Stĺpčeky

Náš zákazník, náš pán!

Nie, nie som odporkyňa nových technológií a digitalizácie ako takej. Naopak, ak majú ľudskú tvár, uľahčuje to výrazne život aj mne. Od februára 2020, keď na nás všetkých padla z neba pandémia, ma však v negatívnom čase zasiahla za hranicami tak, že som sa ako človek, klientka, zákazníčka… cítila totálne bezmocná.

Kým, paradoxne so štátom som vo vynútenom exile vybavila cez slovensko.sk všetko, najväčšie firmy a korporácie na Slovensku ma takmer pripravili o rozum a reálne aj o peniaze. Ako ich dlhoročná klientka a zákazníčka som ostala totálne bezmocná a jediné čo mi za hranicami v mimoriadnej situácii ostalo, bol pohľad na účet, z ktorého sa pre „digitalizáciu“ mesačne kotúľali peniaze takou rýchlosťou, až z toho išiel strach. Pritom stačilo tak málo, individuálny ľudský prístup k tým, ktorí inú možnosť jednoducho nemali.

„Musíte prísť jedine osobne,“ počúvala som cez zatvorené pandemické hranice, bez jediného náznaku empatie pomôcť mi. „Nie, nemôžete to urobiť ani s potvrdením medzinárodnej notárskej pečiatky, musíte prísť osobne! Systémy sú jednoducho tak nastavené!“ počúvala som hlasy v telefóne, dokonca robotov. Nezaujímalo ich nič, absolútne nič a pokuty a navýšené platby sa len znásobovali, niekde dokonca prekračovali jednorazové sumy v stovkách eur. A vy sa na to pozeráte a nemôžete urobiť absolútne nič, len čakať dlhých deväť mesiacov na to, kým vás elitní slovenskí epidemiológovia s politikmi pripustia do krajiny ako poľovnú zver, na ktorú sa dočasne skončila poľovačka. Dovtedy platíte, platíte a platíte, lebo „šetríme lesy“ a digitalizácia je viac ako konkrétny ľudský príbeh či osud. A je úplne jedno, či ste klientom firmy desaťročia alebo týždeň a koľko veľa platíte. Ostanú vám len spomienky na časy, keď ste pre nich ešte niečo znamenali a neboli ste len obyčajným počítačovým kódom bez mena. Keď „roboty a digitálne systémy“ neznamenali viac ako ľudská bytosť. Keď ešte platilo, náš zákazník, náš pán!


Myslela som si, že to tak už ostane navždy. Napriek tomu som si v prvý deň po návrate na Slovensko dala tú námahu a obehala všetky firmy, banky aj operátorov. Nie, nekričala som, ani nenadávala, nebola som už ani nahnevaná, bola som už len vyčerpaná a zlomená. Potrebovala som len do tých ich systémov dať vedieť, že ma v najhorších časoch opustili a zatratili. Úplne surovo a neľudsky. Neverila som už v ľudskosť ani spravodlivosť, neverila som, že osobný prístup a príbeh klienta „systémy a procesy“ oslovia. Že je dnes ešte niečo také možné. Potrebovala som len urobiť za všetkým záverečnú bodku aspoň dočasne.

Neviem prečo to zrazu išlo, ale po mojich reklamáciách neľudského prístupu „robotov a firemných systémov“ sa mi všetky firmy ospravedlnili, všetko vrátili do pôvodného stavu a všetky peniaze mi vrátili späť s ospravedlnením od živého človeka. Neverila som, že je niečo také ešte možné, že človek je ešte stále nad robotizáciou a digitalizáciou. Dalo mi to nádej, že ešte aspoň chvíľu bude naša krajina aj o ľudskosti. Hovorí sa, že nádej zomiera posledná. Tá moja už zomrela, ale opäť vstala. Áno, aj toto sa dnes ešte deje na tom veľmi zmätenom, unavenom a smutnom Slovensku, kde som sa vrátila po deviatich mesiacoch a ktoré na mňa poľovalo od marca 2020.  Je to úľava vedieť, že systémy, digitalizáciu aj robotov ešte stále ovládajú ľudia. Ďakujem!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *