Nezáviďme si šťastie a neútočme

Dalito.sk/ilustračné foto: LT

Asi pred troma rokmi sa zásadne zmenil môj život. Vlastne sa obrátil hore nohami a asi rok som sa z toho nevedela spamätať. Po roku som si uvedomila, že sa len na všetko sťažujem, aj keď objektívne a úplne som sa prestala tešiť z maličkostí ako kedysi. Ostala len ustarostenosť. Asi som bola aj nevrelá až útočná. Paradoxne, v tom čase ma kontaktovalo a počúvalo najviac ľudí. Meniť by som mnou nechcel nikto, len takí, čo vlastne netušili. Ktorým sa páčila len pozlátka.

Po roku som si povedala dosť a prestala úplne hovoriť o svojich starostiach maličkých aj obrovských. Boli a dodnes sú moje a o tých veľkých a obrovských som sa naučila hovoriť iba výnimočne pre mňa s výnimočnými ľuďmi v mojom okolí.

A začali sa diať zvláštne veci. Najmä v roku 2020, čo pripisujem aj všeobecnej obrovskej frustrácii asi všetkých. Objektívnej, lebo rok 2020 vďaka koronavírusu je vlastne ukradnutým rokom z našich životov, ktorý nám už nikto nevráti. Nikto. Bude to rok, ktorý si zapamätáme všetci, aj keď by sme sa radšej ráno prebudili spotení, že to bol len zlý sen, ktorý zaženie prvý ranný dúšok kávy. Ale, oprávňuje nás to byť preto útoční k druhým, ktorí sa ani dnes nesťažujú?

Rok 2020 ma ale vďakabohu prinútil vrátiť sa k môjmu predchádzajúcemu životu, keď som sa každý deň tešila z maličkostí, ktoré si mnohí okolo seba nevšímajú dodnes. Kamaráti hovoria, že som pôžitkárka. Som a obrovská a nie vždy to závisí od financií. Naopak. Dokážem byť nesmierne šťastná už iba pri obyčajnej prechádzke, alebo keď vypadne elektrina. Dokážem o tom písať desiatky „šťastných viet“, lebo si to naozaj užívam. Lebo vtedy som nesmierne šťastná, napriek mojim malilinkým či obrovským starostiam, ktoré prežívam aj ja. Keď však prestanete o nich hovoriť, mnohí majú akoby pocit, že starosti nemám. A tak akosi divne začnú spochybňovať to či ono, či to chápem, či ich chápem…

Zaujímavé, ako mnohí chcú žiť život toho druhého, lebo majú pocit, že o ňom vedia svoje. Pred blízkymi pritom svoje starosti samozrejme netajím, len sa mi už nechce v nich hrabať so všetkými a už vôbec nie pri cudzích. A tak množstvo ľudí, ktorí ich nepoznajú majú zo mňa pocit, akoby som žiadne starosti ani nemala.

Dnes už akoby stačilo, ak na internete napíšete len niečo pozitívne a už sa negatívna energia len tak valí. Raz mi jedna pani napísala, že sa už nevie a nebude pozerať na to, aká som šťastná…

Ľudia vo virtuálnom  svete žijú pomýlený svet. A dnes už stačí naozaj málo. Možno video spokojnej rodiny, ktorá sa napriek pandémii po roku spojila.

Adela raz povedala múdru vetu, že ľudia si mylne myslia, že vedia o nej všetko, pritom vedia len to, čo dovolí ona. Som rovnaká, ale to neznamená, že nemám aj ja svoje starosti malinké aj obrovské. Rovnako ako ona. Ako všetci. Ak píšem o tých pekných veciach, ktoré ma robia šťastnou, čoraz častejšie som vystavená akejsi pomýlenej závisti tých, ktorým ja neviem pomôcť. Alebo akejsi arogancie, ktorej nerozumiem. Snažím sa to pochopiť, a najmä ich správanie ospravedlniť, ale odmietam  byť fackovacím panákom len preto, že ja sa už nesťažujem.

Keď sa prestanete sťažovať a všetko vysvetľovať, začnú sa vám diať divné veci. Od ľudí, ktorých nepoznáte, ale aj poznáte. Tí, ktorých poznám sa takmer vždy neskôr ospravedlnia a ja to vždy pochopím. Ale už sa mi nechce chápať celý svet.

Som unavená, som nesmierne uťahaná, vyčerpaná, ale nie frustrovaná. Snažím sa žiť naplno ako sa len dá aj počas pandémie. Aj so svojimi maličkými aj obrovskými starosťami.

Máme ich všetci na svete. Patrím však už medzi tých, ktorí ich už nechceme o nich hovoriť či písať. Stačí, ak si to uvedomíme všetci a nebudeme druhých oblievať útočnosťou či závisťou len preto, že teraz je ťažko MNE! Verte, všetkým je dnes ťažko a bude ešte horšie. To však neznamená, že zabudneme na to ľudské, čo je v nás. Ak sa niekto teší z maličkostí, skúste to aj vy, ktorí svoju frustráciu obraciate voči tým, ktorí bojujú rovnako ako vy a snažia sa len prežiť najťažšie časy od druhej svetovej vojny. Nezáviďme si šťastie a neútočne len preto, že je vám práve ťažko. Stačí ak sa poobzeráme okolo seba, lebo šťastie je vedľa každého z nás aj dnes, len pre pandémiu vyzerá asi inak. Každý deň, len si ho musíme všimnúť a užiť si ho.

Našťastie, aj keď to tak nevyzerá, na Slovensku stále žijú ľudia, ktorí sa tešia aj zo šťastia iných a chápu, že všetci máme aj malinké a obrovské starosti. Ostatným šťastie treba už len priať.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)