Neposielajte pohľadnice, vystresujú adresátov

Dalito.sk/ilustračné foto: archív Dalito.sk

Zaplnený diár ma každý rok prinútil si nedeľu vyčleniť na to, aby som napísala aj veľkonočné pohľadnice dostatočne dopredu. Taký je život. Rýchly až bláznivý. A aj zlý a nespravodlivý. Tohto roku na pohľadnice, okrem zdravia, pripíšem: Z celého srdca Ti želám mier!

Pohľadnice vraj posielam medzi prvými, čo je logické, pretože nikdy neviem, v ktorom štáte sa budem najbližšie nachádzať a tak radšej nič nenechám na náhodu. „Domáca pošta je predsa len istota. Snažila som si spomenúť na všetkých, ktorí na mňa nezabudli pred rokom, prípadne si pohľadnice posielame roky. Áno, také tie poctivé, papierové, normálne, klasické.

Posielam ich každý rok už vlastne odvtedy, ako ma na základnej škole naučili pravidlám korešpondencie. Nie, že by som bola nemoderná, ale elektronické pozdravy, často hromadné, mi neprirástli k srdcu a prídu mi veľmi neosobné. Keď takú dostanem, často sa odhlásim z odberu odosielateľa. K srdcu mi tento spôsob neprirástol ani pri firemnej korešpondencii, aj keď to asi k firemnej kultúre ako takej patrí.

Zázrak v schránke

Podľa reakcií adresátov mojich pohľadníc, dostať dnes pohľadnicu do schránky, je už priam zázrak. A ja zázraky milujem. Dokonca sú aj takí, ktorí mi zavolajú, že si ju normálne ovoňali, lebo vôňa pohľadnice im pripomína detstvo.

Pohľadnice nekupujem, ale zbieram ich po celom svete, všade, kde mi ich ponúknu ako prezent alebo si vyrobím vlastné. Kamarát Peter nikdy nezabudne, ako som mu raz poslala papierový obal z bonboniéry. Vraj to bola najoriginálnejšia pohľadnica akú kedy dostal a že každý rok čaká, čo zasa vymyslím. To len na margo toho, keby ma niekto obvinil, že devastujem lesy, lebo pohľadnice sú z papiera, alebo som lakomá kúpiť nové.

Panika

Nie vždy však poznám poštovú adresu. A tak som im v správe poslala jednoduchú prosbu: „Ahoj, pls, akú máš súkromnú adresu, prosím?“ … a potom nastala panika. Najprv som v 80% dostala mailové adresy a keď som upresnila, že prosím o poštovú, prichádzali mi nekonečné otázky, čo sa stalo, či môžu vedieť prečo a podobne. No, malo to byť pre mnohých prekvapenie, takže som musela s pravdou von. Škoda, taká je doba…

Ale aj tak sa teším, že som to opäť DALA a že snáď niekoho obyčajnou (neobyčajnou) pohľadnicou zasa poteším. A teším sa aj na to, ako opäť budú volať, že pohľadnicu nedostali už roky. A ja sa zasa budem tešiť z toho, že ich opäť počujem. Že zavolali len tak… Tohto roku však na pohľadnice, okrem zdravia, pripíšem: Z celého srdca Ti želám mier!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)