Blogy

Nejedzte mäso, zachránite planétu

Mäso! Aká dôležitá surovina a základná potravina plná vitamínov B, fosforu, železa, hodnotných biologických bielkovín a živočíšnych tukov. Nevyhnutná pre zdravý vývin detí, dostatočný prísun bielkovín a delikatesa, bez ktorej si vie život predstaviť len malé percento ľudí. Ale je to naozaj tak? Naozaj potrebuje naše telo mäso za každú cenu?

Už dlhšiu dobu sa zamýšľam nad tým, ako to s tým mäsom vlastne je. Teda, ako to s ním mám ja. Ale ako pozorujem svoje okolie, stále viac ľudí rieši kontroverznú tému potreby mäsa v ich živote a preto som sa rozhodla pre túto úvahu, ktorej cieľom nie je moralizovanie, ale len zamyslenie čitateľa.

Ešte nie som vegetariánkou, ale už niekoľko rokov pociťujem, že mi mäso na tanieri vôbec nechýba. Nevarím si ho doma, neobjednávam si ho v reštaurácii, nekupujem si ho v obchode a vlastne ho konzumujem len keď nemám na výber, alebo keď je jeho odmietnutie netaktným gestom voči hostiteľovi. A to aj napriek tomu, že som  bola ako dieťa na mäse odchovaná a chutilo mi.


Ale niečo sa zmenilo. Vôbec neviem kedy a kde sa to stalo, a aký bol dôvod. No  pamätám sa, že som ešte v tínedžerskom veku  začala experimentovať s vegetariánstvom. Rodičia z toho pochopiteľne neboli nadšení, ale rešpektovali to.

Svet u nás vtedy takýmto nadšencom veľmi neprial. V bežných reštauráciách bolo vegetariánske menu mizerné. Doma sa kvôli mne muselo variť na dvakrát, alebo som z navareného jedla vynechávala mäso a celé dni som tak bola na zemiakoch, ryži a chlebe. Príliš jednotvárna a nevyvážená strava.

Nemala som v nikom podporu, pochopenie, poradenstvo ani povzbudenie, lebo sa okolo mňa žiadny presvedčený vegetarián nenachádzal a o google sme ešte nechyrovali. A tak som to po niekoľkých zúfalých a prehladovených mesiacoch vzdala a mäso som opäť zaradila do svojho jedálnička.

V osemnástich som odišla z domu a pár rokov som žila v zahraničí. Moje obzory sa ohromne rozšírili a zrejme aj na základe spoznaného, videného a prežitého, sa vo mne okrem iného opäť prebrala nevyriešená otázka mäsa z detstva.

Mnohí môžu pri čítaní tohto článku namietať, ale myslím si, že sa všetci zhodneme na tom, že časy, keď sa dobytok či hydina chovali kvalitným krmivom, mali dostatočný výbeh, pobyt na vzduchu a dôstojnú starostlivosť, sú preč. Takéto farmy sú dnes skôr raritou a bojujú o prežitie.

Na uspokojenie nenásytných potrieb nás ľudí musel nastúpiť iný režim – rýchlovýkrm, veľkovýkrm a kvantita, ktorá porazila kvalitu. Je mi jasné, že sa nedalo inak. No boli ste sa niekedy pozrieť, ako to vyzerá na veľkofarmách, kde sa rodia, chovajú a zabíjajú zvieratá ako na bežiacom páse?


Žijú takmer bez pohybu a pobytu na slnku, do krmiva im pridávajú rastové hormóny, aby rýchlo a poriadne narástli. Ich ochorenia z infekcií a oslabeného imunitného systému liečia pridávaním antibiotík do stravy. V ich očiach vidíte smútok a strach, lebo každé jedno zviera vie, čo ho čaká. Lebo aj zvieratá majú kolektívne vedomie a nie je ani zďaleka tak otupené, ako to naše ľudské. A my konzumáciou takéhoto mäsa prijmeme všetky tieto nechcené aditíva do našich tiel, pretože tam ostanú aj po jeho tepelnej úprave.

A áno, spomeniem aj energetickú informáciu, ktorá je v každom živom stvorení, a ktorú tiež v tom kuse mäsa skonzumujeme. O jej nízkej vibračnej hodnote ani nemusíme hovoriť. A o nutričnej hodnote takéhoto mäsa by sa tiež dalo polemizovať. A pri tom mi niekoľkokrát napadlo, či je to vôbec potrebné.

Či to vlastne nie je tak, že my ľudia v dobrej viere prijímame sprostredkované zvyšky bielkovín z mŕtvej hmoty mäsa zvieraťa, ktoré ich za svoj život získalo prijímaním čisto rastlinnej stravy. A že je teda logické, že by sme pri vhodnej strave mali dokázať prijať dostatočné množstvo bielkovín bez konzumácie mäsa aj my ľudia. A ako by sme si tým odľahčili svoj organizmus.

Na častú konzumáciu mäsa ho totiž nemáme až tak celkom prispôsobené. Naša ľudská tráviaca sústava je omnoho dlhšia ako u mäsožravých zvierat a mäso sa tak v črevách zdržiava príliš dlho. Hnije tam a vytvára toxíny, ktoré postupne zamorujú celé naše telo. Telo sa niekoľkohodinovým trávením mäsa vyčerpáva a minie viac svojej energie na jeho spracovanie, než prijalo jeho konzumáciou.

Okrem toho časté prijímanie mäsa a mäsových výrobkov spôsobuje v našom tele prebytok živočíšnych bielkovín, ktoré sú dobrou živnou pôdou pre rôzne druhy nádorov. A nedostatok enzýmu na spracovanie mäsa vytvára v našom tele prebytok kyseliny močovej, ktorej kryštáliky sa usádzajú v kĺboch a spôsobujú dnu a iné kĺbové ochorenia. Zaťaženie ľadvín a srdcovo-cievneho systému myslím ani netreba spomínať.

Ale už nechcem viac vzbudzovať negatívne emócie u čitateľov obľubujúcich mäso. Koniec-koncov, dnes sa už ktokoľvek a kdekoľvek dostane k informácií o neblahých účinkoch nadmernej konzumácie mäsa.

Musím však ešte spomenúť jeden veľký, doslova globálny nežiadúci účinok súvisiaci s nadmernou konzumáciou mäsa, ktorý si málokto uvedomuje. A tým je produkcia emisií škodlivých plynov z chovu hospodárskych zvierat. To znamená, že podávaním nekvalitného krmiva vznikajú v látkovom metabolizme zvierat plyny, ktoré znečisťujú ovzdušie, zaťažujú klímu a prispievajú ku globálnemu otepľovaniu.


Jednoducho, čím viac mäsa ako ľudia potrebujeme, tým viac zvierat na tento účel chováme a tým viac prispievame k devastácii našej planéty. A tá sa najmä vďaka nášmu bezohľadnému správaniu už pár rokov ženie do záhuby. Robí čo môže, lebo ako živý organizmus má tiež schopnosť regenerácie, ale sama si už neporadí.

Musíme jej pomôcť, no hlavne už musíme reálne konať. A je jedno, ako prispejeme. Separovaním a znižovaním množstva odpadu, eliminovaním či recykláciou plastov, alternatívnymi energiami, obmedzením konzumu… každý skutok jednotlivca v prospech tejto veci sa počíta. Spolu to dokážeme výrazne ovplyvniť.

Som presvedčená, že ak obmedzíme príjem mäsa, nikomu z nás to neublíži. Ani deťom. Práve naopak. Ocení to naše telo, naša psychika aj naša duša. Mám to na sebe odskúšané. Skúsme si na to spomenúť pri najbližšom súste, ktoré si do úst dáme. A snažme sa k tomu viesť aj naše deti. Lebo nejde len o to, akú planétu tu zanecháme pre naše deti, ale aj o to, aké deti tu zanecháme pre našu planétu. Podľa mňa je to to najmenej, čo môžeme pre seba aj pre tento svet urobiť. Ja to určite dám, a verím, že aj vy. 🙂

Môže vás zaujať:

SMÍŠKOVÁ: „Na občasných rezňoch a klobáskach nevidím nič zlé.“



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *