Stĺpčeky

Neveriacky krútim hlavou: „Je toto možné?“

Ešte za mojich vysokoškolských internátnych čias, asi dvadsať rokov dozadu, som sa dokázala čudovať nad chovaním svojho bývalého priateľa, ktorý si častokrát s obľubou zastal do dverí internátnej izby, oprel sa o zárubňu, skrížil ruky na prsiach a pozoroval ľudí na chodbe. Pričom neveriacky krútil hlavou a hovoril: „Je toto možné?”

Týmto gestom narážal na vzhľad ľudí, ich oblečenie, rozhovory… A ja som mu vždy vyčítala, aby tak okato a provokatívne nekomentoval čo vidí, lebo sa mu ujde jedna dobre mierená. Veď predsa každý sme nejaký.

Ale on to vždy so smiechom obhájil, že to nemyslí zle, ale že sa nevie vynadívať a vynačudovať. Že je pre neho tak fascinujúce pozorovať ľudí v ich jedinečnosti, kreatívnosti, až (s prepáčením) v ich nevkuse, hrubosti a tuposti, že si to proste nemôže odpustiť.


Prešlo pár rokov, naše životy sa ubrali každý iným smerom a ja sa veľmi často prichytím, ako zo mňa vyjde táto všeobjímajúca poznámka „je toto možné?“

Keď pozorujem ľudí, keď nakupujem, keď čítam či počúvam rádio, alebo sledujem našu komerčnú televíziu, ale najmä, keď sledujem našu politickú scénu. Naozaj sa často neviem vynačudovať a miestami doslova žasnem.

Viackrát som si povedala, že ak je naozaj pravda, že človek sa stáva tým, na čo celý deň myslí, tak je najvyšší čas prestať sa zamýšľať a zaoberať vecami, ktoré mi neosožia a oberajú ma o energiu. A politika je rozhodne jednou z nich.

Aspoň teda tá naša, slovenská. Ale nech som sa akokoľvek snažila od nej oslobodiť, nepodarilo sa mi to. Lebo sa to ani nedá. Teda, ak ste aktívne žijúci, pracujúci a uvedomelý občan našej malej republiky. Číha na nás zovšadiaľ a sprevádza nás na každom kroku. A nemôžem ani tvrdiť, že ma nezaujíma a že mi je ľahostajná, lebo mi nie je ľahostajný štát, v ktorom žijem.

Tak som si povedala, že zmením prístup. Ako hovorí Ghándího múdrosť, zmeň seba a zmeníš svet. A rozhodla som sa, že skúsim politiku sledovať naďalej, ale s nadhľadom a s humorom.

Nie som politik a ani nechcem do politiky vstúpiť, takže ju aktívne netvorím. A nie som ani politológ, aby som sa k nej vedela fundovane vyjadriť, príp. komukoľvek hovoriť čo má robiť, či vytýkať, čo robí zle. Ako občan ju môžem len sledovať a raz za isté obdobie ju ako volič môžem trochu ovplyvniť. Ale aj toto právo už istý čas beriem s humorom a takmer ako frašku.


A veru to bolo dobré rozhodnutie. Už v prvých momentoch, keď som sa takto nastavila, som sa nevedela ubrániť smiechu. Začala som totiž našich elitných politikov vnímať ako amatérskych hercov a ich vyjadrenia, zasadnutia a vyhlásenia ako ochotnícke divadelné predstavenie. A nech mi odpustia všetci dobrí a slušní herci a divadelníci, ale lepšie synonymum ako divadlo či predstavenie som na pomenovanie toho, čo sa v našej politike deje, nenašla.

Každý deň má premiéru iné predstavenie. Niektoré hrajú pre veľký úspech aj niekoľko dní, týždňov a mesiacov.  Sú aj také vydarené diela, že ich hrajú už roky. Derniéru zatiaľ neavizujú. V portfóliu majú nesmierne množstvo komédií, tragikomédií, ale aj drám. Niekedy to neviem celkom rozlíšiť, ale v podstate to chápem. Herci takmer zakaždým improvizujú, neučia sa texty a predstavenia zvládajú bez skúšok. Nestíhajú ani žiadne kurzy rečového prejavu. Je to namáhavé a únavné. A už sa to odzrkadľuje aj na ich tvárach aj výkonoch.

Rozhodne však oceňujem vysokú úroveň kreativity. Tú pociťovať najmä u absolventov zahraničných škôl. Veľmi som sa pobavila na komických a tragikomických predstaveniach ako napr. Voľby 2016, Diaľničná výstavba, Bonaparte, Počiatek a DPH, či Pán Kočner. Z psychologických drám ma zasiahlo dielo Gorila, ale najmä Ján a Martina. Obom veľdielam žiaľ chýba záverečné dejstvo. A na to všetci diváci čakáme. Ale herci teraz nemajú čas, lebo sa práve hrajú novinky ako Rigorózka, Stíhačky či Marakesh. A páni okrem toho hrajú aj predstavenia verejnosti neprístupné a to je proste na človeka už raz veľa.

Ale zas, keď amatérsky herec dostane angažmán v politickom divadle, niečo vydržať musí. A za ten honorár to naozaj stojí. Iné také divadlo na Slovensku nemáme, tak si veru každý z nich rozmyslí, či ho opustí. Tzv. divadelnú demisiu podajú len takí, ktorí sa uchytia aj v zahraničí, príp. takí, s ktorými sa neráta pri ďalších predstaveniach či druhých dejstvách, lebo by tam stvárňovali len vedľajšie role a tie sa ľahko alternujú.

Ale posledný, bezpochyby transparentný a nezávislý, prieskum voličov jasne hovorí v prospech existencie tohto divadla. Takže je zrejme všetko v poriadku.

A ja len stojím s prekríženými rukami a neveriacky krútim hlavou: „Je toto možné?“

Môže vás zaujať:


Milé naše deti, nie, takto to nefunguje!



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *