Stĺpčeky

Nenápadným hrdinkám v mníšskych habitoch

Moja teta je mníška. Patrí do rehole sestier sv. Uršule. Volá sa Marcela a po zložení „večných sľubov“ prijala meno Domitilla. Je to stará láskavá pani, ktorá prežila toho veľmi veľa. Prežila aj „noc dlhých nožov“, kedy musela odísť z kláštora do Českej republiky, kde dlhé roky tvrdo pracovala v textilnej továrni v Tanvalde. Ťažko ochorela, bola operovaná. Počas normalizačných rokov,  pracovala v kostole sv. Ignáca (viacerí Bratislavčania ho poznajú ako jezuitský kostol) ako kostolníčka.

Dnes žije v tichom prostredí domova Uršulínok, v Suchej nad Parnou a užíva si jeseň svojho života. Je trochu nahluchlá, ale stále čiperná a vždy usmiata.

Prečo spomínam moju tetu? Ona mi pomohla vtedy ako 14-ročnej študentke – prváčke na gymnáziu – odísť na mesačnú brigádu do hlavného mesta vtedajšej NDR, do Berlína.


Keďže som sa od malička učila nemčinu, túžila som vidieť trochu svet (ten, ktorý bolo možné v tom čase poznať) a zarobiť si aj nejaké peniaze, odišla som.

Po 14 hodinách cesty medzinárodným rýchlikom Meridián sa začalo moje niekoľkoročné dobrodružstvo, ktoré pokračovalo ešte ďalších osem rokov. Premenené na drobné, chodievala som na mesačnú brigádu počas môjho štúdia na gymnáziu aj vysokej škole.

V Berlíne, na Grosse Hamburger Strasse sa nachádza impozantná budova, ktorej priečelie zdobili červené tehlové steny obrastené brečtanom. Netypická stavba vo vtedajšom komunistickom hlavnom meste, patriaca Nemocnici sv. Hedwigy.

Už samotná budova akoby chcela napovedať, že nemocnica sa líši nielen svojou architektúrou. Za jej bránou sa skrývali mnohé prekvapenia. V nemocnici pracovali okrem civilných aj rehoľné sestry – z rehole Sv. Alexie (tzv. Alexiánky). Pracovali v nej lekári, ktorí žili v západnom Berlíne. Lekári denne absolvovali cestu zo Západného Berlína cez  pre nás neviditeľnú hranicu na Friedrich Strasse a späť.

Vchod do kaplnky/foto: Gabriela Nemkyová

V nemocnici boli vtedy takmer všetky ambulancie pre dospelých. Mala aj vlastnú pekáreň, veľký ovocný sad a zeleninovú záhradu, malú kaplnku. Patril k nej aj internát pre študentov a iný  personál.

Okrem slovenských dievčat z Bratislavy a Nitry, v nemocnici pracovali a brigádovali počas letných prázdniny aj skupiny poľských študentov a študentiek.


Prvé dva roky som pracovala ako pomocná sila v kuchyni. Neviem spočítať koľko vriec zemiakov , či mrkvy alebo cibule som ošúpala, a ani si nepamätám, koľko hrncov (a fakt veľkých hrncov) som poumývala.

Prvé zarobené východonemecké marky som išla „oplieskať“ do butikov na Alexander Platz. V neďalekej kaviarni som si pochutila na obrovskom zmrzlinovom pohári „Tutti Frutti“. Neskôr sa k tomu pridali nákupy v Intershope (obdoba nášho TUZEXU),  diskotéky v Paláci Republiky – pýchy Východného Berlína – odkiaľ vysielali populárny Ein Kessel Buntes (v súčasnosti budova neexistuje) alebo nedeľná káva na Veži  (Fernseh Turm).

Tretí rok som „postúpila“ z kuchyne na interné ženské oddelenie, kde som pracovala ako sanitárka. Veru, umývala som podlahy, prevliekala postele, utierala  zadky, rozvážala stravu. Zažila som aj svoj prvý exitus . Bežná práca sanitárky, ale predsa som sa každé ráno tešila do práce. Na oddelení bol zvyk, že lekári aj sestričky spoločne raňajkovali. Kto by dokázal odolať čerstvým voňavým žemličkám s domácim maslom a džemom, fajnovým salámikom a fantastickej vôni čiernej kávy?

Až počas štúdia na vysokej škole som sa začala viac zaujímať o poslanie sestier z rádu sv. Alexie. Sestričky pracovali ako zdravotníčky, kuchárky, ale aj ako učiteľky, zásobovačky, či ekonómky. Napríklad Sestra Fidelia viedla kuchyňu a jej rebarborové koláče boli nezabudnuteľné. Sestra Ildefonza sa starala o zásobovanie v celej nemocnici, Sestra Katarína viedla účtovníctvo.

Park v nemocnici/foto: Gabriela Nemkyová

Až ako študentka vysokej školy som získala pracovné miesto v tzv. kasíne – v jedálni,  v ktorej sa stravovali lekári. Práve v kasíne som sa dozvedela, že nemocnica sv. Hedwigy skrývala  ďalšie veľké tajomstvá.

Sestry Alexiánky v nej prichýlili tých, ktorí požiadali o vysťahovanie z NDR do vtedajšieho Západného Nemecka a umožnili im pracovať v nemocnici.

V kasíne som mala kolegyňu, Iris, ktorá žila iba s mamou vo Východnom Berlíne. Na západnej strane Berlína, žil zvyšok ich rodiny. Dlhé roky sa nevideli, nemohli si písať, telefonovať. Napísali teda oficiálnu žiadosť o vysťahovanie sa do Západného Berlína. Iris musela ihneď prestať študovať, jej mama stratila svoje miesto. Začali sa nekonečné pravidelné výsluchy a návštevy u tajných, resp. návštevy tajných u nich doma. Už vtedy to podľa Iris trvalo niekoľko mesiacov. Veci mali dávno zbalené , pretože nevedeli kedy a ako sa to stane. Čakali iba na telefonát, v  ktorom im oznámili, aby sa do 24 hodín vysťahovali.


V internátnej kuchyni som sa stretla aj s Meike. Meike bola učiteľkou. Bola vydatá, s manželom mali dvoch synov. Starý otec Meike padol v prvej svetovej vojne, otca jej zabili v druhej svetovej vojne. Meike nechcela, aby jej synovia museli absolvovať trojročnú vojenskú službu. Okrem toho Berlínsky múr rozdelil aj jej rodinu.

Tiež sa rozhodli oficiálne vysťahovať do Západného Nemecka. Aj pre nich sa začalo peklo. Obidvaja stratili svoje pôvodné zamestnania. Meike začala pracovať  v nemocničnom internáte, manžel ako robotník na stavbe. Ten tlak, žiaľ, nezvládli a rozviedli sa. Súd však nerozviedol iba manželstvo, rozdelil aj ich deti  – jeden syn ostal u otca, druhý u Meike. Jeden večer nás zavolala do jedálne, kde sa s nami rozlúčila. Ešte v tú noc odišli. Ona a jej syn.

Orientačné tabule nemocnice/foto: Gabriela Nemkyová

Sama neviem, koľkým  ľuďom sestričky Alexiánky pomohli v časoch, keď bolo Nemecko aj Berlín rozdelené. Keď som v septembri 2017 navštívila nemocnicu , v kaplnke som aspoň na maličkú chvíľku prišla vzdať  hold týmto nenápadným hrdinkám v mníšskych habitoch a venovala im tichú ďakovnú modlitbu.

A ďakujem aj mojej tete.

 

 

 

 

 

Môže vás zaujať:

Každý rok si želám to isté, Vianoce v teple



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *