(ne)Chcem vakcínu, lebo viem, že nič neviem

Ako bežný človek, laik, v posledných dňoch zaznamenávam u seba až turbulentné striedanie názorov, či presvedčení. Hoci je zrejmé, že v najbližších dňoch určite nebudem jednou z vyvolených. O pár týždňov, či mesiacov, ale budem musieť zaujať jasné stanovisko, urobiť rozhodnutie. A paradoxne si takmer okamžite musím protirečiť. Pretože možné je aj to, že, nielenže moje stanovisko ako radového občana podstatné nebude a samotné platné rozhodnutie o mojom zdraví, nezdraví, urobí niekto celkom iný.

O nutnosti vakcinácie, akejsi poloprázdnej argumentácii na jej obhajobu, som prečítala mnoho. Stále však  nie som ani zďaleka presvedčená. To, že doteraz nepoznám vedľajšie nežiaduce účinky s odstupom pár týždňov, mesiacov po aplikácii, je pre mňa osobne, obrovský hazard.

Situácia je zlá, treba začať okamžite, nemôžeme čakať, uvidí sa potom… Tento postoj sa mi bytostne prieči.

„Ja len testujem…“ povedal prvý zaočkovaný Slovák po vpichnutí vakcíny. Keď on, tak aj ja budem „len „ testovať”? Moje sedemnásťročné dieťa bude „len“ testovať? To povie vládou preferovaný odborník, ktorý napriek svojmu vyťaženiu stihol ešte aj vydať pred Vianocami knihu, aby nám poradil v tejto dileme… Krstným otcom publikácie, infektológom Pavlom Jarčuškom, už len prehĺbil moju konsternáciu, keďže tohto riaditeľa  firmy sponzoruje aj výrobca vakcíny. Informácií o prepojeniach jednotlivých kľúčových osôb s až „ nebeskou“  vakcínou je mnoho. Nakoľko sú relevantné, či nie, mi neprislúcha hodnotiť…

Čo ma však z mojej pozície zneisťuje, je aj odpoveď autora knihy na otázku, čo je hlavný dôvod u zdravotníkov, že sa nechcú zaočkovať.

„Vyplýva to z povahy človeka. Zdravotníctvo bolo umenie, časť lekárov sú umelci a u nich sú optimisti aj pesimisti. Aj tam sú ľudia, ktorí tvrdia, že nejde o vírus.“

Takže napríklad lekár, onkológ Ján Lakota, ktorý upozorňuje na preukázanú štúdiu ohľadom očkovaní proti chrípke, kde sa zistilo a dokázalo, že ľudia očkovaní, samotnú chrípku dostali častejšie, priebeh u nich bol omnoho ťažší ako u nezaočkovaného, a zároveň jedným dychom dodáva, ako málo o tom vieme, je pesimistický umelec? Napriek neopomenuteľným úspechom, ktoré dosiahol vo svojej praxi? Alebo je nedostatočne vzdelaný? Keďže krstný Jarčuška v predmetnej diskusii dodáva:  „Čím je človek viac vzdelaný, tým viac je stotožnený s očkovaním“.

Neskutočné množstvo informácií a dezinformácií. To, či mi nakoniec bude umožnené rozhodnúť sa , či to risknem a spoľahnem sa na svoju imunitu alebo si nechám vpichnúť očkovaciu látku, o ktorej neskorších nepriaznivých účinkoch nemám zatiaľ ani tušenie, ukáže len čas.

Tlak však pociťujem obrovský. A to sme ešte nedospeli do starej známej situácie o dobrovoľnosti. Dnes už totiž veľmi dobre viem, aký je rozdiel medzi „je to dobrovoľné“ a „je to dobrovoľné, ale…“.

Rýchlo kvasené ohýbanie zákonov to totiž veľmi jednoducho môže umožniť. Dokonca karty môže parádne zamiešať aj nedostatok vakcín.

Strácam istoty, oporu v zákonoch, strácam svoje práva. Bolo by zaujímavé ocitnúť sa v budúcnosti a o tomto období spätne zistiť, či sa podarilo zachrániť milióny ľudských životov. Ale čo keď tam zistíme, že sa jednalo o jeden z najhorších zločinov spáchaných na ľudstve? V tejto chvíli som si istá jedine tým, že „viem, že nič neviem“. Verím však, že zopár ich vie… Potrebujem poznať odpovede.

Autorka: Martina Poničanová

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)