Stĺpčeky

Nebo je otvorené pre všetkých. Nestane sa, že nás tam nepustia, ako počas korony do kostolov

Poznali sme ho na našom kopci všetci. Jana, suseda z kopca odnaproti. Denne kráčal strmým svahom okolo našej chalupy k domom povyše. Vždy bolo treba niekomu pomôcť – v zime zakúriť, aby domáci prišli z mesta do teplej chalupy, v lete popíliť či priložiť ruku k dielu na stavbe domu. Nebolo práce, ktorej by sa Jano bál a do ktorej by sa nevedel zapojiť.

Keď nám v úplne nevhodnú dobu vypovedala službu motorová píla, opäť tu bol Jano. Dovliekol k nám na kopec svoju, a naštartoval tak rýchlo ako sa nám nepodarilo za tri roky. Behom hodiny popílil tri stromy.

V nevhodnej obuvi, bez rukavíc či ochranných okuliarov. Keď som mu ich ponúkla, len sa usmial, že sa mu v okuliaroch zle píli. Za pomoc nechcel nič, a tak sme si len naliali rožovky a pospomínali.


Takto okolo nás chodieval aj počas „opatrení“ v období korona krízy. Čím ďalej pomalšie, bolo vidno, že mu nie je dobre. Ale nesťažoval sa. Neviem, či vôbec niekedy bol u doktora. Len keď sme na seba vykrikovali cez plot, ukazoval mi, že nepočuje.

Na dobre mienené rady nás, susedov, že nie je normálne, aby zdravý človek len tak prestal počuť, odpovedal mávnutím ruky. Pridal sa hnisavý výtok z nosa, na ktorý nestačili bežné vreckovky ani papierové obrúsky.

Tvár mal ako v ohni, evidentne strácal váhu, ale aj tak stále chodil hore dole. Hovoril, že robiť môže, že len nepočuje. K lekárovi ísť odmietal, akoby aj mohol ináč. Šesťdesiatročný chlap, ktorý nikdy nemaródil sa nevyberie do ambulancie v situácii, keď nás vláda straší nebezpečným vírusom a lekári špecialisti odmietajú vyšetrovať pacientov, pokiaľ nejde o životu nebezpečné situácie.

Nakoniec však predsa súhlasil. Muselo mu byť veľmi zle, lebo sa rozhodol cez víkend. Jeden zo susedov ho viezol do najbližšieho mestečka na pohotovosť. Jana, ktorý k lekárom nechodil. Neviem si predstaviť ako sa cítil, keď bol ochotný vyhľadať pomoc, ktorú vždy odmietal. Ale pomoc, bohužiaľ, nenašiel. 

Službukonajúci lekár ho vyprevadil s receptom na kvapky do nosa a dôrazným upozornením, že s nádchou sa na pohotovosť nechodí. A tak sa  Jano vrátil domov. So svojím krížom a s kvapkami do nosa.

O tri týždne nám počas korony zomrel aj bez korony. Na rakovinu v pokročilom štádiu, od ktorej by možno nebolo pomoci ani keby vtedy na pohotovosti slúžil iný lekár. Ale to nemôžeme vedieť, lebo nádej je vždy.


Neviem čo bol za človeka ten, čo napriek lekárskej prísahe a štúdiu, nevedel správne pomôcť blížnemu, na ktorom sme všetci videli ako pomoc potrebuje. Ďalší vyplašený zdravotník, ktorý rozmýšľa, ako sa pacientov zbaviť namiesto, aby ich riadne vyšetril? Neviem si to inak vysvetliť.

Keď sme včera Jana odprevádzali na jeho poslednej ceste, pán farár povedal, že nebo je otvorené pre všetkých. Nestane sa, že nás tam nepustia tak, ako nás behom „opatrení“ nepustili do kostolov. A nikto nám nepovie, že majú zatvorené pre korona vírus. Tak dúfam Janko, že si našiel otvorené dvere.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *