj ocko sa dosť trápil, že som si zvolila takúto ťažkú cestu. Neustály zápas o prežitie, o svoje opodstatnenie, boj o vlastné miesto pod slnkom nás stál veľa síl a obety.“

 Boj proti mečiarizmu


Viera Dubačová je aj za založením viacerých neziskových organizácií –  Divadla Ivana Palúcha, Záhrady, centra pre nezávislú kultúru, neziskovej organizácie Animus Apertus, pôsobila ako členka Siete pre nezávislú kultúru Anténa a tiež v Rade vlády pre kultúru. Zjednodušene, všetky jej činnosti spája túžba po otvorenom priestore, kde môžu všetci ľudia bez rozdielov slobodne tvoriť. Angažovala sa v boji proti mečiarizmu a ako sama hovorí, jeho zločineckým praktikám. „Nechápala som, prečo nám politici nerozumejú, prečo nás odmietajú. Kládla som si otázky, prečo je náš svet tak závislý od dobrých alebo zlých rozhodnutí politikov, od ich (ne)vyzretosti.“ Pred desiatimi rokmi vstúpila do politiky, aby zistila, ako to môže človek zmeniť. „Chodila som za politikmi, prosila a vysvetľovala, prečo je treba podporovať všetky aktivity, ktoré prispievajú nielen k skvalitneniu života hendikepovaných, ale hlavne oslovujú a menia aj väčšinovú spoločnosť. Nútia ju premýšľať, cítiť a preberať zodpovednosť, občiansky ju otvárajú,“ hovorí Dubačová.

Boj proti extrémizmu

Bola jednou zo zakladateliek iniciatívy „Nie v našom meste“ v Banskej Bystrici, ktorá spája ľudí s rôznymi názormi. „Extrémizmus odmietam už v jeho samotnej podstate. Umenie, ktoré robím,  poľudšťuje, zbližuje ľudí,  a to sa vylučuje s extrémizmom, ktorý sa utieka k násiliu, k ponižovaniu človeka človekom, k ničeniu hodnôt a likvidácii ľudských životov.“ Organizuje aj opozíciu proti Kotlebovcom. „Snažím sa iba o to, aby sa ľuďom neubližovalo, aby sa im žilo lepšie. Ľudia, ktorí majú extrémistické názory, chovajú sa tak a vyznávajú tieto ideológie, jedným slovom fašisti, sú nepriateľmi každej slobodnej, slušnej demokratickej spoločnosti. Som kresťanka, vážim si každého jedného človeka, pretože nik z nás si vopred nevyberá kde a komu a na akom mieste sa narodí. Jednoducho prídeme na svet a musíme tu žiť. Máme šťastie, že sme sa narodili v krajine, kde nie je vojna, hlad a iné zlé životné podmienky pre normálny život. Každý človek sa narodí s nejakým darom a ja som dostala do vienka empatiu a lásku, tak sa to snažím rozvíjať, aby tento dar nevyšiel navnivoč,“ hovorí Dubačová, ktorá Slovensko označuje za dobrú krajinu, kde sme iba stáročiami boli vedení k poslušnosti a poddajnosti a práve to sa vylučuje s vnímaním vyzretej a vyspelej spoločnosti. „Musíme sa ešte veľa učiť, pracovať na sebe, ale veď to sa musel v histórii každý národ. Násilie a hrubá sila nikdy neboli a nebudú žiadnym riešením. Ľudské práva nie sú výmyslom mimozemšťanov, tie sú základným princípom každej slušnej spoločnosti. Aj preto si myslím, že Marián Kotleba by nemal byť ďalej banskobystrickým županom. Pretože nemá rád silné, vzdelané a moderné Slovensko, ktoré je súčasťou Európskej únie.“

Viera Dubačová/foto: archív V. Dubačová

Zmenšené Slovensko v parlamente

Tvrdí, že nikdy netúžila byť političkou, ale divadelníčkou. Počas pätnástich rokov v Divadle z pasáže prosila o pomoc desiatky nižšie, vyššie a najvyššie postavených politikov, pomoc však neprichádzala. „Nechápali význam a zmysel tvorby s postihnutými ľuďmi. Nerozumeli, alebo nechceli rozumieť slovu nezisková organizácia, tretí sektor. Myslela som si o sebe, že som veľmi krehká, nevládzem sa prizerať, keď ľudia trpia, nezvládam nespravodlivosť, ľudské ponižovanie. No uvedomila som si, že moja sila je v mojej slabosti pre bezbranných. Dnes môžem povedať, že je ťažké byť ženou v politike. Ako divadelná režisérka si všímam u politikov ten iný svet, ktorý nevidíte voľnými očami. V parlamente sú všadeprítomné kamery, ale sú miesta, kam kamery nechodia. Je to obraz zmenšeného Slovenska. Vidíte tam ľudí zo všetkých kútov, všetkých profesií. Iba žien, ochranárov a ľudí od kultúry ako šafranu. Chcem tým povedať, že ešte máme čo doháňať. Je čo poľudšťovať.“

Viera Dubačová/foto: archív V. Dubačová

Vízia budúcnosti

Čo ju naozaj trápi, je arogancia. Podľa nej je už  na Slovensku na takom stupni  vývoja, že takýto ľudia už nedokážu prijať ani dobré zákony opozície. „Je mi jasné, že občania od politikov a poslancov očakávajú, aby konečne začal fungovať právny štát, aby sa znížila korupcia, aby bola práca aj v zaostalých regiónoch, aby sa zvýšili platy a celkovo životná úroveň. Najviac by ma potešilo, ak by sme dokázali mladým ľuďom, že na Slovensku sa oplatí zostať, prípadne vrátiť sa späť po štúdiách, že je tu dostatok pracovných príležitostí, dobrá občianska vybavenosť, dostatok verejných priestorov, ktoré môžu navštevovať s deťmi, čisté a dobré životné prostredie. A nakoniec si myslím, že doba je tak vyspelá, že by už naozaj pri dobrom nastavení a fungovaní systému medzi nami nemuseli žiť deti, ktoré trpia nedostatkom,“ zamyslí sa politička, ktorá sa už k bývalej strane OĽaNO, vďaka ktorej sa dostala do parlamentu, vyjadrovať nechce. Z poslaneckého klubu hnutia OĽaNO vystúpila vo februári spolu s kolegom Otom Žarnayom, pretože sa podľa nej regionálna politika v hnutí dostávala do úzadia a k jej rozhodnutiu prispela aj transformácia hnutia na konzervatívnu stranu.


 


Komentáre (1)

    Vaša reakcia

    Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *