Stĺpčeky

Neslušná koncovka Za slušné Slovensko

Tak sme to slušné Slovensko opäť NEDALI. Škoda. Pre nás, ale aj mladú generáciu, ktorá si stále húfne hľadá svoje hniezdo mimo rodného Slovenska.

Od vraždy novinára Janka a jeho snúbenice uplynulo čosi vyše 4 mesiacov. Zatiaľ sme zistili, že naše politické špičky nechali zhniť nielen svoje ctené zadky výmenou za nejaké tie zlaťáky, ale predovšetkým sme pochopili, že morálka v našej krajine absentuje na všetkých úrovniach.

Aj preto sme sa vybrali do ulíc. Mne osobne mená, ktoré stáli za organizáciou mítingov po celom Slovensku,  nehovorili nič. Na námestia som chodila, aby ma „spočítali“. Skrátka aby som bola medzi tými, ktorí kričali DOSŤ!


Túžila a stále túžim po slušnom Slovensku. Túžim žiť a pracovať v krajine, ktorá má jasné pravidlá. A pre každého. V krajine, kde sú nielen jasné pravidlá, ale aj funkčné systémy.

Chcem žiť presne v takej krajine, po akej túžia naše deti, ktoré študujú a pracujú a zakladajú si rodiny ďaleko od svojho rodiska.

Robila som tak dobrovoľne a dôležité pre mňa bolo, aby mítingy neboli pod hlavičkou žiadnej politickej strany. Plné námestia napokon donútili vládnu garnitúru urobiť kozmetické úpravy. Nič viac a nič menej.

Skrátka, aj napriek desaťtisícovým davom,  protestujúcim v slovenských uliciach,  sa nič nezmenilo. Od válova sa odchádza ťažko. Hlavne, keď nie je stále prázdny.

Suma sumárum: ani po viac ako 4 mesiacoch nepoznáme skutočný dôvod a objednávateľa vraždy mladého novinára a jeho partnerky a čo je ešte smutnejšie, ani to Slovensko nie je stále slušnejšie.

Zachytila som veľa článkov a výziev  túžiacich po slušnosti. Všetky analyticky dospeli k tomu, že musíme začať každý od seba. Snažím sa a robím čo môžem, hoci ma systém a prostredie, v ktorom sa hýbem,  často pomelie.


A tak každé ráno začínam odznova.  Som životom ošľahaná a viem, že veľké veci sa nerodia zo dňa na deň. Som trpezlivá. A veriaca. A čakajúca na zázrak. Aj keď malý.

Už viem, že vybudovať slušné Slovensko bude trvať generácie, že to nie je len tak. Ale denne sa nádejám, že zachytím aspoň záblesk. Zatiaľ nechodí.

Naopak. Hoci sme zhromaždeniami na námestiach nič nedosiahli, zrejme sme dali krídla organizátorom a tí uverili v svoju silu.

Iniciátori výzvy Za slušné Slovensko mali ísť príkladom. Už na jar, počas mítingov urobili niekoľko chýb a na poslednú chvíľu odvolávali stretnutia a miatli ľudí.

No a dnes sa ukazuje,  že naozaj uverili v svoju silu a v seba samých. Vraj si z kandidátov v komunálkach vyberú tých pravých a tých budú podporovať  a nám radiť.  Chyba. Obrovská chyba.

Tí, ktorí sme chodili na námestia a teda by sme ich teoreticky mohli počúvať, NIE SME OVCE. My nepotrebujeme radiť. Veď komunálne voľby sú čarovné v tom, že zväčša volíme ľudí, s ktorými žijeme v našich obciach a mestách. My vieme koho máme voliť.

A tí, ktorí s nami na námestia nechodili,  a teda boli spokojní so stavom našej krajiny,  si od nich radiť určite nedajú. Cítim trpkosť a sklamanie. Naozaj si tí, ktorí v  názve svojej iniciatívy volali po slušnosti, myslia, že im budeme tolerovať túto neslušnosť? Milé deti, ste vedľa!


P.S. Japonská futbalová reprezentácia po každom svojom odohratom zápase na MS v Rusku vyupratovala tribúny. Po poslednom zápase, ktorý prehrala po heroickom výkone, upratala aj svoju kabínu, s ktorou sa lúčili a v azbuke poďakovali organizátorom za možnosť reprezentovať Japonsko na šampionáte. Páni futbalisti, ďakujem, že ukazujete mladým športovcom, čo je SLUŠNOSŤ. U nás doma, na Slovensku, nemajú veľa príležitostí stretnúť túto dámu. Vlastne, vyhlásme po nej pátranie, lebo z našich životov záhadne zmizla. Zostala po nej obrovská prázdnota…

Môže vás zaujať:

Keď už protestujeme, čo ste za posledné dni urobili pre slušné Slovensko?



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *