Nebudem žalovať štát, nemôžem, lebo skutok sa nestal

Informácia Denníka N ma dnes nijako neprekvapila. Po tom, na základe čoho vláda prijala také drastické obmedzenia na hraniciach ako jediná krajina v Európskej únii, pátram už dlhé týždne. Čím som dlhšie pátrala, tým mi viac bolo jasné, tak ako už upozorňuje aj obmbudsmanka, že niekto tu, pravdepodobne vláda, roztrhal Ústavu Slovenskej republiky na franforce. Dnes som po maile ústavného právnika skončila s hľadaním pravdy aj pre ostatných.

Počas pátrania a hľadania právnika, ktorý by ma ako občianku Slovenskej republiky zastupoval pred Ústavným súdom, som siahla na úplne dno bezmocnosti. Mala som týždne pocit, že som jediná v krajine, ktorú tento protizákonný postup trápi. Za upozorňovanie na protizákonnosť som si vyslúžila od Slovákov aj také, že patrím do plynu. Aj takýto idioti s falošnými fotkami a menami žijú na Slovensku.

Ničili ma aj arogantné tlačovky a statusy premiéra Matoviča, ktorý verejne pohŕda tými, na ktorých sa pred voľbami tak vehementne obracal, aby prišli voliť zmenu a nádej. Toho premiéra, ktorý dodnes živí a pravidelne polieva obrovskú nenávisť k vlastným občanom, ktorí buď ostali pre štátnu povinnú karanténu uviaznutí v zahraničí, cezhraničným pracujúcim alebo jednoducho zahraničným Slovákom, ktorí v najhorších časoch chceli byť len s blízkymi. Naposledy si také arogantné pohŕdanie pamätám z čierno-bielych dokumentárnych filmov z čias fašizmu, kde ľudia tlieskali na ulici, keď židia pochodovali do transportov. Dnes na to tlieskanie stačí vláde sociálna sieť.

Povinná štátna karanténa sa ma týka aj netýka. Odmietla som ju, ostala som radšej za hranicami v bezpečí, ale rozhodnutá bojovať s nespravodlivosťou nielen za seba, ale aj druhých.

Oslovila som množstvo naozaj rešpektovaných právnikov, ústavných aj neústavných. Chcela som žalovať štát, aby to, čo robil s vlastnými občanmi, keď rodičia museli svoje deti schovávať pri prekročení hraníc v kufroch áut a minister vnútra sa na tom ešte na hraniciach zabával, keď sa cezhraniční Slováci nedostali na chemoterapiu, či prišli o zamestnanie, lebo bývali v Schengenskom priestore a EÚ iba 5 km za hranicou… Veľmi ťažko som znášala tieto informácie a jednoducho som mala pocit, že musím niečo urobiť. Ak by som totiž neurobila nič, raz sa to môže stať mne, môjmu dieťaťu, mojej vnučke, priateľke, jej deťom… každému z nás. Možno čoskoro, už pri druhej vlne koronavírusu.  

Rozhodla som sa žalovať štát a bolo mi jedno, koľko ma to bude stáť. S istou právničkou som naposledy telefonovala v nedeľu. Jednou z mnohých. Aj jej som vyčítala, prečo to musím urobiť ja a nenájde sa jediný slovenský právnik, ktorý to urobí za všetkých občanov. Tak, ako to predviedlo minimálne 21 právnikov v susednom Česku, kde už vláda jednu žalobu prehrala ešte v plnom údere COVID-19. Lebo nad vládou nie je len boh, oblaky a Twitter, ale najmä zákony. Pýtala som sa jej, ako sa na takýto protizákonný postup môžu len tak pozerať, či sa nenájde jediný, kto by už žalobu na Slovensko podal. Prečo to musím byť opäť ja, ktorá v bojazlivom dave musí opäť kričať „cisár je nahý“.

Vraj, Slovensko potrebuje takých občanov ako je Lucia Tomečková, povedala, ktorí ak to nerobia pre seba, snažia sa veci zlepšovať aj pre druhých, do budúcna. Pre mňa to bolo slabé vysvetlenie, a už vôbec nie uznanie, po ktorom vôbec netúžim. Ale po spravodlivosti, zákonnosti a európskej krajine 21. storočia.   

Včera som dostala mail od jedného z najlepších ústavných právnikov v krajine. Bol jeden z mála, ktorý mi vôbec odpísal a na problém povinnej štátnej karantény sa aj reálne pozrel.

Vďaka nemu som zistila, že na Slovensku naďalej platí „skutok sa nestal“. Ako dlhé roky predtým, tak aj dnes. Lebo Slovensko funguje inak, ako napríklad Česká republika.

„Nemám žiadne pochybnosti o vecnej stránke, opatrenia sú nielen neprimerané, ale domnievam sa, že v mnohých prvkoch aj vyslovene kontraproduktívne. Lenže pri hľadaní nástrojov právnej ochrany býva podstatne dôležitejší ten procesný rozmer. Inak povedané, môžete mať vecne pravdu (aj ju máte), ale ak chýba procesné fórum, na ktorom by ste sa jej vedeli domôcť, tam to aj zostane.

Preskúmal som to podrobne a dospel som, spolu s kolegami, k záveru, že ochrana voči povinnej štátnej karanténe pri vstupe na územie SR reálne neexistuje. Ak by sme ju aj zložitým spôsobom vedeli nájsť a vyskúšať ten alebo onen režim, vo Vašom konkrétnom prípade je to celé mimoriadne oslabené tým, že ste neboli predmetom bezprostredného obmedzenia osobnej slobody. Hovorím to teraz v právnickom móde, ale na ten ste sa pýtali: vo Vašom prípade mal zásah podobu hrozby, nie priameho obmedzenia. V rozhodovacej praxi správnych orgánov je to dosť významný rozdiel.

V úplnej skratke, mám za to, že snaha domôcť sa nejakej náhrady alebo inej satisfakcie by bola spojená s príliš rizikovým pomerom medzi nákladmi a benefitmi. Minuli by ste nezanedbateľný objem času, peňazí a energie, a to všetko s mimoriadne otáznym výsledkom.

Pokiaľ ide konkrétne o Ústavný súd, prístup k nemu je pre občanov obmedzený len na niektoré typy sťažností a po vyčerpaní ostatných právnych prostriedkov. V tejto fáze je pre Vás Ústavný súd nedostupný. Predmetné opatrenia by tam mohli namietnuť len kvalifikované subjekty, napríklad skupina poslancov, generálny prokurátor alebo ombudsmanka,“ reagoval na moje oslovenie ústavný právnik.

Takže staré známe z minulosti „skutok sa nestal“ platí stále. Musela by som najprv do nezvládnutej štátnej karantény nastúpiť, nechať sa ohroziť na zdraví a možno aj živote a až potom by som mohla konať. Nič právne dopredu, žiadna prevencia pred protizákonným konaním vlády smerom k občanom do budúcna neexistuje.

Naše životy majú v rukách len naši „služobníci“ – prezidentka, poslanci, prokurátor alebo ombudsmanka, alebo tí, ktorí do nútenej nezvládnutej nútenej karantény aj nastúpili. Ak z nich nikto neurobí nič, tak do budúcna boh pomáhaj každému slovenskému občanovi, pretože ako upozorňujú naozaj špičkoví vedci a hygienici zo sveta, druhá vlnka koronavírusu sa s najväčšou pravdepodobnosťou vráti. A bude aj ďalšia a ďalšia sezónna…

Pri tej prvej som bola náhodou v Českej republike. Dostať sa pre mňa k životne dôležitým liekom cez hranice mi ako Slovenke pomohli českí vojaci. Ak sa naozaj na Slovensku nenájde jediný “úradník”, kto môže podať žalobu na Ústavný súd SR, nabudúce nemusíte mať také šťastie ako ja, hocikto z vás. Nech vás všetko zlé obchádza, lebo žijeme len tak, ako si zaslúžime.

Ja to prežijem, prežila som aj iné ťažké, veľmi ťažké chvíle v živote. Budem mať ale aspoň dobrý pocit, že som pre spravodlivosť urobila maximum. Pre seba a aj ostatných.