Stĺpčeky

Nebola som na materskej, aj tak som vraj bola dokonalá matka

Nikdy som nebola a ani som sa nehrala na dokonalú matku. Samozrejme som sa o to snažila, ale vo veku 22 rokov mi to akosi nešlo. Vlastne išlo, len v dnešnej dobe mnohých „premotivovaných matiek“ by som určite medzi tie dokonalé nepatrila. Aj keď som robila čo som mohla, zlyhala som takmer pravidelne, vlastne vo všetkom.

Písal sa rok 1993, bolo sotva po nežnej revolúcii a svet mladých sa zrazu točil úplne opačne. Dnes sa mnohí z Husákovej  generácie zhodneme na tom, že po páde socializmu môžeme byť radi, že sme ten pád neriadenej demokracie, rovno na naše nič netušiace hlavy, vôbec prežili.

Napriek tomu, v najťažších časoch samostatného štartu života sa mi stalo to najlepšie. Narodilo sa mi to najlepšie dieťa, ktoré som si len mohla vysniť.


Aj ona je už matkou a spoločne sa doma smejeme, že je to zázrak, že to všetko so mnou prežila bez ujmy na zdraví, aj keď teda v nemocnici bola vlastne non-stop. Raz to boli priedušky, často aj zranenia. Akonáhle sa postavila na nohy, sanitka u nás bola častejšie, ako ja v potravinách.

V istom momente som jej dokonca v Rakúsku musela kúpiť „detskú vôdzku“. Bola totiž taká hyperaktívna, že s ňou bolo riziko vyjsť na ulicu. Dnes by jej určite odborník priradil nejakú diagnózu, vtedy som to zvládla aj bez nej. Len to niekedy bolo doslova o život.

Veď aj spávať začala celú noc až po roku a pol, takže, keď ju hospitalizovali a s nadšením mi oznámili, že v nemocnici majú posteľ aj pre matku, ušla som domov ako som najrýchlejšie vedela. Predstava, že sa konečne po dlhej dobe vyspím, mi totálne vytesnila všetky predstavy, čo by sa jej v nemocnici mohlo stať bezo mňa. Ráno o siedmej som bola na chodbe nastúpená a vyspatá ako Šípová Ruženka. Sestričky mi oznámili, že bola zlatá, prespala celú noc. ?

No a do toho všetkého som pracovala na plné obrátky. Aj to pochopí len moja generácia, ktorá slovo „vyhorená/ý“ ešte ani nepoznala. Dnes ho už počuť aj od ani nie 30 ročných ľudí, ktorí by sa museli ešte dvakrát narodiť, aby v ich veku stihli pracovať toľko, koľko chceli/museli práve Husákové deti prvé desaťročie demokracie.

Od rána do mrku. Na materskej som vlastne ani nebola. Dcéra vyrástla na kobercoch IT firmy, neskôr spravodajstva. Nesťažovala sa, niekedy zopár kolegýň, ktoré nechápali, prečo sa v práci vyhýbam víkendom. Dnes majú svoje deti a milo sa mi priznali, že dnes to už chápu a obdivujú ma, ako som tie roky dokázala zvládnuť. Nezvládla, raz som dcéru od vyčerpania zabudla večer na pieskovisku. Uvedomila som si to až vtedy, keď som kočiar chcela preniesť cez schody domu. Bol taký ľahký, že som si vďaka ťahu rozbila nos o kočiar. Naspäť som utekala tak rýchlo, že by ma nedobehol ani Usain Bolt.

Pred pár týždňami som na Dalito zverejnila články o Národnom ústave detských chorôb. Práve tej nemocnici, kde dcéra mimo mojej práce „strávila“ detstvo. Ako som si tak prehliadala ich stránku, naďabila som na slová vďaky od matky, ktorej operoval dieťa chirurg MUDr. Jožko Babala. Poznám ho osobne. Tancovali sme spolu v Lúčnici, vždy patril medzi mimoriadne slušných a serióznych členov tanečného telesa. Vždy, keď sa mi nejakým spôsobom pripletie do cesty, spomeniem si aj na detstvo mojej dcérky, ktorú ošetroval ako malinkú.


Pamätám si to ako dnes. Dcéra opäť v nemocnici, už ani neviem prečo, ja celé dni v práci, jej návštevy som sotva stíhala. Lekárom som vtedy verila na 100%. Veď na oddelení bol aj Jožko, ktorého celý život poznám ako mimoriadne seriózneho človeka.

Spomenula som si na bláznivý deň, keď dcérku prepustili z nemocnice. Nečakane. Ja ako inak v práci, v spravodajstve, ktoré nikdy nespí. Mobily ešte neboli, pevná linka ďaleko, nevedeli ma nájsť. Z nemocnice museli poslať telegram do redakcie, že ju už pustili, že by bolo fajn, keby som si pre ňu ešte dnes prišla. Išla som sa pod zem prepadnúť. Strašné výčitky ma zaplavili a zaplavujú dodnes.Taká to bola chorá doba, také však boli dané okolnosti dávneho dňa.

Vidím to ako dnes, prefackaná hanbou si s kameramanom sadám do auta a letíme na Kramáre, kde som sa oblievala vedrom hnoja. A Jožko, MUDr. Jožko ma upokojoval. V ten deň som sa ešte musela s dcérkou vrátiť do redakcie a dostrihať ten „šialene dôležitý otvarák“ správ. Boli to šialené časy. Ešte šialenejšie roky. Dcéra vyrástla na koberci v mojej práci. Takže Jožko, ďakujem! Vlastne celej nemocnici za celé tie bláznivé roky!

Dnes už nič neľutujem. Naopak, podľa toho, aký človek vyrástol z dcéry mám pocit, že som pre ňu robila to najlepšie, čo som v danej situácii vedela a mohla. Aj bez internetu a modrých koníkov, oslíkov a všetkých tých odporúčaní „ako sa stať dokonalou matkou“.  Nebola som dokonalou matkou, napriek tomu mám pocit, že práve pre to vyrástla z dcéry skvelá osobnosť a dokonalá matka, ktorá sa nenechala strhnúť divnou dobou internetu. Možno aj vďaka tomu, že som ju neoblievala opičou láskou, ale tou pravou materskou. Jednoducho som robila čo som mohla, vedela a najlepšie, ako som to tušila a cítila. Tak jednoducho, čisto od materského srdca danej doby.

Veľmi držím palce všetkým mamám dnešnej neľahkej internetovej doby. Je iná, tiež veľmi ťažká. Ak môžem, ponúknem len jednu radu: zbytočne si to materstvo nesťažujte viac, ako celé je, lebo ono trvá po celý váš život. Ak si budete materstvo radami z internetu komplikovať, nemusia vám na to po celý život stačiť sily.

Nebojte sa toho. Aj z detí, ktorých rodičia neboli na materskej a na internete, vyrastajú úžasní ľudia.

Nebola som dokonalou matkou. Nebola som ani na materskej, ani „na internete“. Doma som mala len jednu knihu o materstve. Tuším sa volala Dieťa.


… dcéra už pláve vlastným životom. Vyzerá spokojne. Vraj pre to, že som bola nedokonalá najlepšia matka na svete.

„Mami, dnes ťa už chápem.“



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *